Romantizmus v svetovej literatúre

Romantizmus je myšlienkové a umelecké hnutie, ktoré sa zrodilo ako výsledok nových filozofických názorov, ktoré stelesňujú filozofovia Hegel a Herder v 18.-19.storočí.

Priemyselná revolúcia v Anglicku a buržoázna revolúcia vo Francúzku ovplyvnili vývin aj v literatúre. Heslom bolo sloboda, rovnosť, bratstvo – ale realita bola iná. Nastal rozpad feudalizmu. Prevládali kapitalistické výrobné vzťahy a svet ovládla moc peňazí, ktorá ovplyvnila základné ľudské vlastnosti. Romantici boli presvedčený, že nové zriadenie je vykorisťovaním človeka a začína protestovať. Vyúsťuje to do pocitu samoty a pesimizmu. Cítia sa byť opustení a zbytoční. Postavy romantických diel sa búria proti spoločenským konvenciám a nechcú sa podriaďovať zákonom, nenachádzajú pochopenie a stávajú sa vydedencami spoločnosti. Spoločenský vývoj bol zložitý a plný protirečení. Tieto protirečenia sa zdali byť rozumovo neriešiteľné a proti rozumu sa staval cit. Vznikla nová filozofia – idealizmus – považuje za prvotné ducha, vedomie a myšlienku a za druhotné bytie a hmotu. Zvýrazňuje objektívne poznanie spoločnosti. Romantizmus sa vyvíjal v jednotlivých krajinách rozdielne.

Smery v idealizme:
· Iracionalizmus – uprednostňovanie viery a inštinktu pred vedeckým, rozumovým a logickým poznaním
· Sentimentalizmus – opiera sa o city a citové zážitky, vyzdvihuje prostého človeka
· Individualizmus – zdôrazňoval úlohu silného jednotlivca, ktorý vzdoruje osudu a pomáha ľudstvu
· Pesimizmus – človek pociťoval osamelosť vďaka jeho rozporom vnútorného a vonkajšieho sveta

Romantická literatúra sa zrodila ako protivalná proti predchádzajúcemu obdobiu – vyvolala odpor voči klasicistickej harmónii.

Znaky romantickej literatúri:
· Nástrojom poznávania je fantázia – ako opak škaredej skutočnosti a túžba po krajšiom živote.
· Uplatňuje sa harmónia kontrastov (ošklivosť / krása,...)
· Konfliktovosť a rozpor medzi skutočnosťou a snom
· Autor sa obyčajne so svojou postavou stotožňuje – autoštylizácia
· Autori čerpali námety z minulosti – historizmus
· Hovorová reč vychádza z ľudovej slovesnosti – aby sa lit. stala dostupnou chápaniu širokým vrstvám
· Dramatický dej s vnútorným napätím

· Zobrazovanie ideálu, slobody a lásky
· Epika sa silne lyrizuje, rozvýja sa aj epika, ale najmä lyrika
· Výsledok romantickej revolty – životné tragédie - pesimizmus

Znaky romantického hrdinu:
· Hlavný hrdina pochádza z okraja spoločnosti (vydedenci, zbojníci, chudáci, bedáry,.) s ustavičným rozporom so skutočnosťou
· Žije s bohatým vnútorným životom, charakterizuje ho ušľachtilosť a duch
· Je silným a výnimočným jedincom
· Vyznačuje sa prehnanou citovosťou vyúsťujúcou do vášne
· Titanizmus – prerastenie individualizmu do odmietania akéjkoľvek svetskej či božskej autority
Viktor Hugo bol zakladateľom francúzkého romantizmu. Napísal román Zvonár Matky Božej.

Dej prebieha v 15.storočí v Paríži, kde má byť slávnostne vyhlásený kráľ bláznov. Stáva sa ním Quasimodo – zvonár u Matky Božej. Stáva sa najškaredším mužom. Kňazovi Frollovi pred rokmi doniesli do chrámu nemotorné a škaredé dieťa, zobral si ho za svojho a dal mu meno Quasimodo. Paríža. Autor nám ďalej predstavuje krásnu cigánku Esmerldu, ktorá denne tancovala na námestí so svojou bielou kozičkou Džali. Ľudia ju mali radi, ale niektorí jednotlivci ju svojim spôsobom nenávideli. Nenávidela ju najmä pustovíčka Gudula, ktorej pred 15timi rokmi ukradli cigáni jej malú dcéru. Netušila, že to je jej stratená dcéra. Nenávidel ju aj kňaz Frollo, ktorý ju neprestajne prenásledoval, až sa mu ju nakoniec podarilo chytiť s pomocou ohavného Quasimoda. Z jeho rúk ju však oslobodil kapitán Phoebus, do ktorého sa Esmeralda zamilovala. Quasimoda chytili a dali ho pred celým mestom zbičovať. Pýtal si od ľudí vodu, ale tí do neho hádžu kamene.

Len Esmeralda vyšla z davu a podala mu vodu. Bol ohromený a zamiloval sa do nej. V tú noc sa Pierre – chudobný autor divadelnej hry, ktorý chcel Esmeralde pomôcť v tú noc, ako ju napadli Frollo a Quasimodo, zatúlal do tmavej štrvte mesta – do Dvora divov, kde ho za opovážlivosť chceli obesiť. Jeho nádejou na záchranu bolo, že si ho nejaká miestna žena vezme za muža, ale žiadna ho nechcela. Jediná Esmeralda prejavila súcit a vzala si ho na 4 roky. Do Esmeraldi sa zamiloval aj kňaz Frollo, ale ona ho odmieta a vyzná sa z lásky k Phoebusovi. Ten sa urazí a pomstí sa jedného večera, keď na schôdzke Phoebusa a Esmeraldy poraní kapitána dýkou a utiekol. Vinu zvalí na Esmeraldu, ktorá má byť obesená ako čarodejnica. Frollo ju bol navštíviť vo väznici a vyznal jej lásku. Ponúkol jej, aby s ním utiekla a milovala ho, lenže Esmeralda si radšej volí smrť. Tesne pred popravou ju Quasimodo zachráni a ukryje vo veži. Frollo sa však rozhodne, že aj tak musí umrieť, keď nemôže byť jeho. Stretne sa s Pierrom a chcel aby cigánku oslobodil. Ten zburcoval parížské podsvetie v Dvore divov a tí sa rozhodli Esmeraldu oslobodiť deň pred obesením. Quasimodo netušil, že jej chcú pomôcť a bráni ju aj pred nimi. Do bitky sa zamiešali aj Phoebusové vojenské oddiely, ktoré potláčali nepokoje.

Quasimodo hádže na dav kamene, trámy a roztavené olovo. Quasimodo išiel za Esmeraldou, ona tam však už nebola. Frollo ju lsťou odviedol na námestie, kde jej dal naposledy vybrať – on alebo smrť. Odmietla ho a tak ju doviedol k Rolandovej veži a odovzdal pustovničke Gudule, aby ju postrážila, kým zájde po katov. Gudula ju aj napriek prosbám nechce pustiť a má radosť z toho, že ju obesia. Rozpovie Esmeralde svoj životný príbeh o ukradnutej dcére a ukazuje jej topánočku, ktorá jej po nej ostala. Keď jej Esmeralda ukáže takú istú, Gudula v nej spoznáva dcéru. Chce jej pomôcť, ale márne, sama s výčitkami svedomia umiera. Esmeraldu obesia a jej telo uložia do hrobky v pivnici. Po jej smrti sa objasní jej nevina, Phoebus je nažive, vyliečil sa. Oženil sa s inou. Keď Quasimodo zistí, že Esmeralda je mŕtva, zhodí Frolla z veže a pomstí ju. Od tej chvíle o ňom už nik nepočul, až po rokoch našli v útrobach pivnice strážcovia dve kostry ležiace v objatí – Esmeraldinu a Quasimodovú, ktorý umrel od žiaľu.

Quasimodo bol škaredý hrbáč, ktorý ohluchol od zvonov zo zvonice. Zo začiatku vystupuje ako záporná postava a počas deja sa vyvíja. Nakoniec pomstí nespravodlivosť. Esmeralda bola neobyčajne krásna tanečnica a cigánka, plná temperamentu a života. Quasimodo a Esmeralda tvoria harmóniu kontrastov. Hugo spravil z týchto postáv stojacich na okraji spoločnosti hlavných hrdinov. Kňaz chrámu Frollo obetoval pokrytecky život Bohu a nezastavil sa ani pred zločinom. Phoebus - kapitán hliadky bol citovo plytký sukničkár, ktorý nepriamo spôsobil Esmeraldinu smrť. Pierre je prostriedkom na vyjadrenie autorových myšlienok.
J.W.Goethe zaujal zvláštne miesto v európskej literatúre a k romantizmu sa hlási dielami Utrpenie mladého Werthera a Faust-om.

Utrpenie mladého Werthera je autobiografický román písaný formou listu. Dej sa odohráva prevažne vo vidieckom prostredí v dedinke alebo malom mestečku, neskôr v meste. Témou je rozprávanie a pocity mladého vzdelaného človeka na krutej ceste životom. Hrdina končí osamelo a svoje utrpenie končí samovraždou. Autor poukazuje na Wertherove pocity, ktoré prežíval, keď miloval ženu a ona mu nemohla lásku opätovať. Na pozadí nešťastnej lásky je konflikt medzi meštianstvom a vládnou triedou. Delí sa na 2 knihy : Utrpenie mladého Werthera a druhá je o Wertherovi – štúdijný materiál.

Werther odchádza z mesta pred nežiadúcou láskou Leonory a prichádza na vidiek. Je nadšený prírodou a chcel by si tam kúpiť pozemok. Bol nadšený aj z obyvateľov. Ľudia si ho obľúbili. Na zábave spozná dievčinu Lottu a zaľúbi sa do nej. Zistí však, že je zasnúbená s Albertom. Ten je na cestách, ale keď sa vráti, spriatelia sa s Wertherom. Werther dúfa, že si Lottu nevezme, pretože si ju chce vziať on. Lotta vychováva 8 súrodencov, lebo ostali siroty. Lotta ho má rada, ale keď sa vydá za Alberta, nevie vydržať vnút.napätie a odchádza z vidieka. Usiluje sa rozptýliť spoločnosťou a prácou, ale nejde mu to. Pracoval na veľvyslanectve, kde nemal dobrý vzťah s veľvyslancom, ale naopak získal si priazeň grófa.

Veľvyslancovi sa nepáči, že sa začal stretávať so šľachtou, ale takýto život sa mu nepáči. Spoznal dievča, ktoré sa podobalo Lotte, ale pre názory na šľachtu sa s ňou musel prestať stretávať. Nevydrží to a požiada o prepustenie z veľvyslanectva – chce sa vrátiť k vysnívanej Lotte. Lenže ona je vydatá za Alberta a preto je veľmi nešťastný. Miluje ju, ale nechce jej pokaziť rodinné šťastie. Prestáva ho zaujímať život aj príroda, ktorou sa tak kochal a východiskom vidí smrť.Albert poprosil Lottu, aby k ním Werther nechodil tak často a keď prišiel na návštevu na Vianoce a boli samy, ona ho o to požiadala. Keď to počuje, nevie prečo by mal žiť. Od Alberta si
požičia pištol pod zámienkou že ide na (večnú) cestu. Na svojom pohrebe si praje mať červenú stuhu, ktorú mala Lotta v deň keď sa spoznali.
Hlavné postavy:
Werther - mladý, citlivý, vzdelaný muž, čiastočne maliar, má veľmi rád deti a spoločnosť- spoločenský, vytrvalý hlavne v láske k Lotte avšak neodolný voči sklamaniu,rozpoltený pretože jej manžel je aj zároveň jeho priateľom, hoci naňho v podstate žiarli
Lotta - krásna, mladá, priateľská dievčina, po smrti matky žila len s otcom a s 8 súrodencami, o ktorých sa vzorne starala, cíti, že Werther ju ľúbi, ale napriek tomu zostáva verná svojmu snúbencovi Albertovi hoci W. má tiež veľmi rada
Albert - poriadny, slušný, milý muž, Lottin snúbenec, toleruje jej aj časté W. návštevy a trpezlivo ho znáša, považuje W. za svojho priateľa aj keď vidí jeho lásku k vlastnej žene

Veršovaná dráma Faust vychádza zo starovekej povesto o legendárnom učencovi Faustovi, ktorý nie je spokojný s výsledkami vedy a túži po pravom poznaní. Je pôžitkárom túžiacim po moci, bohatstve. Uzavrie pakt s diablom podpísanou jeho vlastnou krvou. Diabol získa jeho dušu až keď mu ukáže veci, ktoré ešte nevidel. Aby diabol odlákal jeho túžbu po vedomostiach, odláka ho zvodmi sveta – vráti mu mladosť (čierna mágia), uvedie ho do veselej spoločnosti, pošle mu do cesty Margitku, do ktorej sa zamiluje. Faust si myslí, že zmyslom života je láska, ale keď Margarétka umiera, tak zistí, že láska je pominuteľná.Diabol ho odvedie na cisársky dvor, aby sa rozptýlil. Faust si získa cisárovú dôveru keď vynálezom zachráni pred úpadkom ríše.

S diablom sa vybral do Grécka, kde sa oženil s najkrajšiou ženou staroveku Helenou a mal s ňou syna. Po jeho smrti sa však vracia k cisárovi s prosbou, aby mu dal bažinatú krajinu pri mori, ktorú chce zmeniť a žili by tam slobodní ľudia. Už ako starý vladár pocíti uspokojenie, že premenil močaristý kraj na úrodný a šťastný. Podľa diabla mal už Faust odovzdať dušu peklu, ale zachráni ho vyššia moc a jeho duša je spasená. Autor veril v silu ľudskej solidarity. Faust bol symbolom ľudskej aktivity a diabol zase stelesnením sebectva a túžby po moci.

George Byron napísal lyricko – epickú skladbu Childe Haroldova púť, v ktorej opisuje cesty, úvahy pútnika po európskych mestách. Je to autobiografické dielo, aj autor rád cestoval a spoznával. Bol rozčarovaný vtedajšiou spoločnosťou a kritizoval najmä tyraniu a neslobodu. Zúčastní sa na nár.-oslob.bojoch a spomína na pustošenie krajiny a utrpenie ľudí. Jeho dielo má prvky titanizmu – veril, že skutočnosť sa dá zmeniť k lepšiemu len za pomoci silných jednicov. Búri sa proti tyranii a neslobode porobených národov. Chillonský väzeň.