Diskusný príspevok
- účastníci diskusie ním vyjadrujú vlastný názor alebo návrh
- pripravujú sa písomne a diskutujúci sa vopred prihlásia do diskusie
1. nadviazanie – na niektorý predchádzajúci príspevok
2. stručné a vecné vyjadrenie vlastného názoru




24a.Obraz 1. svetovej vojny v slovenskej literatúre (Hrdinovia, Živý bič, Krvavé sonety)


P. O. HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)
(realizmus)
- pochádzal zo zemianskeho rodu
- začal chodiť na gymnázium v Miškovci, čoskoro patril medzi najlepších žiakov
- začal písať pod vplyvom maďarského básnika Petófiho
- študoval na právnickej akadémii v Prešove, kde sa iniciatívne zúčastňoval na príprave almanachu N a p r e d
- v r. 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav
- 20 rokov pôsobil ako advokát v Námestove
- obrátil sa k ľudu ako jadru národa, bojoval proti jeho utlačovaniu. Tu tkvie základ demokratizmu a humanizmu jeho poetického diela

cyklus: KRVAVÉ SONETY - (skladajú sa z 32 sonetov)
- vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, reakcia básnika na pošliapanú a poníženú ľudskosť, je zhrnutím jeho sociálnych i mravných názorov.
V 1. časti (A národ oboril sa..) autor vykresľuje hrôzy vojny a jej dôsledky. Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zisťuje, že je to egoizmus a ziskuchtivosť jednotlivcov, skupín a národov („To ona panovačnosť nadutá"...). Vojnu odcudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa. V záverečných sonetoch vyslovuje túžbu po mieri, vieru v ľudskejšiu, spravodlivejšiu (lepšiu) spoločnosť.
- nie sú len odsúdením vojny, ale aj výrazom viery v ľudstvo vo víťazstvo života nad temnými silami sebectva a nadutej panovačnosti, výrazom viery, že starý svet bude nahradený novým, svetom bratstva a lásky.
A národ oboril sa na národ - ničivé dôsledky vojny na človečenstvo. Poukazuje na sebectvo jednotlivcov národov, ktorý túžia ešte po väčšom bohatstve. Žaluje tu buržoáznu spoločnosť - jej vzdelanie, kultúru. básnik si želá, aby už nebola vojna, ktorá zanecháva len vdovy, siroty a chce, aby sa ľudia venovali práci, v závere vyjadruje túžbu po lepšej spoločnosti.
„A jak v žne postať zbožia líha zrelá,
pod kosou, radom váľajú sa telá."


MILO URBAN (1904 Rabčice Orava- 1982)
- v osamelej hájovni pod Babou horou prežil radostné detstvo v dôvernom styku s prírodou. Už ako šestnásťročný začal publikovať.
- stal sa úradníkom a neskôr redaktorom v Bratislave
- vo svojich dielach vytváral tragické ľudské situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecne platné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv cez ich vnútorné konflikty.
ŽIVÝ BIČ
- patrí medzi najvýznamnejšie a najviac prekladané diela novodobej slovenskej prózy. Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca „pánubohu za chrbtom", avšak nie mimo kolobehu dejín. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem. Pod ich vplyvom sa zauzľujú ľudské osudy a silnie živelný odpor dediny. Popri celom rade výrazných, až monumentálne vykreslených postáv, má Živý bič aj svojho kolektívneho hrdinu. Je ním prostý dedinský ľud, ktorý na vonkajšie popudy reaguje ako jedna bytosť. Preto sa tento druh románu označuje ako unanimistický (lat. una anima= jedna duša).
Kompozične sa Živý bič rozčleňuje na 2 časti: STRATENÉ RUKY a ADAM HLAVAJ. Hoci ich dejová výstavba je odlišná, obidve časti úzko spolu súvisia a vytvárajú jeden významový celok. V prvej časti autor súbežným radením zdanlivo izolovaných príbehov oboznamuje čitateľa s dobou, prostredím a postavami, rozvíja prvé konflikty.
Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené. Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom návrat Ondreja Koreňa z frontu ako bezrukého a nemého mrzáka. Od tejto epizódy sa dejová krivka románu prudko dvíha. Urban dedinský ľud neidealizuje, ale vedie ostrú deliacu čiaru medzi ním a príslušníkmi panskej vrstvy.
Už v prvej časti Stratené ruky sa čitateľ priamo v dejovej akcii oboznamuje s väčšinou románových postáv, ktorými Milo Urba zaľudnil svoj Živý bič. Niektoré z týchto postáv (Koreň, Ilčíčka, Kúrňava, Mrva) vymodeloval podľa životných predlôh, pričom ich dotvoril v súlade s celkovým poňatím románu. Aj zúčtovanie ľudu s nenávideným notárom Okolickým v závere románu bolo podľa priznania autora motivované skutočnou udalosťou.