román DOM V STRÁNI - v centre románového príbehu stoja dve rodiny - rodina starého "težaka" Mateho Beraca spod Grabovika a rodina statkárky "šory" Anzuly.
Vzťahy oboch rodín sa komplikujú láskou mladého statkára Nika Dubčica k težakovej dcére Katici. Mate Berac je rozumný a rozvážny sedliak, preto ho láska dcéry Katice trápi. V románe má Katicina láska svoje prebúdzanie, vyvrcholenie i postupný zánik. Kolízia ľúbostného vzťahu medzi Katicou a Nikom sa začína tam, kde sa Nikovo citové vzplanutie dostáva do protikladu s Katicinou vypočítavosťou a vtedy, keď u Katice vzrastá vnútorné presvedčenie o pevnosti a istote Nikovej lásky, začína u neho postupná citová dezilúzia, vyvolaná rozumovou úvahou. Cez uvedený ľúbostný príbeh (komplikuje ho ešte vzťah medzi Paškom Bobicom a Katicou na jednej strane a Nikom i Doricou Zorkovičovou na druhej strane) nám spisovateľ odhaľuje základnú dynamiku spoločenského procesu, charakterizovanú rozpadom rodového patriarchálneho života sedliactva stelesneného v type Mateho Beraca a jeho rodiny (symbolizuje ho Mateho smrť v závere románu) i splývaním statkárstva s podnikateľskou buržoáziou, ktorej životaschopnosť zachytáva v obraze vypočítavého, rozumove založeného Zandomeho.
Kompozícia: 4 časti

1. Vzplanutie lásky medzi Nikom a Katicou
2. Katicino úsilie vymaniť sa z vlastného sociálneho prostredia a Nikova snaha priblížiť sa k težactvu.
3. Nikov rozchod s Katicou a úsilie šory Anzuly a obchodníka Zandomeho o jeho urýchlenie (Anzula pozve na obed Katicu, ale tiež dievča, ktoré ona vybrala Nikovi za nevestu. Niko obe porovnáva a prizná si, že Dorica svojím pôvodom, výchovou, spôsobom pohybovania sa, konverzáciou, duchaplnosťou prevyšuje težačku Katicu, ktorá je síce pekná, ale svoj sedliacky pôvod nezaprie)
4. Smrť M. Beraca - ako symbolický epilóg románu.

Hl. postava: Mate Berac - jeho životnou filozofiou bolo zachovávanie tradícií, pevné rozhodnutie neprotiviť sa pravde a rozumu, lebo "stálosti nemôže mať, čo nie je prirodzené". Je predstaviteľom patriarchálneho sedliactva, je silno spútý a zrastený s pôdou, verí jej, je jeho "matkou".
Smrť Mateho je symbolickou predzvesťou zániku patriarchálneho sedliactva i konca Nikovej lásky ku Katici, ktorá stroskotala na sociálnej nerovnosti.
V románe Dom v stráni sa jednoliatosť roľníctva ako spoločenskej sily začína narúšať. Katica sa búri i preto, že poznala mesto, Matija sa chce vydať za robotníka, syn Ivan chce odísť do Ameriky. Život začína byť komplikovanejším, nápor nových spoločenských síl nemôže zastaviť ani roľnícka patriarchálnosť a tradície. Tak sa postupne z Kukučínovho diela vytráca úsilie o harmóniu, spoločenské problémy sa komplikujú a vo väčšej miere sa začína objavovať v spisovateľovom diele motív dezilúzie. Preto sa v 2. časti románu častejšie stretávame s filozofickými úvahami.


BOŽENA SLANČÍKOVA-TIMRAVA (1867 - 1951)
- učil ju otec, neskôr navštevovala dievčenský ústav v Banskej Bystrici
- svoje liter. vzdelanie si dopĺňala čítaním domácej i svetovej literatúry
- vyrastala na vrchárskej dedine horného Novohradu, narodila sa v rodine farára Pavla Slančíka. Preto poznala dedinský život a vzťahy medzi ľuďmi. Dedinskú tematiku spracovala v prózach Ťapákovci, Na jednom dvore, Márnosť nad všetko a iné - nastoľuje v nich problematiku kapit. novohradskej dediny a jej odraz vo vedomí ľudí.
poviedka ONDRO KARMAN. V nej opisuje opičenie sa dedinského človeka po panskej spoločnosti. Ondro Karman sa stal cestárom a odrazu sa zmenilo jeho správanie, jeho reči i jednanie s ľuďmi. Zmenil sa ("Sfajnel") tak veľmi, že kostolník pri rozhovore s miestnym farárom ho nazve "maškarou". Je to ostrá satira, bičujúca „popanšťovanie" prostého ľudového človeka. Všetky tieto črty a poviedky z počiatočného obdobia majú monografický charakter, zobrazujú väčšinou jednu postavu, alebo typický príbeh.
Dievčenské postavy jej poviedok (Bez hrdosti) žijú väčšinou dvojakým životom. Navonok sa správajú tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, no vnútorne nesúhlasia s prázdnotou jej života, s malichernými záujmami a starosťami jej príslušníkov i s egoistickou morálkou. Preto sú v Timraviných črtách, poviedkach a novelách také časté vnútorné monológy, preto sú časté aj vnútorné deje obyčajne prelínajúce sa s dejmi vonkajšími.

ŤAPÁKOVCI
Medzi najkritickejšie poviedky našej literatúry patria Ťapákovci, kde pranieruje zaostalosť a zápecníctvo. Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa ich tlačí 16 - sú nedružní, málovravní, novoty ich nezajímajú, držia sa kŕčovite toho čo im zanechali dedovia. Z Ťapákovskej rodiny sa vymykajú dve postavy Iľja - zvaná kráľovná, Anča - zmija.
Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa tlačia šestnásti, sú leniví, málovravní, novoty ich nezaujímajú, držia sa kŕčovite toho, čo im zanechali dedovia. Z ťapákovskej rodiny sa vymykajú dve postavy: tridsaťročná stará dievka kalika Anča - zmija a Iľa-kráľovná. Základný konflikt poviedky vytvára napätie medzi Iľou, snažiacou sa zmeniť zaostalý, primitívny život ťapákovskej rodiny a ostatnými príslušníkmi, včítane jej nerozhodného muža. Nakoniec sa jej podarí presvedčiť muža Paľa a po mnohých nedorozumeniach prechádzajú do nového domu. V poviedke teda už ide o konflikt založený na dvoch odlišných názoroch na život, pričom jeho riešenie vyznieva jednoznačne v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine.