Mŕtvi nespievajú
- nedokončená trilógia
- dve línie deja: východný front - domov
- hlavní hrdinovia sú priatelia cestár Lukan a učiteľ Kľak. Syn učiteľa Kľaka, keď zmaturoval, chcel skúsiť ľahký život odchádza na vojnu - dôstojník. Je tam aj Lukanov syn, s ktorým sa priatelia. Až tu si uvedomujú nezmyselnosť vojny, kľak začína piť, ale ani to ho pred vojnou nezachráni. Pýta sa, prečo vlastne Slováci bojujú proti ZSSR. Poručík Kľak sa dostáva do konfliktu s nadporučíkom Haičom, uvedomelým fašistom. Vojaci sa rozhodnú, že nebudú viac bojovať a idú domov. Kľako sa postaví na ich čelo, bojujú proti Nemcom.
- 2. línia - Kľako, Lukan a stranícky pracovník Driňa organizujú ilegálnu činnosť. Kľak je ideový vodca dediny.
- autor v tomto diele podáva drastický obraz slovenského štátu, zaoberá sa aj židovskou otázkou
- čakanie na obrat vo vojne, jednota slov. vojakov, postupne prichádzajú na to, že obhajujú cudzie záujmy.
Na brehu priezračnej rieky - Kysuce
Povesť o bielych kameňoch - pod vplyvom naturizmu - 1. chlapec, ktorému zomrela matka - všetci tvrdia, že smrť bola pre ňu vykúpením, on sa s tým nedokáže zmieriť. 2. Starec zabíja hady a je ich - cíti sa vydedencom spoločnosti (ako chlapec) - končí sa smrťou starca - had ho pohryzie do tváre
zb. noviel Čierne a biele kruhy -
VLADIMÍR MINÁČ (1922 Klenovec - 25.10.1996)
- SNP, Mauthausen, Dachau, MS, poslanec FZ

románová trilógia Generácia (Dlhý čas čakania, Živí&mŕtvi, Zvony zvonia na deň)
- život spol. spoločnosti počas vojny, SNP a prvých rokoch po vojne, postupné odhaľovanie a kryštalizovanie ľudských charakterov
- trilógia má expresionistický podklad, spočívajúci v úsilí autora stvárniť alebo vyjadriť vnútorné zážitky a predstavy aj za cenu istého skreslenia skutočnosti, no s tendenciou zvýrazniť samotnú umeleckú výpoveď o nej. Tento expresionistický podklad spočíva konkrétne v tom, že je postavená na protiklade Marka Uhrína a Labudu. Duchovný princíp ako princíp snahy a utrpenia stelesňuje postava Marka Uhrína, ktorý prekonáva svoje vrodené pudové sklony, práve tak ako ich kpt. Labuda využíva. Je tu aj typické opovrhovanie „tela“ duchovným princípom: Labudovo ironické správanie voči Markovi, jeho prirodzený egoizmus. Labudovi v 3. časti zostáva len trpký pocit zbytočnosti najmä preto, že to už nebol „chlap“ ako predtým. Naproti tomu Marek Uhrín je vývinovou románovou postavou, pretože stelesňuje sebaprekonanie.

Dlhý čas čakania - slov. štát, fašizmus, ľudské osudy - končí sa vypuknutím SNP
Tri druhy postáv - podľa vzťahu k fašizmu:
1. Dištancujú sa, žijú v očakávaní zmien (Marek Uhrín, kpt. Labuda, Oľga, Ema)
2. spojenie s fašizmom (architekt Ferkodič, starý Uhrín)
3. odporcovia (Janko Krap, jeho otec, robotníci)

Ziví a mŕtvi - zrýchlenie deja
- neľudské činy nacistov, vykreslenie ľudí, ktorí sa snažili ťažiť z účasti v SNP (továrnik Krempašský). Kladné postavy - Janko Krap, komisár Bende. Problematický: Marek Uhrín (váhavý)-jeho protipólom je povstalecký kpt. Labuda.
Zvony zvonia na deň - feb 1946 - feb 1948
- postavy konfrontuje s najdôležitejšími spol. javmi. Niektorí sa uplatnili, iní prežívajú pocit zbytočnosti (Labuda) a rezignácie.

Smrť chodí po horách - osobný zážitok SNP - vplyv Heminghwaya
Dúchanie do pahrieb - úvaha nad zmyslom národného osudu Slovákov, ich miesto v Európe, viera v prežitie národa aj v ťažkých podmienkach.
VINCENT ŠIKULA (1936 Dubová pri Modre - )

Narodil sa 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre v rodine lesného robotníka. Do ľudovej školy chodil v Modre, potom dva roky študoval na Gymnáziu v Nitre, odkiaľ prešiel na Meštiansku školu do Modry. V štúdiu pokračoval na Hudobnej pedagogickej škole a po jej zrušení na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, kde študoval hru na lesnom rohu. Štúdiá zavŕšil roku 1959. Potom bol dva roky organistom v Ivanke pri Dunaji a tri roky učiteľom na Ľudovej škole umenia v Modre. Po dvojročnom tvorivom štipendiu sa stal redaktorom literárneho mesačníka Romboid a potom znova nastúpil na dlhodobé tvorivé štipendium. V rokoch 1969—1973 bol dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby. Od jesene 1973 až do odchodu na dôchodok roku 1992 bol redaktorom pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave.

Debutoval zbierkou poviedok Na koncertoch sa netlieska (1964) a ešte v tom istom roku mu vyšla aj druhá poviedková kniha Možno si postavím bungalov. Obe knihy spája motív hlavného hrdinu, ktorý si hľadá miesto v živote. Do debutu zaradil poviedky z vojenského života, do druhej knihy poviedky situované do rodného kraja po bezprostrednom návrate hlavného hrdinu z vojenčiny. Príbehy poviedok sú založené na autentickom zážitku zo stretnutí so zaujímavými ľuďmi rôznych profesií a záujmov. V novele S Rozarkou (1966) rozvinul baladický príbeh mentálne postihnutej dievčiny, v ktorej napriek dospelosti zostalo zakódované detské videnie sveta. Kniha poviedok Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) je obrazom životných príbehov ľudí zo spoločenskej periférie, ktorí sú však často obdarení veľkou vnútornou silou. V zbierke poviedok a noviel Horská robota (1968) sa vrátil k osudom hrdinov, akých zobrazil v prvých dvoch knihách. V deviatich prózach súboru okrem známeho prieniku do citového sveta postáv rozvíja aj vážne až tragické motívy.