Základné filozofické východiská pre lepšie polapenie zmyslu Poetiky
Literatúra je súčasťou umenia a o umení Aristoteles hovorí: umenie je činnosť, ktorá skúma, ako by mohlo vzniknúť to, čo môže byť i nebyť. Umenie nie je to, čo je výsledkom tvorivej činnosti. Umenie je kreatívnym prejavom tvorcu. Je činnosťou, nie konaním. Ako činnosť je spojené s úsudkom. Úsudok – intelektuálna činnosť – má zo všeobecného utvoriť jedinečné. Umenie, t.j. umelecká činnosť, sa spája s vnímaním krásna. Krása – to, čím sa nám krásno ukazuje – podľa Aristotela nie je vlastnosť, ktorou človek hodnotí javy či veci, ale je princípom kozmu. Kozmos je plynutím energie, a to je príčinou toho, že veci vznikajú a zanikajú, sú i nie sú. Tento proces sa môže javiť ako klam – Aristoteles to nazýva skutočnosťou a hovorí: možnosť a skutočnosť sú formy existencie. Z nich skutočnosť je lepšia forma existencie. Možnosť možno zmeniť na skutočnosť – k tomu je treba príčinu. Iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou, môže teda zmeniť možnosť na skutočnosť.
Rovnako ako kozmos poníma Aristoteles umenie. Príčinou pre umenie je možnosť, presnejšie, hľadanie možnosti pre vznik toho, čo môže byť i nebyť, teda toho, čo je skutočnosť. Skutočnosť sa má javiť v umení ako jedinečná – je za potreby dať jej konkrétnu podobu. Príčiny pre vznik konkrétnych vecí sú: látka, tvar, účel, aktivita. Za pomoci úsudku je možné tieto príčiny vsadiť do vzájomného súladu tak, aby vyjadrovali harmóniu. Najlepšie sú usporiadané v prírode a preto sa má príroda napodobňovať. Imitácia prírody tak, že vedie k poznaniu, nazýva sa mimesis.

Rozdiel v ponímaní poézie medzi Platónom a Aristotelom
Platón – Aristotelov učiteľ – pre umenie žiada, nech je pravdivé, nech neopisuje veci hrozné, napr. nárek, ale ani pekné, napr. smiech. Podstatu umenia nevidí v manipulácii s citmi, ale v ukazovaní pravdy a cností. Platón považuje poéziu za demoralizujúcu (pre nedokonalé zobrazovania bohov i ľudí), škodlivú (pre vzbudzovanie vášní) a nepravdivú (pre napodobňovanie napodobnenín). Aristoteles, naproti tomu, poéziu vyzdvihuje, obohacuje o filozofický rozmer, vášne a city nezavrhuje a hovorí, že básnik má zobrazovať veci, ktoré boli, sú alebo by mali byť.

Platón ako prvý rozlíšil básnické druhy podľa spôsobu napodobňovania:
1, poézia dityrambická – účelom bolo iba vyrozprávanie deja
2, poézia dramatická
3, tragédia a komédia – predvádzanie deja
4, epos – vyrozprávanie a predvádzanie deja.

Platón i Aristoteles rozlišujú vo všeobecnosti:
1, vážnu poéziu (epos a tragédiu)
2, ľahkú poéziu (jamby a komédiu).

Poézia sa rozdelila podľa povahy básnikov (vážni a ľahkovážni) na vážnu a ľahkú. O pekných činoch dobrých ľudí pojednávala vážna poézia. Boli ňou chválospevy na bohov (hymny) a chválospevy na ľudí (enkómiá). S ľahkou poéziou, ktorá ukazovala činy zlých ľudí, prišlo jambické (posmešné) metrum. Ľahkou poéziou je i Homérova báseň Margites (zložená daktylským hexametrom a jambickým trimetrom) preto, že v nej uvádzal do deja nie to, čo bolo potupné, ale to, čo bolo smiešne. Týmto je Margites príbuzná komédii a Homér ňou naznačil prvú podobu komédie.

Vznik a vývoj tragédie
Tragédia vznikla z dityrambu – zborovej piesne, ktorá vyjadrovala radosť alebo žiaľ nad osudmi boha Dionýza. Zbor oblečený za satyrov tancoval okolo Dionýzovho oltára a pritom mimicky vyjadroval to, o čom spieval básnik. Po skončení piesne náčelník zboru rozprával príhody z Dionýzovho života, čím bol do dityrambu vložený epický prvok, ktorý bol zasa podnetom pre ďalšie spevy zboru. Medzi náčelníkom zboru a zborom teda prebiehal dialóg – v tom sa ukazuje formálna príbuznosť medzi dityrambickou poéziou a tragédiou. Satyrská hra, dityramb, používala trochejský tetrameter, vhodný pre tanec a jambický trimeter, vhodný pre rozhovor. Tragédia zanechala malé deje a žartovnú vravu, ktorá bola príznačná pre satyrskú hru.

Tragédia
Tragédia má mať 6 zložiek: dej, charaktery, slovný výraz, myšlienkovú stránku, scénické prevedenie a hudbu.

Scénická výprava a hudba sú vlastné iba tragédii (napr. eposu nie).
Myšlienková stránka je schopnosť hovoriť ako rečník, t.j. k veci a primerane. Rečník dokazuje, že niečo je alebo nie je, a to dokazovaním, vyvracaním, vzbudzovaním citov, zveličovaním a znižovaním.

Slovný výraz je výklad pomocou slov (vo veršoch alebo v próze). K slovným výrazom patria: zložené slová (najvhodnejšie pre skladby dityrambické), slová nárečové (vhodné pre eposy) a metafory (prináležia najmä poézii). Zložené slová môžu byť z časti, ktorá má význam sama osebe a z časti bezvýznamovej, alebo z častí, ktoré majú obidve význam. Metafora je prenesenie cudzieho podstatného mena alebo z rodu na druh, alebo z druhu na rod, alebo z druhu na druh, alebo z rodu na rod. Napr. metafora z rodu na druh: loď stojí vonku (= loď kotví. Kotviť je druh státia.) alebo z druhu na rod: 10 ráz po 1000 Odyseus vykonal skutkov (= 10.000 znamená mnoho). Metafora znamená zachytiť podobnosť medzi vecami. So slovným výrazom súvisí i zmýšľanie. Zmýšľanie je to, ako osoby prejavujú svoju mienku.

Okrem zmýšľania určuje konanie ľudí charakter. Dobrý charakter má ten, kto vykoná dobrý skutok. Primeraný charakter je taký, ktorý priamo úmerne zodpovedá charakterovým črtám človeka. Napr. nie je primerané, aby žena bola mužná. Charakter má byť dôsledný, t.j. že ak má niekto nedôsledný charakter, tak je ho treba stvárniť dôsledne nedôsledne. Príklad nedôsledného charakteru je napr. v Euripidovej tragédii Ifigénia v Aulide. Ifigénia sa dozvie, že má byť obetovaná. Najprv prosí o odpustenie a potom so svojím obetovaním súhlasí.

Tragédia je napodobňovanie vážneho a jednotného deja, nie je jeho rozprávaním. Dej je usporiadaním udalostí tak, že keď sa vynechá jedna z nich, tak sa celok deja rozpadne. Dej má mať primeraný rozsah a ten má byť prehľadný a ľahko zapamätateľný. Primeraný rozsah deja je taký, v ktorom sa pri postupnom vývoji môže (podľa pravdepodobnosti alebo nevyhnutnosti) uskutočniť zvrat z nešťastia v šťastie alebo zo šťastia v nešťastie. V jednoduchom deji premena od jedného k druhému nastáva bez peripetie a anagnorízy. V zložitom deji premena od jedného k druhému súvisí alebo s peripetiou, alebo s anagnorízou, alebo s oboma. Pri peripetii a anagnoríze je treba dbať na to, aby vyplývali z predchádzajúcich udalostí, pretože je rozdiel v tom, či jedno je príčinou druhého, alebo len po ňom nasleduje. Peripetia je premena udalostí v opak (podľa pravdepodobnosti alebo nevyhnutnosti). Anagnoríza je premena neznalosti na (s)poznanie. (S)poznanie môže nastať pomocou predmetov, alebo skrz činu, resp. i nečinu.