Literárne podoby, premeny a porovnanie umeleckého obrazu charakteristických vrstiev slovenského národa vo vybraných literárnych dielach

Slovenský literárny realizmus ako nasledujúce obdobie po romantizme môžeme zaradiť do obdobia hospodárskej neslobody, kedy bolo Slovensko súčasťou Rakúska-Uhorska, čiže do obdobia konca 19. a začiatku 20. storočia. Prichádza oneskorene a sprevádza ho vydávanie slovenských časopisov ako Orol, Priateľ ľudu či Černokňažník. Autori sa snažili zobraziť skutočnosť priamo, používali ľudový, hovorový jazyk i nový sylabotonický veršový systém. Zo žánrov dominujú lyricko-epické skladby, poviedky a dráma. Možno ho rozdeliť na dve hlavné vlny:
Prvá vlna predstavuje opisný realizmus. Autori síce zobrazujú skutočnosť, ale nepodávajú riešenie daných problémov. V popredí je národný život, problematika zemianstva a jeho schopnosť stáť na čele národa. Na jeho nedostatky poukazujú láskavým humorom.

Druhá vlna už predstavuje kritický realizmus, čo znamená, že autori na rozdiel od prvej vlny zobrazujú skutočnosť a zároveň podávajú všetky možné riešenia rôznych problémov a situácií. V popredí je sociálna problematika a všímajú si vnútro človeka, jeho sociálnu situáciu. Kritizujú tu rôzne nedostatky. Spoločnými znakmi oboch vĺn je napr. protivojnová tematika v dielach Krvavé sonety od P.O.Hviezdoslava a Hrdinovia od B.S.Timravy, postavenie žien v spoločnosti v dielach Žena od Ľ.Podjavorinskej a proti prúdu od E.M.Šoltésovej, či osud slovenského národa prevažne v dedinskom prostredí charakteristický pre všetky diela. Najvýznamnejšími predstaviteľmi prvej vlny sú Svetozár Hurban Vajanský, Elena Maróthy-Šoltésová, Terézia Vansová, Pavol Országh-Hviezdoslav a druhej vlny Božena Slančíkova-Timrava, Jozef Gregor Tajovský, Ľudmila Podjavorinská a Ján Čajak.

Charakteristickou črtou Vajanského prózy je úpadok zemianstva, jeho návrat do slovenského národa a jeho neúčasť v národnoobrannom boji slovenskej buržoázie v novele Letiace tiene a románe Suchá ratolesť. Používa cudzie slová, obrazy z mytológie, odborné termíny, ale slabiny sa prejavili vo využívaní jazykových prostriedkov pri charakteristike postáv a ich reči. Elena Maróthy-Šoltésová sa zasa v románe Proti prúdu usilovala zobraziť široké možnosti pôsobenia slovenskej ženy, aké je jej miesto v národnooslobodzovacom boji. Pavol Országh-Hviezdoslav v skladbe Gábor Vlkolinský zobrazil vonkajšie i vnútorné príčiny úpadku zemianstva, jeho hynutie. Spisovateľov druhej vlny už omrzelo zemianstvo a neriešenie problémov spoločnosti, preto sa upriamujú na život, vnútorné pochody a pocity ľudí. Zotrvávajú však stále medzi slovenským ľudom zväčša na dedinách.
Dôkazom toho sú napr. prozaické diela Boženy Slančíkovej-Timravy, ktoré zachytávajú širšie životné úseky a zložitejšie spoločenské vzťahy. V jednej z najkritickejších poviedok odsudzujúcu zaostalosť a lenivosť Ťapákovci predostrela konflikt založený na dvoch odlišných názoroch na život: Anča ho preklína a pýta sa Boha prečo potrestal práve ju, keď jej nedovolil chodiť, zanevrela na všetkých; Iľa je povýšenecká a chce pritlačiť na rodinu, aby už konečne začali robiť. V diele Hrdinovia zas zachytila zložité psychické zázemie dôsledkov vojny, jej odraz v živote, myslení i konaní ľudí. Popri Hviezdoslavových Krvavých sonetoch je to najvýznamnejšie dielo s protivojnovou tematikou. V Tajovského poviedke Maco Mlieč stoja vedľa seba dva svety - svet poddaných ( Maco ) a svet boháčov ( gazda ), ako dôsledok deformácie ľudských vzťahov v buržoáznej spoločnosti. V štvordejstvovej hre Statky-zmätky odhalil ako moc peňazí ovplyvňuje konanie ľudí. Ľudmila Podjavorinská novelou Žena nepriamo polemizovala nad postavením ženy vo vtedajšej spoločnosti a nad jej emancipačnými snahami. Významného slovenského realistického spisovateľa Martina Kukučína nezaraďujeme iba do jednej vlny. Svojimi dielami stojí niekde na rozhraní. Poviedkou Čas tratí-Čas platí či Keď báčik z Chochoľova umrie sa zaraďuje k prvej vlne, pretože jasne videl úpadok zemianstva. K druhej vlne sa zaraďuje napr. dielom Neprebudený, pretože na vykreslenie hlavnej postavy ( Ondráš Machuľa ) využíva psychologickú a spoločenskú analýzu. Mnohí z týchto autorov zanechali v čitateľovi hlboký umelecký zážitok a ďalšie generácie čerpali z ich diel inšpiráciu.