Na začiatku prvej polovice dvadsiateho storočia sa udiali mnohé udalosti a jednou z nich bol aj spor medzi Anglickom, najrozsiahlejšou koloniálnou ríšou, a rozmáhajúcim sa Nemeckom, ktorý vyústil až do prvej svetovej vojny. Vojna spôsobila mnohé : ako rozpad Rakúsko – Uhorska, a teda vznik nových štátov ako Československa, Juhoslávie, Rakúska či Maďarska, rozvoj vedy a techniky po jej ukončení a mnoho ďalšieho. Tým najpodstatnejším však bol zásah do civilnej sféry, kde spôsobila najväčšie škody – stratu príbuzných či domova alebo až smrť. Vojnou bola zasiahnutá ako Európa, tak z časti aj Amerika.
Prejavom odporu voči vojne v literatúry boli aj činy mladých autorov, ktorí sa nazvali dadaisti. Zakladateľom dadaizmu bol Tristan Tzara a hlavnou myšlienkou bol návrat do detských čias, k jednoduchosti a jednoduchému vyjadrovaniu. Od začiatku dvadsiateho storočia vplývala na vývin svetovej prózy americká literatúra. Jedným z jej hlavných predstaviteľov bol Ernest Hemingway, ktorý bol ako prvý Američan zranený na európskom fronte, čo malo veľkú publicitu. Hemingway po vojne pracoval ako zahraničný spravodajca v Paríži, kde sa stal členom avantgardnej skupiny, ktorá sa utvorila okolo americkej spisovateľky Gertrudy Steinovej, ktorá ako prvá použila termín „stratená generácia“, ktorým označovala mladých ľudí navracajúcich sa z bojísk prvej svetovej vojny, ktorí sa nevedeli prispôsobiť novej situácii. Gertrúda Steinová mala motto : „Vy všetci ste stratená generácia“, ktoré Hemingway využil pri písaní prvého románu Slnko aj vychádza, kde zobrazil Američanov a Angličanov v povojnovom Paríži prekonávajúcich psychické sklamania. Ďalšími, ktorých môžeme zaradiť ku stratenej generácii boli napríklad Erich Maria Remarque, Romain Rolland, John Dos Passos či Henri Barbusse.

Všetci títo vojnu prežili, a tiež sa jej účastnili, čo sa odzrkadlilo v ich dielach. Autori stratenej generácie písali o živote jednoduchých ľudí prežívajúcich vojnu ( R.Rollanda – Peter a Lucia ) či spomínajúcich na boje( E.M.Remarque - Traja kamaráti ). Diela majú veľa spoločného, no najciteľnejším znakom je odpor voči vojne, jej odsudzovanie či poukazovanie na jej nezmyselnosť a zbytočnosť. Hrdinovia vystupujúci v dielach autorov stratenej generácie sú jednoduchí ľudia pochádzajúci zo strednej vrstvy. Na zobrazenie ich myšlienok autori využívali najmä vnútorný monológ, v ktorom ukazujú psychické rozpoloženie postáv, ich zmýšľanie, no takisto v týchto v nich autori štylizovali svoje úvahy o zmysle vojny, bytia, láske, atď. Jasným príkladom takejto psychologizácie postáv a zamýšľaním sa je najznámejšie Rollandovo dielo, psychologická novela, či kratší román, Peter a Lucia. V tomto autor zobrazuje dvoch mladých Parížanov žijúcich a zomierajúcich akurát v období bojov. V diele sú veľmi viditeľné úvahy ako o vojne, tak kritika vládnucich vrstiev, tých, ktorí utrpenie spôsobili, tiež o láske, ako o nádeji v lepšie zajtrajšky. Táto je témou aj v ďalších dielach ako napríklad u E.M.Remarqua v diele Traja kamaráti, kde hlavný hrdina spolu so svojimi kamarátmi vlastnia malú dielňu na opravu áut, pričom práve vďaka svojim priateľom spoznáva mladú Pat, do ktorej sa časom zaľúbi. V diele boli aktéri, traja kamaráti, jeden z motívov, vojnou veľmi ovplyvnení, no bol to prostriedok, vďaka ktorému sa stretli. Ako však aj v tomto diele Pat nakoniec umiera, tak aj v diele E.Hemingwaya, Zbohom zbraniam, umiera hlavná predstaviteľka, čo nie je priamy dôsledok vojny, no v oboch prípadoch je rovnako nezmyselná ako sama vojna.

Stratená generácia vo všeobecnosti prvú svetovú vojnu odsudzovala a jej autori sa prostredníctvom písania snažili ľuďom priblížiť utrpenie a hrôzy tejto vojny. Aby dielam ľudia porozumeli, autori používali jednoduchý štýl jazyka ( E.M.Remarque ) Ich diela mali veľa motívov, pričom sa mohli navzájom prelínať či prevyšovať. Témy vojny samozrejmé boli samozrejmé; témy lásky slúžili na vyjadrenie určitej nádeje či viery v existenciu zajtrajšku a téma priateľstva bola tiež chápaná ako prostriedok úniku zo všednej reality a každodenného strachu zo smrti. Ďalším prostriedkom na zobrazenie hrôz vojny boli naturalistické prvky, ktoré autori používali dosť často na rázne vyjadrenie svojho odporu k danej udalosti. Používal ich ako Rolland v diele Peter a Lucia ( „kovové vojenské vtáky“ či „kovová obluda“ ) tak aj Remarque vo svojom diele Na západe nič nové (ho) pri opisoch vojny. Väčšina diel medzivojnovej prózy nemala jednoduchú kompozíciu, vďaka obrovskému kvantu myšlienok, ktoré chceli autori pomocou hrdinov vyjadriť. Tí v niektorých prípadoch pripomínali samotnú stratenú generáciu. Bolo tomu tak v prípade románu Williama Faulknera Sartoris, kde sa mladší hrdinovia južanskej rodiny nevedia vyrovnať s vojnovými zážitkami a súčasným svetom. Priamym svedectvom o dianí na fronte je vrcholné dielo Henri Barbussa, román Oheň, ktorý má kolektívneho hrdinu a je akýmsi denníkom bojového družstva s naturalistickými scénami. Je zaujímavý svojou bezprostrednosťou a drastickými kontrastmi. Stratená generácia svojou tvorbou veľmi výrazne prispela k rozvoju literatúry. Táto vojna bola nielen podľa nich nezmyselná a týmito gestami chceli poukázať na jej dopad na obyčajných ľudí, aké stopy zanechala, a prečo by sa už história opakovať nemala.