Ján Smrek: Obraz sveta

Ján Smrek (vlastným menom Ján Čietek) býva často označovaný za básnika životného optimizmu a neúnavný hľadača lásky a harmónie. Vďaka svojej sviežej, spontánnej a zrozumiteľnej poézii sa dostal do povedomia predovšetkým mladšej generácie, u ktorej prebudil záujem o ľúbostnú lyriku. Jeho poézia sa stala výrazom generačného optimizmu, opojenia z krás dediny, mesta, práce i lásky. Do vienka dostal výnimočný básnický talent, čo sa prejavuje už od prvých stránok jeho početných diel. Je rodený básnik –,,poeta natus“. Sám hovorí, ,, Som hlas, čo zvučí na rozkaz bohyne poézie.“ 

Z literárnohistorického hľadiska ho zaraďujeme medzi predstaviteľov mladšej generácie slovenskej medzivojnovej literatúry. Je najvýznamnejším predstaviteľom vitalizmu a senzualizmu v modernej slovenskej poézii. Odozvy symbolizmu môžeme badať v jeho básnickom debute – zbierke Odsúdený k večitej žízni, ktorá odzrkadľuje ťaživé pocity zo zážitkov z detstva a čias vojny. Nasledujúce zbierky však znamenali radikálny obrat k životným pozitívam, vitalizmu a senzualizmu. Typickou vitalistickou zbierkou Cválajúce dni sa zaradil medzi najvýznamnejšie talenty nastupujúcej povojnovej generácie. Dielo dýcha mladosťou, láskou a nespútanou energiou do života. V zbierke Božské uzly rozširuje záber o ľúbostnú tematiku, nezabúdajúc ani na nevšedné detaily životnej reality. V zbierke Iba oči popri doterajšej tvorivej línii prehlbuje senzuálne vnímanie skutočnosti, využíva aj témy prírodné, sociálne a cestovateľské. Básnická skladba Básnik a žena je výpoveďou o citovom i mravnom význame lásky a o poslaní poézie. 

V druhom tvorivom období sa po desaťročnej odmlke vrátil k prírode a domovu ako hlavným inšpiračným zdrojom a touto poetikou poznačil zbierky Zrno, Hostina a Studňa. V posledných dvoch reagoval aj na vojnovú tragiku, vystupoval ako ochranca základných ľudských hodnôt, nezaprel však svoj senzualistický charakter. Po dlhšej odmlke vydal zbierku Obraz sveta, pre ktorú bolo charakteristické vitalistické videnie sveta. V zbierke Struny viedol básnické dialógy so svojimi priateľmi, zbierka Nerušte moje kruhy obsahuje cykly zo starších období. Z pozostalosti vyšiel výber básní Noc, láska a poézia a básnické svedectvo o časoch komunistickej diktatúry Proti noci, ktoré obsahuje básne odmietajúce dobu násilia vo forme básnického komentára k udalostiam po r. 1948. Je autorom aj dvoch kníh pre deti (Maľovaná abeceda a Machule) a pútavej memoárovej knižky Poézia, moja láska.

OBRAZ SVETA (1958)
Jedným z jeho neskorších a možno povedať aj vyzretejších diel je básnická zbierka
Obraz sveta. Využíva v nej viacero motívov, ktoré spoločne vytvárajú mozaiku vtedajšieho sveta. Autor nám približuje svet, ktorý je blízky jeho srdcu, ale nerobí to už s nespútanou spontánnosťou, aká je typická pre jeho skoršie zbierky, ale s akousi duševnou vyzretosťou, ktorá súvisí s pribúdajúcimi rokmi. Stáva sa múdrejším a vážnejším, ale ešte stále sa dokáže radovať zo života, čo dokazujú aj niektoré typické vitalistické básne 
Autor využíva viacero tém, ktoré sa prelínajú, plynulo prechádzajú jedna do druhej. Evidentná je však aj autorova náladovosť, ktorá je spätá s ročnými obdobiami.Tu sa vynára najvýraznejší motív tejto zbierky, ktorým sa odlišuje od dvoch predchádzajúcich diel, reagujúcich na vojnovú tragiku. Je to motív prírody, ktorý býva spojený hlavne s emóciami, ktoré v v básnikovi príroda evokuje. Novým prvkom v jeho poézii je strach zo starnutia a smrti, objavuje sa smútok, clivosť a nostalgia za rokmi mladosti. Viaceré básne sú zasvätené hľadaniu zmyslu poézie a života.

Autor ďalej spracúva tému rodiny, svojich detí a milovanej manželky. V mnohých básňach rezonuje jeho láska k poézii a ženám. V neposlednom rade je tu prítomná autorova láska k vlasti. Celá básnická zbierka je teda tematicky rôznorodá, nepôsobí však chaoticky, aj keď sa to na prvý pohľad može zdať. Má veľkú výpovednú hodnotu, pretože básne sú usporiadané chronologicky podľa konkrétneho dátumu vzniku (sú uvedené vzadu v obsahu). Takto môžeme vidieť opodstatnenosť niektorých básní, ktoré súvisia s prírodou a ročnými obdobiami. 
Zbierka je rozdelená na osem častí - časových úsekov, podľa obdobia vzniku. Prvá časť, resp. básne v tejto časti, vznikali v rokoch 1948 -1949 a posledné v rokoch 1956 -1957. Teda medzi prvou a poslednou básňou uplynulo obdobie deviatich rokov. Pre iného lyrika možno dlhé obdobie, počas ktorého by sa jeho poézia menila, tvarovala. U Smreka je to iné. Jeho poézia je stále rovnaká, badať, že básnik už duševne vyzrel, a takými sa stali aj jeho básne. Je radosť ich čítať, lebo každá je iná a zároveň výnimočná. 
Uvediem teraz niekoľko hlavných tém, ktoré autor spracúva v tejto zbierke.
1) prírodný motív 
Smrek miluje prírodu a to sa výraznejšie prejavilo už v jeho skoršej básnickej zbierke Zrno.
Príroda pre neho predstavuje zdroj inšpirácie, žriedlo životnej energie a lásky. Je s ňou pevne spätý.Hovorí :
,, Som človek prírody a vravím rečou poľa“ 

Ospevuje jarné kvety, júnový dážď, jesenný vetrík aj biely sneh. Opája sa prírodnými krásami a vzýva jar ako nositeľku nového života, nádeje a radosti. Takto sa napríklad v básni Slávici spievajú vyjadruje o slávičom speve :

,, Ten čistý hlas! Ten za dňa nepočutý!
To zlato nekované!
Ten život jagavý pred víziami smrti,
tie spevy ranné!“ 

Tieto ,,prírodné“ básne majú výrazný vitalistický a senzualistický charakter.

2) motív poézie 
Tak, ako napovedá aj názov jeho mamoárovej knihy, poézia bola jeho láskou. Jeho vrúcny vzťah k lyrike prezrádzajú aj mnohé básne, ktoré hovoria o zajatí básnickou múzou. Básnik tvrdí, že poézia má byť úprimná a tvorená srdcom:

,, Z čistého srdca slovíčko,
ktorému každý človek verí,
to je tá báseň úžasná,
spev, vyleptaný na pancieri.“

    Niektoré básne naznačujú, že básnický subjekt píše najradšej v noci, keď je všade ticho a pokoj. Mesto spí, len on je unášaný na krídlach fantázie. Často pracuje až do vyčerpania, pretože báseň je preňho všetkým:

,, Drahšia mi je báseň každá
než život biedny, bez básne“ 

    Niekedy, naopak, by bol radšej, keby tento básnický talent nemal. Cíti sa ,, prikutý na reťazi “
nemôže spať, lebo v mysli sa mu stále vynárajú nové rýmy:

,, Človek pokoj mi dá, aj tma, aj Luna,
len slovo, osud môj, mi leptá jazyk.
Pánom stalo sa mi a neujdem mu,
bárs zavýjam, prikutý na reťazi.“

    Aj poézia podlieha prírode a ročným obdobiam. Píše, že sa do jeho veršov zakráda jeseň, clivosť a mráz. Odháňa smrť, trýzeň, chce písať o láske :

,, Oj, poézia, kvietok lúčny,
majúci krášliť ľudskú hruď,
kam vedieš ma, ak rýmom zvučným
zvoniť mi má aj slovo Smrť? “
3) motív ženy a lásky 
V centre básnikovej pozornosti sú aj ženy ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Opája sa ich krásou, všíma si ich prsia, pokožku, nohy... Obdivuje mladé devy, svieže, štíhle a plné života. Výstižne ich prirovnáva k vázam, každá je iná, a to ich robí pre básnika zaujímavými:

,, Niektorá tvár má, prijať ruže.
Široká v hrudi, pre lupeň
a úzka nižšie, objať listy
a stonky vsadiť v priehlbeň.“

    Skutočnú lásku však básnik cíti k svojej manželke, ktorej venoval niekoľko básní. Je vychovávateľkou ich detí, starostlivou manželkou a dobrou priateľkou. Básnik ju obdivuje a ctí si ju, stále sa mu zdá rovnako krásna ako pred rokmi, keď sa stretli po prvýkrát:

,, Ale aj, a či preto práve,
tak vynikáš dnes v ženskom dave
jak vtedy : svietiš, šíriš svetlo.
Preto nič z teba neuvädlo.“

4) motív smútku, staroby a smrti 
Tieto motívy sa objavujú v jeho tvorbe prvý raz. Snáď je to pribúdajúcimi rokmi, snáď depresívnou jesennou atmosférou. Ani sám básnický subjekt nevie, ako sa zrazu objaví smútok a oberie ho o energiu, ktorou len pred chvíľočkou oplývali jeho básne. Začína si uvedomovať, že starne, že už nepatrí k tým spontánnym a energickým mladým ľudom, ktorým patrí celý svet

,, Ľudia aj bez príčin sú veslí.
ja vážny som. Aj moje litery.
Bohovia mladí, nevolajte ma.
Nepatrím k vám. Môj pohár chybu má.“ 

Zamýšľa sa nad zmyslom života, hľadá sám seba . Bojí sa, že čoskoro umrie, ale paradoxne nemá strach zo smrti samotnej, ale z toho, že umrie priskoro. Chce ešte ďalej tvoriť, skladať básne, cestovať... Názor na smrť radikálne zmení v básni ,,V prírode“. Zisťuje, že smrť nie je hrozná, ak za sebou človek na svete niečo zanechá a ak mal jeho život zmysel.

,, Aj umierať je krásne, len nech viem,
že aspoň potok sĺz sa za mnou valí
Kto v dáku lásku zakotvený je,
nezhynie, ak keď privalia ho skaly.“ 

Celkovo však v zbierke nenájdeme vyslovene pesimistické básne. Vždy existuje nejaká iskierka nádeje, viera do budúcnosti, túžba žiť. Tak ako vždy po neúprosnej a pochmúrnej zime príde jar, tak aj v básnikovi nakoniec zvíťazí optimizmus a nádej.

Rozbor vybranej básne:
Nočná pieseň
V náručí noci zápasím.
Konečne zhasnem, treba spať.
V postieľke dcéra, syn a syn.
Treba ich všetkých pobozkať.

Dotýkam sa ich ako stín,
muška, či nočný motýľ snáď.
V postieľke dcéra, syn a syn.
Izbička táto je môj hrad.

Dýchajú. Nikdy nezhasím
požiar ten, lebo mám ho rád.
V postieľke dcéra, syn a syn.
Ružami dýchajúci sad.

Cit svoj a um vdýchnem im.
No starosť svoju, tú im dať?
V postieľke dcéra, syn a syn.
Ešte ich nechcem rozplakať

- lyrická, rýmovaná báseň (ABAB)
hl.myšl : Báseň odráža hlbokú lásku básnického subjektu k svojim deťom.
obsah: Básnický subjekt v role starostlivého otca ukladá na spánok svoje tri milované deti. Pobozká ich, pohladí, sleduje, ako dýchajú. Prirovnáva ich k ružiam – sú nevinné a krásne, vyvolávajú v ňom potrebu ochraňovať ich pred všetkým zlým, pred starosťami reality dospelých. Chce do nich vložiť city a naučiť ich múdrosti.
bás. prostriedky: metafory: v náručí noci zápasím
cit svoj a um vdýchnem im
ružami dýchajúci sad
prirovnanie: dotýkam sa ich ako stín

- báseň je krásna svojou jednoduchosťou a zároveň emotívnosťou.
- autor touto, ale aj niektorými ďalšími básňami venovanými rodine, vybočil z rámca vitalizmu, ale senzualizmus tu zostáva prítomný.