románová trilógia Generácia (Dlhý čas čakania, Živí&mŕtvi, Zvony zvonia na deň)
- život spol. spoločnosti počas vojny, SNP a prvých rokoch po vojne, postupné odhaľovanie a kryštalizovanie ľudských charakterov
- trilógia má expresionistický podklad, spočívajúci v úsilí autora stvárniť alebo vyjadriť vnútorné zážitky a predstavy aj za cenu istého skreslenia skutočnosti, no s tendenciou zvýrazniť samotnú umeleckú výpoveď o nej. Tento expresionistický podklad spočíva konkrétne v tom, že je postavená na protiklade Marka Uhrína a Labudu. Duchovný princíp ako princíp snahy a utrpenia stelesňuje postava Marka Uhrína, ktorý prekonáva svoje vrodené pudové sklony, práve tak ako ich kpt. Labuda využíva. Je tu aj typické opovrhovanie „tela“ duchovným princípom: Labudovo ironické správanie voči Markovi, jeho prirodzený egoizmus. Labudovi v 3. časti zostáva len trpký pocit zbytočnosti najmä preto, že to už nebol „chlap“ ako predtým. Naproti tomu Marek Uhrín je vývinovou románovou postavou, pretože stelesňuje sebaprekonanie.

Dlhý čas čakania - slov. štát, fašizmus, ľudské osudy - končí sa vypuknutím SNP
Tri druhy postáv - podľa vzťahu k fašizmu:
1. Dištancujú sa, žijú v očakávaní zmien (Marek Uhrín, kpt. Labuda, Oľga, Ema)
2. spojenie s fašizmom (architekt Ferkodič, starý Uhrín)
3. odporcovia (Janko Krap, jeho otec, robotníci)
Ziví a mŕtvi - zrýchlenie deja
- neľudské činy nacistov, vykreslenie ľudí, ktorí sa snažili ťažiť z účasti v SNP (továrnik Krempašský). Kladné postavy - Janko Krap, komisár Bende. Problematický: Marek Uhrín (váhavý)-jeho protipólom je povstalecký kpt. Labuda.
Zvony zvonia na deň - feb 1946 - feb 1948
- postavy konfrontuje s najdôležitejšími spol. javmi. Niektorí sa uplatnili, iní prežívajú pocit zbytočnosti (Labuda) a rezignácie.
Smrť chodí po horách - osobný zážitok SNP - vplyv Heminghwaya
Dúchanie do pahrieb - úvaha nad zmyslom národného osudu Slovákov, ich miesto v Európe, viera v prežitie národa aj v ťažkých podmienkach.

Karel Čapek

Prozaik, žurnalista, dramatik, esejista, autor kníh pre deti, básnik, prekladateľ z francúzštiny, literárny, výtvarný a divadelný kritik, estetik, filozof, filmový libretista.

Narodil sa v rodine lekára MUDr. Antonína Čapka, ktorý bol tiež činný osvetovo aj politicky. Matka Božena Čapková zbierala slovesný folklór. Karel bol jeden zo siedmich detí. Jeho brat Josef vynikol ako jeden zo zakladateľov českého moderného maliarstva a tiež aj ako spisovateľ. Sestra Helena vydala tiež niekoľko prozaických kníh. Karel Čapek prežil detstvo v Podkrkonoší. Ešte v roku, keď sa narodil, sa rodina presťahovala do Úpice, kde 1895 – 1901 navštevoval obecnú školu a prvú triedu mešťanskej školy. Na gymnáziu študoval najprv v Hradci Králové, kde býval so svojou starou mamou, odkiaľ odišiel, keď mu údajne hrozilo vylúčenie pre účasť v študentskom krúžku, podozieranom zo sympatií k anarchizmu. Kvintu a sextu vychodil v Brne. Po tom, ako sa jeho rodičia presťahovali do Prahy, prestúpil sem na Akademické gymnázium. Debutoval básňami, ktoré uverejnil už ako tercián v časopise Neděle, 1908 – 11 publikoval prevažne práce napísané spolu s bratom Josefom. 1909 – 15 študoval na filozofickej fakulte predovšetkým filozofiu, dejiny výtvarného umenia, estetiku, francúzsku, anglickú a nemeckú filológiu. Z jeho seminárnej práce neskôr vzišla kniha o pragmatizme. Svoje štúdium prerušil pobytom v Berlíne a Paríži. V Paríži býval s bratom Josefom, s ktorým tu rozpísal prvú verziu hry Loupežník. 1917 sa stal súkromným učiteľom syna kniežaťa Valanského. Potom pracoval v knižnici Národného múzea a neskôr ako redaktor Národních listú, ale tu dal výpoveď na protest proti prepusteniu Josefa Čapka a zároveň proti politickému protimasarykovskému smerovaniu novín. 1921 nastúpili bratia Čapkovci do pražskej redakcie Lidových novin, kde Karel Čapek pôsobil až do svojej smrti. 1921 – 23 bol tiež dramaturg a režisér Vinohradského divadla. Pokúšal sa aj o filmové libretá ako Zlatý klíček alebo Rusalka. V tej dobe býva v malostranskom byte svojich rodičov a s bratom Josefom a jeho ženou. Rodičia ten čas bývali v Trenčianskych Tepliciach. Po matkinej smrti býval vo vlastnej dvojvile vo Vinohradoch s otcom a Josefom s manželkou. Po smrti otca s ním bývala aj herečka a spisovateľka O. Scheinpflugová, s ktorou sa1935 oženil.
Od začiatku 20. rokov veľa cestoval.


17b.Opis

Opis je jazykový prejav, ktorým sa majú jednoducho a výstižne vyjadriť hlavné a podstatné znaky zobrazovaného predmetu alebo javu. Môže byť statický (opisuje objekt v stave pokoja) alebo dynamický (opisuje objekt v pohybe alebo opisuje následnosť činnosti pri výrobe niečoho – opis pracovného postupu).
Ak sa nehybný objekt opisuje tak, ako ho vníma pohybujúca sa osoba ide o opis s dejovým rámcom (dejový opis). Je častý v reportáži a v umeleckej literatúre.