„Antická tragédia mala pevnú kompozíciu.“ (Príručný slovník literárnovedných termínov. s. 327) Časti tragédie: prológ, epeisodion, exodos a zborové časti, ktoré sa delia na parodos a stasimon. Prológ je časť pred príchodom zboru. Je monologický alebo dialogický. Pojednáva nielen o tom, čo sa zbehlo pred začiatkom deja, ale aj naznačuje, ako sa bude dej rozvíjať. Epeisodion je časť od jedného zborového spevu po druhý. Exodos je časť, v ktorom nie je zborová pieseň. Parodos je pieseň vstupujúceho zboru. Stasimon je pieseň ustáleného zboru. Príručný slovník literárnovedných termínov uvádza časti antickej tragédie takto (s. 327 - 328): „prológ (expozícia), parodos (vstupná pieseň chóru, ktorá nasleduje po prológu), exodos (záverečná pieseň pri odchode chóru), stasimon (piesne, ktoré sa striedajú s epizódami – hovorenými časťami tragédie, tancami, žalospevmi… spevmi hercov).“
Príručný slovník literárnovedných termínov ďalej uvádza (s. 328): „Klasická tragédia, podobne ako antická, mala záväznú kompozíciu: 1, expozícia, 2, kolízia (zauzľovanie), 3, kríza (vyvrcholenie), 4, peripetia (obrat), 5, katastrofa (zakončenie). Dramatický zápas sa začína záplatkou (môže byť už v expozícii), dej sa zauzľuje a graduje ďalšími konfliktmi a speje k vyvrcholeniu, k rozhodujúcej zrážke, po ktorej nastane nečakaný obrat a po ňom rýchle rozuzlenie deja, tragické zakončenie.“
U Aristotela je zauzlenie tá časť tragédie, odkiaľ začína dej a plynie až po miesto, v ktorom dochádza k obratu udalostí (pozri: peripetia, anagnoríza). Od tohto miesta po koniec deja je rozuzlenie. Rozuzlenie deja má vyplývať z neho samého, nie pomocou boha na stroji (deus ex machina), ktorého možno nájsť napr. v Euripidovej Medei. Čin, ktorý prináša bolesť alebo i smrť je katastrofa.

Tragédia obsahuje aj udalosti mimo deja. Sprostredkúva ich reč hercov, nie dianie na scéne. Pri udalostiach mimo deja, ale aj na deje minulé (neznáme), alebo na také budúce, ktoré si vyžadujú predpovede, možno použiť boha na stroji.

Dôležitým pojmom pre oblasť tragédie je katarzia. V najširšom zmysle je to cieľ, ku ktorému tragédia smeruje. V užšom zmysle ide o účinok tragédie. V úzkom ponímaní je katarzia očistenie od vášní, a to tak, že tragédia súcit a strach vyvoláva. Divák ak tieto pocity intenzívne prežíva, môže sa z nich očistiť, môže sa emocionálne odreagovať. Strach a súcit tragédia evokuje najmä vtedy, keď udalosť vyplýva z udalosti proti očakávaniu. Z náhodných udalostí najpodivnejšie sa javia tie, o ktorých sa zdá, že sa stali úmyselne.

Epos
Rozdiel medzi eposom a tragédiou je v tom, že kým tragédia nie je rozprávaním, ale predvádzaním deja – a preto si vyžaduje jednotu deja – zatiaľ epos (epická báseň) dej rozpráva. Tak je možné, aby sa odohrávali aj viaceré udalosti súčasne. Epos je mnohosť dejov. V epose nevidno toho, kto koná, a preto tu treba uprednostniť nemožné pred možným, t.j. ak je jedna vec nepravdivá, tak k nej pripojiť druhú, ktorá by bola alebo by sa bola stala, ak by sa stala prvá. Pre túto povahu eposu sú najvhodnejšie nárečové slová a metafory, ktoré najlepšie „nosí“ hexameter.
Príručný slovník literárnovedných termínov o epose (s. 102 – 103): „…rozsiahla epická veršovaná skladba so širokým, bohato rozvetveným, ale pomalým plynutím deja voľnej kompozície, ktorej jazyk je bohatý na stále epitetá, opakovacie štylistické figúry, prirovnania a trópy… o vojnových udalostiach, hrdinských činoch a víťazstvách… Klasický epos má záväznú kompozíciu: 1, propozíciu (naznačenie deja), 2, invokáciu (vzývanie múzy), 3, enumeráciu (predstavovanie hrdinov), 4, opis boja, 5, deus ex machina (zásah boha do deja), 6, ovplyvnenie deja mýtickými prvkami, 7, epizódy (opis vedľajších udalostí), 8, peronácia (záver, zakončenie s dôrazom na poučenie).

Podstata a vývoj komédie.
Komédia vznikla z falických piesní – zborových piesní, sprevádzaných hudbou a mimickým tancom na počesť Faléta ako symbolu plodivej sily. Falické piesne sa spievali pri procesii (dityramb pri oltári).
V knihe Meno ruže od Umberta Eca sa o komédii píše (s. 442): „ Komédia vzniká v komai, čiže sedliackych dedinách, ako veselá zábava po hodovaní alebo slávnosti. Nerozpráva o slávnych a mocných ľuďoch, ale o tvoroch nízkych a smiešnych, no nie zlých, a nekončí sa smrťou hlavných hrdinov. Smiešnosť dosahuje tým, že ukazuje obyčajných ľudí, ich nedostatky a neresti. Aristoteles tu v sklone k smiechu vidí priaznivú silu, ktorá môže mať aj poznávaciu hodnotu, keď nás vtipné hádanky a nečakané metafory, hoci nám aj veci predstavujú inak, ako ony naozaj sú, a teda akoby o nich klamali, v skutočnosti nútia sa na ne lepšie pozrieť a povedať: „Teda takto sa veci mali, a ja som to nevedel!“ V súvislosti so smiechom táto kniha uvádza (s. 123): „Boh od nás žiada, aby sme svoj rozum používali na riešenie mnohých nejasností, pri ktorých nám Písmo ponecháva voľnosť rozhodovania. … smiech môže byť niekedy správnym nástrojom na to, aby sa podkopala falošná autoritatívnosť dajakého nezmyselného tvrdenia, ktoré sa prieči rozumu.“