Jean de la Fontaine
- predstaviteľ francúzskej literatúry, autor mnohých bájok, nadviazal na predchodcov (Ezop)
- Bájky - zbavil ich výslovnej mravnej poučnosti, podal názorný a satiricky vyhrotený obraz doby, zastavajúc sa vždy obyčajných ľudí a zdravého rozumu. Tieto bájky hovoria o pokrytectve, klamstve, intrigách a dvojakom metri spravodlivosti premietnuté do príbehov o zvieratách s ľudskými vlastnosťami.

ROMANTIZMUS
Spoločenské pomery romantizmu boli ovplyvnené revolúciou vo Francúzsku a priemyselnou revolúciou v Anglicku. Romantizmus ako smer vzniká v Anglicku, ale najväčší rozmach zaznamenal vo Francúzsku. Po filozofickej stránke sa romantizmus niesol v duchu hesla francúzskej revolúcie: „rovnosť, bratstvo, sloboda“. Prinášal však vzťahy založené na moci peňazí a spoločnosť, v ktorej sa začali rozkladať základné ľudské hodnoty (láska , česť, rodinné vzťahy). Na základe toho bol životný pocit človeka-romantika plný rozporov. Svet sa mu zdal nepriateľský, odcudzený, začal strácať istotu a cítiť sa v spoločnosti osamelý. Pre obdobie romantizmu je preto typický individualizmus (nadraďovanie seba nad ostatných), subjektivizmus (zdôrazňuje sa úloha jednotlivca, jeho vlastný názor na svet) a iracionalizmus (proti rozumovému poznaniu postavili poznanie citové – vcítiť sa do problému). Filozofickým základom romantizmu bol idealizmus nemeckého filozofa Fridricha Hegla – duch bol prvotný a bytie a hmota až druhotné.
Základné znaky svetovej romantickej literatúry:
1. rozpor medzi snom a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou
2. v popredí konania postáv a myslenia autora je cit
3. postavy sú idealizované, nevyvíjajú sa, sú to často ľudia z nižších spoločenských vrstiev, niekedy aj fyzicky postihnutí (žobráci, siroty, nešťastní ľudia, ktorí sa nie vlastnou vinou dostali do nešťastia,...)
4. pokiaľ ide o poéziu, hrdina je často autoštylizáciou básnika. Príznačný je prvok titanizmu (hrdinovia majú pocit, že prekonajú aj tie najťažšie prekážky)
5. harmónia kontrastov
6. záujem o historickú tematiku, o svoju minulosť
7. rozvíja sa poézia i próza, dráma takmer vôbec
8. jazyk diel je nediferencovaný (rovnako rozpráva vzdelanec a nevzdelanec – žobrák)
9. žánrový synkretizmus (prelínanie žánrov, vzniká napr. básnická poviedka alebo rôzne lyricko-epické útvary)
10. kladie sa dôraz na talent, nadanie autora
11. tragický záver

Johan Wolfgang Goethe
- nemecký príslušník hnutia Búrka a vzdor, ktorého zmyslom bola sloboda vyjadrovania myšlienok a citov
- veršovaná dráma Faust - Ako námet mu poslúžila stredoveká legenda o učencovi, ktorý v túžbe po poznaní a láske zapredal svoju dušu diablovi a dostal sa tak do večného zatratenia. Goethe túto legendu pretvoril, zbavil ju zbytočného moralizovania. Jeho záver vyznel ako oslava večnej ľudskej nespokojnosti a hľadanie zmyslu života.
V úvode sa stvoriteľ-boh dohodne s diablom Mefistotelom, že na Faustovi bude dokázaná hodnota, alebo bezcennosť človeka. Mefisto sľúbi Faustovi, že mu splní všetky priania. Vo chvíli, keď Faust dosiahne úplnú spokojnosť a zatúži zotrvať v danom stave, keď už nebude mať žiadne želania, stratí svoju dušu.
V 1.časti vráti Mefisto Faustovi mladosť, vystaví ho pokušeniam lásky, citov a zmyslov. Jadro predstavuje príbeh lásky Fausta a Margaréty, ktorý končí tragicky, smrťou Margaréty.
V 2.časti sa pomocou letu časom dostáva do obdobia gréckych mýtov a bájí. Pomáha nečistými silami istému cisárovi v boji s nepriateľom. Za odmenu dostane pruh bažinatej krajiny, ktorú sa snaží vysušiť, zúrodniť a vytvoriť svojim poddaným kraj hojnosti a šťastia. Celý jeho ďalší život je naplnený prácou a plánov do budúcnosti. Zomiera ako veľmi starý a slepý vládca. Jeho duša je spasená, zachráni ju, pretože spoznáva, že človek nikdy nemôže byť spokojný a šťastný, ak chce všetko v živote získať len pre seba. Práca pre druhých, večná túžba po poznaní a snaha naplniť svoj život nejakým zmyslom prináša človeku šťastie.

Victor Hugo
- predstaviteľ francúzskej literatúry, syn jedného z Napoleonových generálov
- Chrám matky božej v Paríži - historický román z 15.stor. z prostredia stredovekého Paríža. Hlavnou postavou románu je Quasimodo, sirota, ktorej sa ujal v detstve kňaz Frollo a vychoval ho. Quasimodo bol zvonárom v Chráme matky božej, bol hrbatý, hluchý, slepý na jedno oko, jednoducho poľutovania hodný tvor, ktorý svojou škaredosťou vzbudzoval v ľuďoch strach, hrôzu, posmech, ale vo svojom vnútri to bol človek čistý, krásny, ktorý je schopný milovať a robiť šlachetné skutky. Quasimodo vyrastal v chráme, ktorý sa mu stal domovom aj celým svetom. Žil v úplnej osamelosti, ľudia sa ho stránili, jediným človekom, kto ho mal rád, bol kňaz Frollo. Frollo je veľmi tragickou postavou, je to kňaz, ktorý zložil sľub čistoty, napriek tomu sa zaľúbil do cigánky Esmeraldy a to spôsobilo množstvo ľudských tragédií. Esmeralda bola domnelá cigánka, krásne, mladé, mravne čisté dievča, napriek prostrediu, v ktorom žila, ktoré bolo plné všelijakých zlodejov, podvodníkov a vrahov. Kvôli Frollovi sa Quasimodo pokúsil o únos krásnej Esmeraldy, avšak Esmeraldu z jeho rúk vyslobodil Phobeus, kapitán kráľovských lukostrelcov, do ktorého sa Esmeralda zaľúbi. Quasimodo je odsúdený k pobytu na pranieri, kde ho ľudia verejne ponižujú. Jediný, kto s ním mal súcit, bola Esmeralda, ktorá mu podala vodu a z Quasimodovho oka preto vypadla slza. Frollo chce získať Esmeraldu za každú cenu, zistí, kedy má stretnutie s Phobeom a keď sa Phobeus s Esmeraldou vášnivo objímali, bodol Phobea nožom do chrbta. Z toho zločinu a čarodejníctva je obvinená Esmeralda, a tak je odsúdená na smrť. Vtedy jej ponúka pomoc Frollo s tým, že sa musístať jeho milenkou. Esmeralda hrdo odmieta, na druhý deň ju zachráni Quasimodo, odvedie ju do chrámu, prejavuje jej lásku, o ktorej vie, že mu ju Esmeralda nikdy neopätuje. Esmeralda čaká pomoc od Phobea , ktorý jej však nepomôže, lebo sa zasnúbi s inou. Esmeraldu chytia pri pokuse o útek z chrámu a obesia ju. Zúfalý Quasimodo zhodí Frolla z veže, pretože vie, že on je príčinou jej smrti. Po rokoch nájdu telo Quasimoda ako objíma telo Esmeraldy a keď sa ho snažili od nej odtrhnúť, jeho kostra sa rozpadla na prach.
-protiklad vzťahov vo svete, kde sa často škaredé javí ako vznešené a pekné a naopak
- podrobné opisy parížskych ulíc, chrámu, života spoločenských vrstiev, vnútorné a vonkajšie monológy
-dej je plný zauzlení, zvratov a prekvapivých rozuzlení