· Klasicizmus je myšlienkový smer, ktorý sa začal šíriť v 17.-18.stor. z Francúzka a znamená clasique -,,dokonalý“.

Znaky klasicizmu:

·Vracia sa k antickým ideálom – nadčasové zobrazenie človeka a prírody. Napodobovanie prírody je nemenné.
·Má pevné normy pre umenie (pravidlá ako písať) – silná absolutistická moc vtlačila tvorbe jednotný ráz. Chápanie rozumu a prírody sa často prispôsobovalo potrebám dvornej spoločnosti.
·Požadoval rozumový poriadok, lásku videl v pravde a pravdu v zobrazení prírody
·Klasicizmus sa rozdeloval na vysoké a nízke žánre. Vysoké (óda, elégia, epos, tragédia) spracovali vznešené námety. Zobrazovali život vyšších vrstiev (vládcovia, veľmoži). Námety pochádzali z antických dejín. Nízke (bájka, satira, komédia) mali námety zo života nižších vrstiev (meštianstvo) zo súčastnoti.
·Dodržiavala sa jednotka času (príbeh sa odohral za 24hod.), jednota miesta (príbeh sa odohral na 1 mieste) a jednota deja (nesmel mať vedľajšie motívy zameranie na jeden dej)
·Myslenie sa oslobodzuje od náboženského myslenia vďaka racionalizmu
·Postavy nemajú jednotl.črty, ktorými sa ľudia odlišujú, ale sa vytvárajú všeobecné črty – typy postáv (Cid – statočný, Harpagon – lakomec). A má konflikt medzi citom a povinnosťou, povinnosť víťazí.
·Využívanie časomerného veršovaného sytému (prozódia)
·Využíva sa viazaná a neviazaná reč
·Osvietenstvo nadviazalo na humanizmus – najmä ostrým protifeudálnym zmýšľaním

Po potlačení nepokojov a vojen dochádza k prehĺbeniu krízy feudalizmu. Začala sa rozvýjať buržoázia, priemysel, obchod. Vznikom manufaktúr ako nového výr.prostr. začali zanikať cechové zriadenia. Postupne sa feudálne výr.vzťahy menili na kapitalistické. Moc feudálneho zriadenia upadá aj v Uhorsku na v druhej pol. 18.stor. Na Slovensku v osvietenskej dobe vystupoval cisár Jozef II. Svojimi zásahmi do hospodárstva, politiky a kultúri sledoval upevnenie svojej moci. Niektoré jeho opatrenia boli pokrokové. Tolerančným patentom (1781) zrovnoprávnil protestantské cirkvi a prestalo prenásledovanie nekatolíkov. Odstránením nevoľníctva sa (1785) sa umožnilo voľný pohyb obyvateľstva. Zrušením jezuitského rádu otupil reakčnú moc cirkvi.

Osvietenci vychádzali z racionalizmu. Je to myšlienkový prúd opierajúci sa o ľudský rozum – zdroj poznania. Myslenie ovláda túžba po poznaní. Zakladateľom bol Francúz R.Descartes s výrokom: ,,Myslím, teda som“. Osvietenci sú zástancovia postup.premien v štáte a v spoločnosti v záujme buržoázie. Vystupujú neohrozene za právo človeka a slobodný život. Literatúra tohto obdobia zápasí o spoločenský pokrok. Osvietenské myslenie bolo protifeudálne a proticirkevne, chce dosiahnúť, aby bol človek vzdelaný. V tomto období sa rozvýjali prírodné vedy, oblasť dejepisectva, zemepisu a pedagogiky. Všetky vtedajšie vedomosti boli zhrnuté vo veľkej franc. Encyklopédii, ktorá vznikla na podnet filozofa Diderota.

Osvietenské idey na Slovensku sa šírili medzi ľudom vďaka knihám, novín, časopisom ( najstaršie sú Prešpurské noviny). Osvetová činnosť slov. katol. vzdelancov sa sústreďovala v Slovenskom Učenom Tovarišstve v Trnave (1792). Jej úsilím bolo povzniesť nár.jazyk a šíriť osvetu medzi ľudom.

Obdobie klasicizmu na Slovensku znamená aj obdobie Slovenského Národného obrodenia. Jeho úlohou bolo zjednotenie slov.lit. a kultúry na základe jednot.nár.myšlienky. Prebiehalo v 4 fázach:
1.1780-1820 – V tomto období vystupuje do popredia najmä bernolákovci. Niektorí vzdelanci pochopili, že národ nemožno zjednotiť, kým sa nevyrieši otázka národného spisovného jazyka. Používanie 2 spis.jazykov – českého (evanjelici) a slovenského (katolíci) nepodporovalo úsilie nár.buditeľov. Pochopili, že čeština ako lit.jazyk neumožňuje národ zjednotiť. Prvý pokus Bajzu o utvorenie jednot.spis.jazyka neuspel. Uzákonenie spis.slovenčiny sa podarilo až A.Bernolákovi v 1787. Bol presvedčený, že predpokladom pre slov.lit. je ustálená spis.reč s gramatickou a pravopisnou sústavou. Za základ si vybral západoslovenské nárečie. Svoj návrh na uzákonenie slov.spis.jazyka odôvodnil v 2 prácach : Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmach, ktorá vychádza foneticko-fonologických princípov. Bol to 1.závažný krok ku kodifikácii spis.slovenčiny. Gramatica slavica (Slovenská gramatika) bola učebnica slov.jazyka – 1.normotvorná gramatika slovenčiny.
V tomto období bolo založené Slov.Učené Tovarišstvo.

2.1820-1835 – Ďalšie prejavy v národnozjednoc.hnutí bolo založenie spolku milovníkov reči a lit.slovenskej (Zora – almanach). Toto obdobie zastupujú Holly, Kollár a Šafárik. Z jazykovej stránky pôsobí bernolákovčina.

3.1835-1843 – Toto obdobie predstavuje definitívne vyriešenie jazykovej otázky. Štúr, Hurban a Hodža sformovali spisovnú slovenčinu na stredoslovenskom základe. Oficiálne bola vyhlásená na zasadaní spolku Tatrín v auguste 1844 v Liptovskom Mikuláši. Spisovná slovenčina zjednotila slovenskú inteligenciu.

4.1843-1848 – Slováci sa zapoja do revolúcie a predložia svoj program. Tu sa končí slovenské národné obrodenie. Štúrovci nevytvorili len jazyk, ale aj modernú slov.lit. a určili program slovenskej politike.

Proces národ.uvedomenia bol pre Slovákov zložitý. Nebolo vlastných kultúrnych zriadení, vlastné jaz. a lit.tradície. Šľachta sa vzdala slov.národnosti a zostal tu jedine ľud a z neho vyšlá inteligencia, ktorá sa stala oporou vznikajúceho národného života.

J.I.Bajza napísal dielo Slovenské dvojnásobné epigramata kde nešetril bernolákovcov – spor o prvenstvo pri uvádzaní slovenčiny do lit. 1.slovenským románom René mláďenca príhody a skúsenosti sa snažil vytvoriť spisovný jazyk, ale neuspel, lebo nenapísal gramatiku.

J.Fándly svoj život a knihy venoval ľudu. Svojimi spismy úspešne zaviedol do života bernolákovčinu. Písal ľudovovýchovné práce, ktoré mali pomáhať jednoduchým ľuďom, preto boli písané zrozumiteľne a obyčajným jazykom. Často používal praktické príklady. V týchto spisoch prezentuje najnovšie poľnohosp.poznatky a zdravotnícke vedomosti.
Piľní domajší a poľní hospodár
Zelinkár
Slovenskí včelár
O uhoroch aj včelách