Aristoteles: Poetika

V stručnosti nahliadnem do histórie diela Poetika a v súvislosti s jej doteraz nenájdenou 2. knihou spomeniem dielo Umberta Eca: Meno ruže. V hrubých obrysoch načrtnem základné filozofické východiská, ktoré sú bytostnou súčasťou Poetiky. Uvediem základný rozdiel v ponímaní poézie medzi Platónom a Aristotelom. Centrom mojej práce je najmä tragédia – jej výstavbový princíp a podstata. Čiastočne popíšem i epos a komédiu.

Aristoteles (384 – 322 pnl.) je predstaviteľom klasického obdobia gréckej filozofie (kol. autorov: Dejiny filozofie. s. 27) a jedným z najvýraznejších mysliteľov západného sveta. Založil logiku, ktorú súčasnosť hodnotí ako vedu – Aristoteles ju používal ako prostriedok pre poznávanie skutočnosti vôbec. Vyčlenil pojmy: rod, druh, kategória, úsudok, premisa, dôkaz, definícia etc. Jeho logické postupy sa odzrkadlili aj v teoretickej práci o literatúre: Poetike.

História Poetiky
Poetika je zo 4. stor. pnl. Po Aristotelovej smrti sa na niekoľko storočí stratila. Okolo r. 100 pnl. našiel Aristotelove spisy peripatetik (stúpenec Aristotelovej filozofickej školy) Apelikon z Tea v Mýzii v meste Skepsis. Preniesol ich do Ríma a tam ich ešte v 1. stor. pnl. vydal peripatetik Andronikos z Rodu.
Asi v 5. stor. pnl. preložil Poetiku do sýrčiny neznámy nestoriánsky mních. V 10.stor. ju zo sýrskeho prekladu preložil do arabčiny Abu Bishar Matta. Z 12. stor. je známa Averroesova (Averroes alebo Ibn Rošd (1126 - 1198) – arabský filozof a vedec, komentátor Aristotelových spisov) parafráza Poetiky, ktorú do latinčiny preložil španielsky Žid Jakub Mantinus. O tento preklad sa Európa opierala v 13. – 15.stor. Koncom 15. stor. mala Itália aj grécke texty Poetiky, zhotovené podľa rukopisu byzantského mnícha z 10. – 11.stor. V r. 1498 vyšiel tlačou latinský preklad Poetiky a r. 1508 1. vydanie gréckeho textu v Benátkach u Alda Manutia. V 16.stor. bol o Poetiku veľký záujem. V 17. a 18.stor. sa zanedbávala – v zmysle tom, že sa z nej urobil „pevný kánon pravidiel básnickej tvorby.“ (ŠTRAUS, F.: Príručný slovník literárnovedných termínov. s. 225). Od 19. stor. sa na ňu opäť obracia pozornosť.

Prvý slovenský preklad Aristotelovej Poetiky vyšiel v Martine v r. 1944.
Druhá kniha Poetiky sa nenašla. Uvažuje sa, že odkazy na ňu sú v Cicerovom spise De oratore. Nie je jasné, či sa s ňou Cicero oboznámil priamo, a či z druhej ruky. Isté náznaky toho, čo by mohla obsahovať, je možno nájsť v knihe Umberta Eca: Meno ruže (s. 438):
„V prvej knihe sme sa zaoberali tragédiou a ukázali sme si, ako tým, že vyvoláva súcit a strach, tieto pocity očisťuje.
Tu [t.j. v 2. knihe], ako sme už sľúbili, sa budeme zaoberať komédiou a ukážeme, ako tým, že vyvoláva radosť zo smiešnosti, dosahuje očistu tejto náruživosti. Určíme si teda, aké druhy činností komédia napodobňuje, potom preskúmame, akými spôsobmi komédia vyvoláva smiech, a takými spôsobmi sú skutky a reči. Ukážeme, ako sa veci stávajú smiešnymi prispôsobovaním lepšieho horšiemu a naopak, ako smiešnosť vzniká z prekvapovania klamaním, z nemožného a z porušenia zákonov prírody, z nepodstatného a z nezmyselného, zo znevažovania osôb, z používania komických a drsných pantomím, z nesúladu, z výberu vecí menej dôstojných. Ďalej ukážeme, ako smiešnosť reči vzniká z nedorozumenia spôsobeného používaním rovnakých slov na označovanie rozličných vecí a rozličných slov na označovanie vecí rovnakých, z tárania a z opakovania, zo slovných hier, zo zdrobnenín, z chybnej výslovnosti a z barbarizmov…“

Na margo knihy Meno ruže
Kniha Umberta Eca pojednáva aj o strachu kresťanského sveta práve z (v súčasnosti stále nezvestnej) 2. knihy Aristotelovej Poetiky, pretože vraj ukazovala krásu „sveta naruby“, v ktorom by sa bohabojnosť bola stratila. K tomu sa píše na s. 445: „A táto kniha by tým, že komédiu uznáva za zázračný liek, ktorý očisťuje od vášní zobrazovaním ľudských chýb, nerestí a slabostí, priviedla falošných učencov k pokusu vykúpiť (prostredníctvom diabolského prevrátenia na hlavu) vznešené skrz prijímanie nízkeho. Z tejto knihy by vyplynul názor, že človek môže chcieť mať na tejto zemi hojnosť všetkého tak ako v rozprávkovej krajine.“, na s. 444: „Smiech zbavuje sedliaka strachu pred diablom, …Táto kniha by mohla učiť, že zbaviť sa strachu z diabla je znakom múdrosti.“ a na s. 460: „…možno skutočne učila znetvoriť tvár každej pravdy, aby sme sa nestali otrokmi vlastných predstáv. Možnože poslaním toho…je vyvolávať smiech z pravdy, rozosmiať pravdu, lebo jedinou pravdou je naučiť sa oslobodiť od chorobnej vášne k pravde.“
Základné filozofické východiská pre lepšie polapenie zmyslu Poetiky
Literatúra je súčasťou umenia a o umení Aristoteles hovorí: umenie je činnosť, ktorá skúma, ako by mohlo vzniknúť to, čo môže byť i nebyť. Umenie nie je to, čo je výsledkom tvorivej činnosti. Umenie je kreatívnym prejavom tvorcu. Je činnosťou, nie konaním. Ako činnosť je spojené s úsudkom. Úsudok – intelektuálna činnosť – má zo všeobecného utvoriť jedinečné. Umenie, t.j. umelecká činnosť, sa spája s vnímaním krásna. Krása – to, čím sa nám krásno ukazuje – podľa Aristotela nie je vlastnosť, ktorou človek hodnotí javy či veci, ale je princípom kozmu. Kozmos je plynutím energie, a to je príčinou toho, že veci vznikajú a zanikajú, sú i nie sú. Tento proces sa môže javiť ako klam – Aristoteles to nazýva skutočnosťou a hovorí: možnosť a skutočnosť sú formy existencie. Z nich skutočnosť je lepšia forma existencie. Možnosť možno zmeniť na skutočnosť – k tomu je treba príčinu. Iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou, môže teda zmeniť možnosť na skutočnosť.
Rovnako ako kozmos poníma Aristoteles umenie. Príčinou pre umenie je možnosť, presnejšie, hľadanie možnosti pre vznik toho, čo môže byť i nebyť, teda toho, čo je skutočnosť. Skutočnosť sa má javiť v umení ako jedinečná – je za potreby dať jej konkrétnu podobu. Príčiny pre vznik konkrétnych vecí sú: látka, tvar, účel, aktivita. Za pomoci úsudku je možné tieto príčiny vsadiť do vzájomného súladu tak, aby vyjadrovali harmóniu. Najlepšie sú usporiadané v prírode a preto sa má príroda napodobňovať. Imitácia prírody tak, že vedie k poznaniu, nazýva sa mimesis.

Rozdiel v ponímaní poézie medzi Platónom a Aristotelom
Platón – Aristotelov učiteľ – pre umenie žiada, nech je pravdivé, nech neopisuje veci hrozné, napr. nárek, ale ani pekné, napr. smiech. Podstatu umenia nevidí v manipulácii s citmi, ale v ukazovaní pravdy a cností. Platón považuje poéziu za demoralizujúcu (pre nedokonalé zobrazovania bohov i ľudí), škodlivú (pre vzbudzovanie vášní) a nepravdivú (pre napodobňovanie napodobnenín). Aristoteles, naproti tomu, poéziu vyzdvihuje, obohacuje o filozofický rozmer, vášne a city nezavrhuje a hovorí, že básnik má zobrazovať veci, ktoré boli, sú alebo by mali byť.

Platón ako prvý rozlíšil básnické druhy podľa spôsobu napodobňovania:
1, poézia dityrambická – účelom bolo iba vyrozprávanie deja
2, poézia dramatická
3, tragédia a komédia – predvádzanie deja
4, epos – vyrozprávanie a predvádzanie deja.

Platón i Aristoteles rozlišujú vo všeobecnosti:
1, vážnu poéziu (epos a tragédiu)
2, ľahkú poéziu (jamby a komédiu).

Poézia sa rozdelila podľa povahy básnikov (vážni a ľahkovážni) na vážnu a ľahkú. O pekných činoch dobrých ľudí pojednávala vážna poézia. Boli ňou chválospevy na bohov (hymny) a chválospevy na ľudí (enkómiá). S ľahkou poéziou, ktorá ukazovala činy zlých ľudí, prišlo jambické (posmešné) metrum. Ľahkou poéziou je i Homérova báseň Margites (zložená daktylským hexametrom a jambickým trimetrom) preto, že v nej uvádzal do deja nie to, čo bolo potupné, ale to, čo bolo smiešne. Týmto je Margites príbuzná komédii a Homér ňou naznačil prvú podobu komédie.

Vznik a vývoj tragédie
Tragédia vznikla z dityrambu – zborovej piesne, ktorá vyjadrovala radosť alebo žiaľ nad osudmi boha Dionýza. Zbor oblečený za satyrov tancoval okolo Dionýzovho oltára a pritom mimicky vyjadroval to, o čom spieval básnik. Po skončení piesne náčelník zboru rozprával príhody z Dionýzovho života, čím bol do dityrambu vložený epický prvok, ktorý bol zasa podnetom pre ďalšie spevy zboru. Medzi náčelníkom zboru a zborom teda prebiehal dialóg – v tom sa ukazuje formálna príbuznosť medzi dityrambickou poéziou a tragédiou. Satyrská hra, dityramb, používala trochejský tetrameter, vhodný pre tanec a jambický trimeter, vhodný pre rozhovor. Tragédia zanechala malé deje a žartovnú vravu, ktorá bola príznačná pre satyrskú hru.

Tragédia
Tragédia má mať 6 zložiek: dej, charaktery, slovný výraz, myšlienkovú stránku, scénické prevedenie a hudbu.

Scénická výprava a hudba sú vlastné iba tragédii (napr. eposu nie).
Myšlienková stránka je schopnosť hovoriť ako rečník, t.j. k veci a primerane. Rečník dokazuje, že niečo je alebo nie je, a to dokazovaním, vyvracaním, vzbudzovaním citov, zveličovaním a znižovaním.

Slovný výraz je výklad pomocou slov (vo veršoch alebo v próze). K slovným výrazom patria: zložené slová (najvhodnejšie pre skladby dityrambické), slová nárečové (vhodné pre eposy) a metafory (prináležia najmä poézii). Zložené slová môžu byť z časti, ktorá má význam sama osebe a z časti bezvýznamovej, alebo z častí, ktoré majú obidve význam. Metafora je prenesenie cudzieho podstatného mena alebo z rodu na druh, alebo z druhu na rod, alebo z druhu na druh, alebo z rodu na rod. Napr. metafora z rodu na druh: loď stojí vonku (= loď kotví. Kotviť je druh státia.) alebo z druhu na rod: 10 ráz po 1000 Odyseus vykonal skutkov (= 10.000 znamená mnoho). Metafora znamená zachytiť podobnosť medzi vecami. So slovným výrazom súvisí i zmýšľanie. Zmýšľanie je to, ako osoby prejavujú svoju mienku.

Okrem zmýšľania určuje konanie ľudí charakter. Dobrý charakter má ten, kto vykoná dobrý skutok. Primeraný charakter je taký, ktorý priamo úmerne zodpovedá charakterovým črtám človeka. Napr. nie je primerané, aby žena bola mužná. Charakter má byť dôsledný, t.j. že ak má niekto nedôsledný charakter, tak je ho treba stvárniť dôsledne nedôsledne. Príklad nedôsledného charakteru je napr. v Euripidovej tragédii Ifigénia v Aulide. Ifigénia sa dozvie, že má byť obetovaná. Najprv prosí o odpustenie a potom so svojím obetovaním súhlasí.

Tragédia je napodobňovanie vážneho a jednotného deja, nie je jeho rozprávaním. Dej je usporiadaním udalostí tak, že keď sa vynechá jedna z nich, tak sa celok deja rozpadne. Dej má mať primeraný rozsah a ten má byť prehľadný a ľahko zapamätateľný. Primeraný rozsah deja je taký, v ktorom sa pri postupnom vývoji môže (podľa pravdepodobnosti alebo nevyhnutnosti) uskutočniť zvrat z nešťastia v šťastie alebo zo šťastia v nešťastie. V jednoduchom deji premena od jedného k druhému nastáva bez peripetie a anagnorízy. V zložitom deji premena od jedného k druhému súvisí alebo s peripetiou, alebo s anagnorízou, alebo s oboma. Pri peripetii a anagnoríze je treba dbať na to, aby vyplývali z predchádzajúcich udalostí, pretože je rozdiel v tom, či jedno je príčinou druhého, alebo len po ňom nasleduje. Peripetia je premena udalostí v opak (podľa pravdepodobnosti alebo nevyhnutnosti). Anagnoríza je premena neznalosti na (s)poznanie. (S)poznanie môže nastať pomocou predmetov, alebo skrz činu, resp. i nečinu.
„Antická tragédia mala pevnú kompozíciu.“ (Príručný slovník literárnovedných termínov. s. 327) Časti tragédie: prológ, epeisodion, exodos a zborové časti, ktoré sa delia na parodos a stasimon. Prológ je časť pred príchodom zboru. Je monologický alebo dialogický. Pojednáva nielen o tom, čo sa zbehlo pred začiatkom deja, ale aj naznačuje, ako sa bude dej rozvíjať. Epeisodion je časť od jedného zborového spevu po druhý. Exodos je časť, v ktorom nie je zborová pieseň. Parodos je pieseň vstupujúceho zboru. Stasimon je pieseň ustáleného zboru. Príručný slovník literárnovedných termínov uvádza časti antickej tragédie takto (s. 327 - 328): „prológ (expozícia), parodos (vstupná pieseň chóru, ktorá nasleduje po prológu), exodos (záverečná pieseň pri odchode chóru), stasimon (piesne, ktoré sa striedajú s epizódami – hovorenými časťami tragédie, tancami, žalospevmi… spevmi hercov).“
Príručný slovník literárnovedných termínov ďalej uvádza (s. 328): „Klasická tragédia, podobne ako antická, mala záväznú kompozíciu: 1, expozícia, 2, kolízia (zauzľovanie), 3, kríza (vyvrcholenie), 4, peripetia (obrat), 5, katastrofa (zakončenie). Dramatický zápas sa začína záplatkou (môže byť už v expozícii), dej sa zauzľuje a graduje ďalšími konfliktmi a speje k vyvrcholeniu, k rozhodujúcej zrážke, po ktorej nastane nečakaný obrat a po ňom rýchle rozuzlenie deja, tragické zakončenie.“
U Aristotela je zauzlenie tá časť tragédie, odkiaľ začína dej a plynie až po miesto, v ktorom dochádza k obratu udalostí (pozri: peripetia, anagnoríza). Od tohto miesta po koniec deja je rozuzlenie. Rozuzlenie deja má vyplývať z neho samého, nie pomocou boha na stroji (deus ex machina), ktorého možno nájsť napr. v Euripidovej Medei. Čin, ktorý prináša bolesť alebo i smrť je katastrofa.

Tragédia obsahuje aj udalosti mimo deja. Sprostredkúva ich reč hercov, nie dianie na scéne. Pri udalostiach mimo deja, ale aj na deje minulé (neznáme), alebo na také budúce, ktoré si vyžadujú predpovede, možno použiť boha na stroji.

Dôležitým pojmom pre oblasť tragédie je katarzia. V najširšom zmysle je to cieľ, ku ktorému tragédia smeruje. V užšom zmysle ide o účinok tragédie. V úzkom ponímaní je katarzia očistenie od vášní, a to tak, že tragédia súcit a strach vyvoláva. Divák ak tieto pocity intenzívne prežíva, môže sa z nich očistiť, môže sa emocionálne odreagovať. Strach a súcit tragédia evokuje najmä vtedy, keď udalosť vyplýva z udalosti proti očakávaniu. Z náhodných udalostí najpodivnejšie sa javia tie, o ktorých sa zdá, že sa stali úmyselne.

Epos
Rozdiel medzi eposom a tragédiou je v tom, že kým tragédia nie je rozprávaním, ale predvádzaním deja – a preto si vyžaduje jednotu deja – zatiaľ epos (epická báseň) dej rozpráva. Tak je možné, aby sa odohrávali aj viaceré udalosti súčasne. Epos je mnohosť dejov. V epose nevidno toho, kto koná, a preto tu treba uprednostniť nemožné pred možným, t.j. ak je jedna vec nepravdivá, tak k nej pripojiť druhú, ktorá by bola alebo by sa bola stala, ak by sa stala prvá. Pre túto povahu eposu sú najvhodnejšie nárečové slová a metafory, ktoré najlepšie „nosí“ hexameter.
Príručný slovník literárnovedných termínov o epose (s. 102 – 103): „…rozsiahla epická veršovaná skladba so širokým, bohato rozvetveným, ale pomalým plynutím deja voľnej kompozície, ktorej jazyk je bohatý na stále epitetá, opakovacie štylistické figúry, prirovnania a trópy… o vojnových udalostiach, hrdinských činoch a víťazstvách… Klasický epos má záväznú kompozíciu: 1, propozíciu (naznačenie deja), 2, invokáciu (vzývanie múzy), 3, enumeráciu (predstavovanie hrdinov), 4, opis boja, 5, deus ex machina (zásah boha do deja), 6, ovplyvnenie deja mýtickými prvkami, 7, epizódy (opis vedľajších udalostí), 8, peronácia (záver, zakončenie s dôrazom na poučenie).

Podstata a vývoj komédie.
Komédia vznikla z falických piesní – zborových piesní, sprevádzaných hudbou a mimickým tancom na počesť Faléta ako symbolu plodivej sily. Falické piesne sa spievali pri procesii (dityramb pri oltári).
V knihe Meno ruže od Umberta Eca sa o komédii píše (s. 442): „ Komédia vzniká v komai, čiže sedliackych dedinách, ako veselá zábava po hodovaní alebo slávnosti. Nerozpráva o slávnych a mocných ľuďoch, ale o tvoroch nízkych a smiešnych, no nie zlých, a nekončí sa smrťou hlavných hrdinov. Smiešnosť dosahuje tým, že ukazuje obyčajných ľudí, ich nedostatky a neresti. Aristoteles tu v sklone k smiechu vidí priaznivú silu, ktorá môže mať aj poznávaciu hodnotu, keď nás vtipné hádanky a nečakané metafory, hoci nám aj veci predstavujú inak, ako ony naozaj sú, a teda akoby o nich klamali, v skutočnosti nútia sa na ne lepšie pozrieť a povedať: „Teda takto sa veci mali, a ja som to nevedel!“ V súvislosti so smiechom táto kniha uvádza (s. 123): „Boh od nás žiada, aby sme svoj rozum používali na riešenie mnohých nejasností, pri ktorých nám Písmo ponecháva voľnosť rozhodovania. … smiech môže byť niekedy správnym nástrojom na to, aby sa podkopala falošná autoritatívnosť dajakého nezmyselného tvrdenia, ktoré sa prieči rozumu.“