V Clydovom živote dochádza k zmenám po zasiahnutí náhody, osudu, prípadne dôjde k nečakanému zvratu. Takouto je i udalosť, ktorá má hlboký dosah na ďalší vývin deja i vývinu psychiky hlavného hrdinu. Roberta otehotnie a to v čase, kedy sa Clydova myseľ upiera na spoločnú budúcnosť. Všetky jeho myšlienky sa točia len okolo Sondry a je možné povedať, že na osud Roberty mu až tak nezáleží.
„Skutočnosť, že ju už nemal rád ako kedysi, skresľovala v jeho mysli nároky, ktoré ona pokladala za oprávnené. Bol priveľmi zaľúbený do Sondry a táto nová láska mu nedovoľovala správne posudzovať situáciu.“ 63)
Nechce sa s Robertou oženiť, skôr hľadá spôsob, ako by mohol ostať so Sondrou.
Potom sa mu náhodou dostane do rúk novinový článok. V Clydovi sa začína diať zvláštny proces, ktorý vyvrcholí, až do schizofrenického stavu. To by dosvedčovalo autorov záujem o diela Dostojevského i v čase písania Americkej tragédie. Prejdime si však tento proces rozdvojenia Clydovej osobnosti postupne. Po prečítaní článku mu prišla na um takáto myšlienka:
„Čo keby on s Robertou- nie, so Sondrou(nie, Sondra vie dobre plávať a on tiež)- on s Robertou bol niekde na malom člne, ktorý by sa prevrhol povedzme práve v čase tejto zložitej situácie, ktorá ho tak trápi?“ 64)
Táto Clydova myšlienka je prepojená s vetou:
„Našeptal mu to diabol? Vnukol zlý duch?“ 65)

Už tu začína spisovateľ dávať do súvislosti s plánovaním Robertinej vraždy určitú formu „postavy,“ ktorá Clydovi našepkáva, ako by sa mal zachovať, aby sa zbavil Roberty a tým aj problémov, čo s tým súvisia. Táto „postava“ je najskôr len hlasom v Clydovej mysli, nabádajúcou ho k činu, presviedča ho. Dreiser jej však prisudzuje vlastný monológ odlíšený od prehovoru Clyda. Takto postupne dochádza dokonca k „hádkam“ medzi oboma časťami Clydovej osobnosti. Jedna sa pýta druhej, ako konať.
„ Lebo teraz sa ozval strašný duch jeho najtemnejšej a najslabšej stránky a povedal: ' Chcel by si uniknúť Robertiným požiadavkám, ktoré sa ti dosiaľ, do tejto hodiny zdali nevyhnutné? Pozri! Prinášam ti východisko. Je to jazero- Úzke jazero. Myslíš, že článok, ktorý si čítal sa ti dostal do rúk náhodou? Pamätáš sa na Veľké volavčie jazero, na jeho modročiernu vodu, ostrov na juhu, na osamelú cestu k Trojmíľovej zátoke? Akoby to všetko bolo pre teba pripravené! Keď sa na takom jazere prevrhne čln alebo kanoe, Roberta navždy zmizne z tvojho života. Nevie plávať. To jazero- jazero, ktoré si videl, ktoré som ti ukázal, či nie je ideálne pre tvoje ciele?'
-Ale pri Veľkom volavčom jazere nie je hotel- namietal Clyde.- Je tam iba malá chata, do ktorej sa zmestí len pár ľudí, aj to dosť ťažko.-
-Tým lepšie. Bude tam aspoň menej ľudí....-“ 66)
Clyde sa snaží uniknúť. „Potiac sa kráčal rýchle, akoby chcel predbehnúť sám seba, akoby chcel uniknúť pred čímsi v sebe, čo chcelo stáť na mieste a uvažovať.“ 67)

„ A Clyde uvažoval o všetkom, čo počul, ale nebol ešte presvedčený. Chmúrnejšie obavy a lepšie pohnútky vytisli hlas z veľkej miestnosti. No keď si spomenul na Sondru a na všetko, čo znamená, a potom na Robertu, temná osobnosť sa zasa rýchle a neočakávane vrátila a s obnovenou sladkosťou a naliehavosťou ho nahovárala.“ 68)
Spisovateľ prisudzuje tomuto hlasu- „postave“ vlastnosti, ktoré ho umiestňujú do času, priestoru, pričom hlas si uvedomuje sám seba.
Počas pobytu na jazere je tento hlas zastúpený symbolom vtáka ( viď 3.3.3 Trópy), no počas záverečných chvíľ tragédie sa opäť vracia.
„-Pomoc! Pomoc!
-Ó bože, topím sa, topím sa. Pomoc! Ó bože!
-Clyde! Clyde!
A vtom hlas za jeho chrbtom!

'Veď toto- toto- či to nie je to, po čom si tak túžil- čo si chcel dosiahnuť vo svojej veľkej tiesni? A hľa! Aj pri tvojom strachu, aj pri tvojej zbabelosti stalo sa to bez teba. Nehoda- nehoda- neúmyselný úder ti ušetril námahu a vykonal za teba to, čo si sa snažil, ale na čo si nemal odvahu. Chcel by si jej ísť na pomoc teraz, keď to nie je potrebné, lebo došlo k nehode, zachrániť ju a znovu sa ponoriť do hrôzy neúspechu a porážky, ktorá ťa mučila a od ktorej sa teraz neoslobodíš? Mohol by si ju zachrániť. Ale mohlo by sa ti to nepodariť. Lebo, hľa, ako sa namáha, ako sa chce niečoho chytiť. Je omráčená. Sama sa nemôže zachrániť, a keby si sa k nej priblížil, mohla by aj teba stiahnuť do vody. Ty však chceš žiť! A keby žila ona, zničila by aj tebe život. Odpočiň si chvíľku- len minútku! Počkaj!- počkaj! Nevšímaj si jej úzkostlivé volanie o pomoc. A potom- potom... Ale pozri! Hľa, je po všetkom. Už sa ponára. Už nikdy, nikdy ju neuvidíš živú- nikdy. A tamto je tvoj vlastný klobúk na vode- tak ako si si želal. A na člne sa o hák vesla zachytil jej závoj. Nechaj ho tam. Nebude to dôkaz, že išlo o nehodu?' “ 6