Vlastným menom sa volal Wilhem Kostrowicky. Narodil sa ako nemanželský litovsko-poľskej šľachtičnej. Prežíval s ňou dobrodružné detstvo v rôznych mestách Európy v prostredí prepychu a neplatených dlhov. Potom sa stal v Paríži malým bankovým úradníkom a žurnalistom. V bohémskom prostredí sa stýkal s básnikmi a maliarmi, okrem iných aj s Picassom. Za vojny podľahol nacionalistickej propagande, prihlásil sa ako dobrovoľník a stal sa dôstojníkom. V zákopoch bol ranený granátovou črepinou do hlavy. Zomrel na španielsku chrípku v predvečer prímeria. Apollinairov básnicky odkaz je zahrnutý v zbierkach Alkoholy (Alcools, 1913), Kaligramy (Caligrammes, 1918) a okrem prozaických prác ešte v dráme Tiresiove prsia (Les Mamelles de Tiresias, 1917). V prológu k tomuto dielu vyložil svoje poňatie moderného umenia, podobne ako o rok neskôr v manifeste o Novom duchu. Oproti dekadentným obrazom zmaru Apollinairovu poéziu charakterizuje bezprostredný vzťah k dennej skutočnosti, Ktorú rekonštruuje z množstva dojmov citové vnímavého lyrika -humanistu, dojímaného biedou a melanchóliou samoty. Podľa Apollinaira hybnou pákou nového básnického ducha má byť schopnosť nechať sa stále prekvapiť, ustavičná pripravenosť prijímať nové dojmy a nadchýnať sa nimi. V jeho poézii (napríklad v známom Pásme) sa prelína niekoľko rovín, bezprostredný zážitok so spomienkami, minulosť s prítomnosťou, skutočnosť so snami. Jeho ,,básne - rozhovory" sú voľné záznamy odpočúvaných konverzácií. Podľa Apollinairovho poňatia poézie má byť neodlučiteľná od ostatných druhov umenia i od techniky moderného života. Tak Apollinaire objavuje mnohé nové spojenia, ktoré surrealisti pochopili jednostranne, zdôraznením rozbitia básnického obrazu ;v ňom voľná asociácia predstáv vylučuje racionálnu logiku vzťahov (čo u Apollinaira nebolo). Apollinaire bol spojovacím článkom medzi symbolizmom a surrealizmom. Výrazne ho ovplyvnilo Boccaciovo dielo Dekameron. Tu autor komickým spôsobom poukazoval na neresti a pochabosti podvodníkov, lakomcov, hýrivcov ale aj obyčajných ľudí.