V stručnosti nahliadnem do histórie diela Poetika a v súvislosti s jej doteraz nenájdenou 2. knihou spomeniem dielo Umberta Eca: Meno ruže. V hrubých obrysoch načrtnem základné filozofické východiská, ktoré sú bytostnou súčasťou Poetiky. Uvediem základný rozdiel v ponímaní poézie medzi Platónom a Aristotelom. Centrom mojej práce je najmä tragédia – jej výstavbový princíp a podstata. Čiastočne popíšem i epos a komédiu.

Aristoteles (384 – 322 pnl.) je predstaviteľom klasického obdobia gréckej filozofie (kol. autorov: Dejiny filozofie. s. 27) a jedným z najvýraznejších mysliteľov západného sveta. Založil logiku, ktorú súčasnosť hodnotí ako vedu – Aristoteles ju používal ako prostriedok pre poznávanie skutočnosti vôbec. Vyčlenil pojmy: rod, druh, kategória, úsudok, premisa, dôkaz, definícia etc. Jeho logické postupy sa odzrkadlili aj v teoretickej práci o literatúre: Poetike.

História Poetiky
Poetika je zo 4. stor. pnl. Po Aristotelovej smrti sa na niekoľko storočí stratila. Okolo r. 100 pnl. našiel Aristotelove spisy peripatetik (stúpenec Aristotelovej filozofickej školy) Apelikon z Tea v Mýzii v meste Skepsis. Preniesol ich do Ríma a tam ich ešte v 1. stor. pnl. vydal peripatetik Andronikos z Rodu.
Asi v 5. stor. pnl. preložil Poetiku do sýrčiny neznámy nestoriánsky mních. V 10.stor. ju zo sýrskeho prekladu preložil do arabčiny Abu Bishar Matta. Z 12. stor. je známa Averroesova (Averroes alebo Ibn Rošd (1126 - 1198) – arabský filozof a vedec, komentátor Aristotelových spisov) parafráza Poetiky, ktorú do latinčiny preložil španielsky Žid Jakub Mantinus. O tento preklad sa Európa opierala v 13. – 15.stor. Koncom 15. stor. mala Itália aj grécke texty Poetiky, zhotovené podľa rukopisu byzantského mnícha z 10. – 11.stor. V r. 1498 vyšiel tlačou latinský preklad Poetiky a r. 1508 1. vydanie gréckeho textu v Benátkach u Alda Manutia. V 16.stor. bol o Poetiku veľký záujem. V 17. a 18.stor. sa zanedbávala – v zmysle tom, že sa z nej urobil „pevný kánon pravidiel básnickej tvorby.“ (ŠTRAUS, F.: Príručný slovník literárnovedných termínov. s. 225). Od 19. stor. sa na ňu opäť obracia pozornosť.

Prvý slovenský preklad Aristotelovej Poetiky vyšiel v Martine v r. 1944.
Druhá kniha Poetiky sa nenašla. Uvažuje sa, že odkazy na ňu sú v Cicerovom spise De oratore. Nie je jasné, či sa s ňou Cicero oboznámil priamo, a či z druhej ruky. Isté náznaky toho, čo by mohla obsahovať, je možno nájsť v knihe Umberta Eca: Meno ruže (s. 438):
„V prvej knihe sme sa zaoberali tragédiou a ukázali sme si, ako tým, že vyvoláva súcit a strach, tieto pocity očisťuje.
Tu [t.j. v 2. knihe], ako sme už sľúbili, sa budeme zaoberať komédiou a ukážeme, ako tým, že vyvoláva radosť zo smiešnosti, dosahuje očistu tejto náruživosti. Určíme si teda, aké druhy činností komédia napodobňuje, potom preskúmame, akými spôsobmi komédia vyvoláva smiech, a takými spôsobmi sú skutky a reči. Ukážeme, ako sa veci stávajú smiešnymi prispôsobovaním lepšieho horšiemu a naopak, ako smiešnosť vzniká z prekvapovania klamaním, z nemožného a z porušenia zákonov prírody, z nepodstatného a z nezmyselného, zo znevažovania osôb, z používania komických a drsných pantomím, z nesúladu, z výberu vecí menej dôstojných. Ďalej ukážeme, ako smiešnosť reči vzniká z nedorozumenia spôsobeného používaním rovnakých slov na označovanie rozličných vecí a rozličných slov na označovanie vecí rovnakých, z tárania a z opakovania, zo slovných hier, zo zdrobnenín, z chybnej výslovnosti a z barbarizmov…“

Na margo knihy Meno ruže
Kniha Umberta Eca pojednáva aj o strachu kresťanského sveta práve z (v súčasnosti stále nezvestnej) 2. knihy Aristotelovej Poetiky, pretože vraj ukazovala krásu „sveta naruby“, v ktorom by sa bohabojnosť bola stratila. K tomu sa píše na s. 445: „A táto kniha by tým, že komédiu uznáva za zázračný liek, ktorý očisťuje od vášní zobrazovaním ľudských chýb, nerestí a slabostí, priviedla falošných učencov k pokusu vykúpiť (prostredníctvom diabolského prevrátenia na hlavu) vznešené skrz prijímanie nízkeho. Z tejto knihy by vyplynul názor, že človek môže chcieť mať na tejto zemi hojnosť všetkého tak ako v rozprávkovej krajine.“, na s. 444: „Smiech zbavuje sedliaka strachu pred diablom, …Táto kniha by mohla učiť, že zbaviť sa strachu z diabla je znakom múdrosti.“ a na s. 460: „…možno skutočne učila znetvoriť tvár každej pravdy, aby sme sa nestali otrokmi vlastných predstáv. Možnože poslaním toho…je vyvolávať smiech z pravdy, rozosmiať pravdu, lebo jedinou pravdou je naučiť sa oslobodiť od chorobnej vášne k pravde.“