IVAN KRASKO (1876 Gemer - 1958 BA/Lukovište)
(Ján Botto)
- G študoval v RS, v Sibini a v Brašove (Rumunsko), kde zmaturoval, Praha chemická fakulta Vysokého učenia technického
- cez 1. sv. vojnu bol na ruskom a talianskom fronte.
- žil dlhší čas v Piešťanoch

- svojimi dvoma básnickými zbierkami utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Vo svojich veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak. Uverejňoval ich v Slovenských pohľadoch. Jeho verše sa zakladajú na opravdivom osobnom zážitku a na úspornom výraze.
- vo svojom básnickom diele uskutočňoval viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry.
- jeho poézia stojí na rozhraní medzi Hviezdoslavovským veršom a voľným veršom. Oslabuje sa rytmická funkcia rýmu, členenie verša na dve časti.

Nox et solitudo (Noc a samota)
- názov obsahuje základné postoje moderného básnika: Noc a samota. Svojho lyrického hrdinu, ktorý je totožný s básnikovou osobnosťou umiestnil do ovzdušia „búrnej, tmavej noci" a tklivej samoty. Jeho poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej často vynárali spomienky na rodný kraj a najdrahšiu bytosť - na matku. Jeho básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit, príroda, úvahy nad vlastným ľudským osudom i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete.
Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova. Preto sa v nej vynárali často spomienky na rodný kraj a najdrahšiu preňho bytosť - na matku, ako to vyplýva aj z tohto úryvku básne Vesper dominicae (Nedeľný večer).

„Tam niekde v diaľke si domy čušia.
v čierňavých horách Z tých v jednom iste
dedinka biela ustarostená
túli sa k zemi matička moja
pokojná, tichá. samotná sedí
V nej starodávne pri starom stole."
vážneho vzhľadu

Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu, čiže: všetko podrobuje osobnému pohľadu. Kraskov básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit (Plachý akord), príroda (Topole, Zmráka sa), úvahy nad vlastným ľudským osudom (Quia pulvis sum = Pretože som prach), i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete. Dôležité mieste tu zaujíma b. JEHOVAH. Krasko v nej vyslovuje ostrú kritiku na politiku tzv. pasivity v predvojnovom slovenskom živote. Rámec básne tvoria biblické motívy, ale jej obsah je historicky konkrétny. Tu máme veľmi dobrý príklad na individuálnu stránku Kraskovej tvorivej metódy a na zvláštnosti slovenského symbolizmu.
- je to zúfalý výkrik hrôzy nad hynutím národa vychádzajúci z vnútra človeka. Privoláva najhoršie rany na tento národ, ak nepremôže svoju slabosť vlastnými silami. To je postoj kontrastujúci s názorom staršej generácie.

VERŠE
- v tejto zbierke ďalej rozvíjal hlavné motívy svojej poézie. Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete, prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Stále viac si uvedomoval hodnoty života, čo sa prejavilo v básňach. Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodný a sociálnej povahy.
- táto zbierka je venovaná snúbenici, mala veľký úspech. Básnik hľadá východisko z krízy, pomáha mu pri tom citové uspokojenie, obraz domova, ktorý si básnik privoláva je odlišný od pokojnej idyly, je nabitý energiou revolty, náladami vzbury, vnímaním nového oslobodzujúceho činu.
- Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Má však viac významových polôh ako v prvej zbierke. Na jednom z jeho pólov je ľútosť za dávnymi láskami a pocit akéhosi vyrovnania (v básni Askéti sa napr. hovorí: „Dnes sme už pokojní, samota žiadneho smútku už nemá.
„Minulosť mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá.", kým druhý pól je neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Vyplýva to napr. aj z poslednej strofy básne Pieseň, kde nachádzame tieto verše:

„Neveril, a neveriaci mnohé skúsi ...
Srdce rozbil v drobné kusy;
ale život - žiť sa musí
pre človeka.
Letia, letia divé husy
do ďaleka ..."