Protipólom hrdého, namysleného samotára Raskoľnikova, ktorý využíva svoje nesporné nadanie a inteligenciu na vymýšľanie zhubných teórií, ktoré v praxi zlyhajú, je jeho priateľ, mladý študent Razumichin. Je to človek činu, dobrého srdca, praktik, ktorý vie pomôcť sebe aj iným bez toho, že by sa dostal do rozporu so zákonom. Prežíva s Raskoľnikovom skoro každý deň jeho trápenia a snaží sa mu pomôcť. Myslí si, že Raskoľnikov je chorý, lebo celé dni len blúzni, a tak mu privolá svojho kamaráta Zosimova – doktora, ktorý sa o neho potom stará. Keď do Petrohradu prichádza Raskoľnikova matka so sestrou, Razumichin sa do Dunečky okamžite zamiluje. Do istej miery aktívnejším typom než Raskoľnikov je aj Sofia Semionovna (Soňa), lebo zachraňuje život sebe aj iným prácou veľmi ponižujúcou. Jedného dňa, keď zomrie jej otec Semion Zacharyč Marmeladov, ktorého Raskoľnikov dobre poznal, sa spolu s Raskoľnikovom stretnú. Na prvý pohľad je zrejmé, že obaja si veľmi padnú do oka, avšak až do konca deja si udržuje jeden od druhého odstup. Raskoľnikov je veľmi tvrdý a dá sa povedať, že skoro až chladný mladý muž, pretože si nechce priznať, že Soňu miluje. Soňa aj napriek tomu sa po celý čas drží niekde blízko Raskoľnikova. V závere románu Raskoľnikov nedokáže už ďalej znášať to utrpenie, ktoré ho mučí na duši, prenasleduje počas nocí a nedovolí mu spať, a tak prichádza na políciu priznať svoju vinu. „To som ja vtedy zabil starú úradníčku a jej sestru Lizavetu sekerou, a olúpil.“ -(str.476) Ale rozsudok bol predsa len miernejší, než sa dalo čakať podľa spáchaného zločinu, a možno preto, že sa zločinec nielen nepokúšal ospravedlňovať, ale akoby sa chcel obviniť čo najväčšmi. Raskoľnikov bol vyhnaný na Sibír. Soňa odišla s ním a každý deň ho navštevovala, avšak Raskoľnikov jej aj naďalej nedával najavo svoj záujem, dokonca ho ani nezaujímalo, že za ním chodí. Až jedného dňa sa to konečne stalo. „Ako sa to stalo, ani sám nevedel, ale zrazu akoby ho čosi bolo chytilo a hodilo jej k nohám. Plakal a objímal jej kolená. V prvej chvíli sa strašne zľakla a celá tvár jej stŕpla. Vyskočila a v triaške hľadela na neho. Ale hneď, v tej istej chvíli všetko pochopila. V očiach jej zasvietilo nekonečné šťastie, zrazu vedela, bez pochybnosti vedela, že on ju miluje, nekonečne miluje a že napokon predsa prišla tá chvíľa...“ -(str.490)

Záver
Tento román kladie čitateľovi morálne otázky o zmysle ľudskej existencie, o svedomí, o previnení, o odplate, o treste a hlavne núti čitateľa zamyslieť sa nad tým, akú úlohu zohráva človek voči spoločnosti a naopak spoločnosť voči človeku.
Na postave hl. hrdinu si všíma rozpoltenosť ľudskej duše a nepriamo ukazuje, ako aj silná osobnosť môže stroskotať v konflikte s asociálnym prostredím.
Napriek svojej sugestívnej apoteóze utrpenia a súcitu, čo sa ako červená niť tiahne celým románom, Dostojevskij svojimi otrasnými obrazmi zo života petrohradskej bedače nevdojak sám ukazuje absurdnosť systému, ktorý takéto strašné scény pripúšťa a umožňuje. Autor sa v diele veľmi nevenuje opisu prostredia, vo väčšej časti románu sa venuje hlbokej analýze ľudského vnútra a ľudskej duši, takže by som toto dielo doporučila hlavne tým, koho zaujíma psychológia, ale samozrejme prečítať si ho môžu všetci.
Vieme, že Dostojevskij zašiel v svojom hlásaní súcitu a pokory ako jediného účinného prostriedku proti zlu priďaleko, aj v tom, že mu bolo utrpenie nielen prostriedkom, očisťujúcim ľudskú dušu, ale priam cieľom života, jeho nevyhnutnou súčasťou. Znamená to však, že my sme dnes už vykorenili všetko zlo, sociálne aj morálne, a že súcit ako aktívnu snahu pomôcť človeku už nepotrebujeme?