Od klasicizmu po realizmus

PERIODIZÁCIA
1. staroveká literatúra (3000 p.n.l – 5.stor. n.l )
staro-orientálna (sumerská, egyptská, hebrejská, čínska, indická)
antická (grécka, rímska)
2. stredoveká literatúra (5.stor. – 12/13.stor)
3. humanistická a renesančná lit. (13/14.stor. – 16.stor.)
4. baroková lit. (15/16.stor – 17.stor.)
5. klasicistická lit. (17. – 18.stor.)
6. romantická lit. (prelom 18. a 19. stor. – 1.polovica 19.stor.)
7. realistická lit. (1.polovica 19.stor s rôznymi obmenami až do dnes)
8. literárna moderna (koniec 19.stor. – začiatok 20.stor)
9. medzivojnová lit. (1918 – 1945)
10. literatúra po roku 1945
11. súčasná literatúra

KLASICIZMUS
Pochádza z latinského slova classicus =vzorový, príkladný. Bol to umelecký smer, ktorý vznikol a vyvrcholil na francúzskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta IV. Bol to smer, ktorý prinášal umenie prispôsobené prevažne potrebám dvorskej spoločnosti.
Klasicisti videli zmysel umenia v napodobňovaní prírody. Vzorom pre nich bolo antické umenie (dokonalosť jazyka a formy). Žánre sa delili na vysoké a nízke.
Vysoké žánre spracúvali vznešené námety (historické, nadčasové), písali o vznešených hrdinských skutkoch. Hrdinami boli vojvodcovia, rytieri, ktorí uprednostňovali povinnosť a rozum pred citom, láskou a vášňou. Patrili sem drámy, eposy, ódy a elégie.
Nízke žánre spracúvali námety z bežného života meštiakov, ale častokrát sa v nich spoznali príslušníci aj najvyšších spoločenských vrstiev. Patrili sem bájky, komédie a satira.
Filozofickým podkladom klasicizmu bola racionalistická filozofia Reného Descartesa. Racio = rozum uprednostňuje pred dušou. Podľa klasicistou literatúra mala byť súladom pravdy, krásy a dobra. Autor bol dosť obmedzovaný rôznymi pravidlami vzhľadom na žánre, ktoré klasicizmus uprednostňoval. Autori nemohli zaujať vlastný subjektívny postoj k udalostiam, o ktorých písali. Pravidlá tvorby klasicistickej poézie zveršoval v roku 1674 Nicolas Boileau vo svojom diele Básnické umenie a vyžadoval v ňom harmonickú súmernosť, logickú jasnosť, jednoduchosť sujetu, presnosť jazykového vyjadrovania a dodržiavanie štýlu. Napísal aj o sonete – prečo sa skladá zo 14 veršov, prečo 2 trojveršia a 2 štvorveršia.
Bola vypracovaná aj teória klasicistickej drámy – vyžadovala si jednotu času (príbeh sa musel odohrávať v priebehu 24 – 30 hodín), jednotu miesta (dej sa odohrával na jednom mieste – obyčajne na paláci) a jednotu deja (vylúčené boli vedľajšie dejové línie). Vystupoval tu tzv. rezonér (postava, ktorá komentovala dej a vyjadrovala mienku autora). Tieto drámy boli veršované.

Pierre Corneille
- jeden z najznámejších autorov v oblasti dramatickej tvorby
- tragédia Cid - konflikt založený na rozpore medzi láskou a cťou. Námet zo španielskej rytierskej literatúry. Hrdinovia sú odvážni, vznešení, s vypätím síl prekonávajú prekážky, kvôli morálnej povinnosti sa vzdajú lásky. Hra je bez vedľajších epizód, vystupuje tu malý počet postáv, dej a psychologická kresba postáv sa sústreďujú na jediný cieľ: Rodrigo = Cid zabije otca svojej milej Chimeny, ktorý urazil jeho otca. Chimena žiada jeho smrť napriek tomu, že ho miluje. Nakoniec kráľ pošle Rodriga bojovať proti Maurom v nádeji, že čas všetko zahojí. Záver hry je tragický.

Jean Baptiste Moliere (Poquelin)
- francúzsky predstaviteľ komédie, celý život zasvätil divadlu, viedol kočovný spôsob života
- Lakomec - komédia v 5 dejstvách, dej sa odohráva v Paríži. Harpagon je lakomec, od svojho sluhu vyžaduje bdelosť nad svojím majetkom, v závere odmieta zaplatiť policajnému komisárovi vyšetrujúcu krádež jeho majetku, jeho vlastného pokladu, čím sa prejavuje ako neskutočný lakomec. Hra dodržiava jednotu času, miesta a deja, autor ju však napísal v próze, čo odporovalo klasicistickému vkusu. Harpagonský motív Moliere prevzal z Plutovej Komédie o hrnci.
-komédie Mešťan šľachticom
Zdravý nemocný
Jean de la Fontaine
- predstaviteľ francúzskej literatúry, autor mnohých bájok, nadviazal na predchodcov (Ezop)
- Bájky - zbavil ich výslovnej mravnej poučnosti, podal názorný a satiricky vyhrotený obraz doby, zastavajúc sa vždy obyčajných ľudí a zdravého rozumu. Tieto bájky hovoria o pokrytectve, klamstve, intrigách a dvojakom metri spravodlivosti premietnuté do príbehov o zvieratách s ľudskými vlastnosťami.

ROMANTIZMUS
Spoločenské pomery romantizmu boli ovplyvnené revolúciou vo Francúzsku a priemyselnou revolúciou v Anglicku. Romantizmus ako smer vzniká v Anglicku, ale najväčší rozmach zaznamenal vo Francúzsku. Po filozofickej stránke sa romantizmus niesol v duchu hesla francúzskej revolúcie: „rovnosť, bratstvo, sloboda“. Prinášal však vzťahy založené na moci peňazí a spoločnosť, v ktorej sa začali rozkladať základné ľudské hodnoty (láska , česť, rodinné vzťahy). Na základe toho bol životný pocit človeka-romantika plný rozporov. Svet sa mu zdal nepriateľský, odcudzený, začal strácať istotu a cítiť sa v spoločnosti osamelý. Pre obdobie romantizmu je preto typický individualizmus (nadraďovanie seba nad ostatných), subjektivizmus (zdôrazňuje sa úloha jednotlivca, jeho vlastný názor na svet) a iracionalizmus (proti rozumovému poznaniu postavili poznanie citové – vcítiť sa do problému). Filozofickým základom romantizmu bol idealizmus nemeckého filozofa Fridricha Hegla – duch bol prvotný a bytie a hmota až druhotné.
Základné znaky svetovej romantickej literatúry:
1. rozpor medzi snom a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou
2. v popredí konania postáv a myslenia autora je cit
3. postavy sú idealizované, nevyvíjajú sa, sú to často ľudia z nižších spoločenských vrstiev, niekedy aj fyzicky postihnutí (žobráci, siroty, nešťastní ľudia, ktorí sa nie vlastnou vinou dostali do nešťastia,...)
4. pokiaľ ide o poéziu, hrdina je často autoštylizáciou básnika. Príznačný je prvok titanizmu (hrdinovia majú pocit, že prekonajú aj tie najťažšie prekážky)
5. harmónia kontrastov
6. záujem o historickú tematiku, o svoju minulosť
7. rozvíja sa poézia i próza, dráma takmer vôbec
8. jazyk diel je nediferencovaný (rovnako rozpráva vzdelanec a nevzdelanec – žobrák)
9. žánrový synkretizmus (prelínanie žánrov, vzniká napr. básnická poviedka alebo rôzne lyricko-epické útvary)
10. kladie sa dôraz na talent, nadanie autora
11. tragický záver

Johan Wolfgang Goethe
- nemecký príslušník hnutia Búrka a vzdor, ktorého zmyslom bola sloboda vyjadrovania myšlienok a citov
- veršovaná dráma Faust - Ako námet mu poslúžila stredoveká legenda o učencovi, ktorý v túžbe po poznaní a láske zapredal svoju dušu diablovi a dostal sa tak do večného zatratenia. Goethe túto legendu pretvoril, zbavil ju zbytočného moralizovania. Jeho záver vyznel ako oslava večnej ľudskej nespokojnosti a hľadanie zmyslu života.
V úvode sa stvoriteľ-boh dohodne s diablom Mefistotelom, že na Faustovi bude dokázaná hodnota, alebo bezcennosť človeka. Mefisto sľúbi Faustovi, že mu splní všetky priania. Vo chvíli, keď Faust dosiahne úplnú spokojnosť a zatúži zotrvať v danom stave, keď už nebude mať žiadne želania, stratí svoju dušu.
V 1.časti vráti Mefisto Faustovi mladosť, vystaví ho pokušeniam lásky, citov a zmyslov. Jadro predstavuje príbeh lásky Fausta a Margaréty, ktorý končí tragicky, smrťou Margaréty.
V 2.časti sa pomocou letu časom dostáva do obdobia gréckych mýtov a bájí. Pomáha nečistými silami istému cisárovi v boji s nepriateľom. Za odmenu dostane pruh bažinatej krajiny, ktorú sa snaží vysušiť, zúrodniť a vytvoriť svojim poddaným kraj hojnosti a šťastia. Celý jeho ďalší život je naplnený prácou a plánov do budúcnosti. Zomiera ako veľmi starý a slepý vládca. Jeho duša je spasená, zachráni ju, pretože spoznáva, že človek nikdy nemôže byť spokojný a šťastný, ak chce všetko v živote získať len pre seba. Práca pre druhých, večná túžba po poznaní a snaha naplniť svoj život nejakým zmyslom prináša človeku šťastie.

Victor Hugo
- predstaviteľ francúzskej literatúry, syn jedného z Napoleonových generálov
- Chrám matky božej v Paríži - historický román z 15.stor. z prostredia stredovekého Paríža. Hlavnou postavou románu je Quasimodo, sirota, ktorej sa ujal v detstve kňaz Frollo a vychoval ho. Quasimodo bol zvonárom v Chráme matky božej, bol hrbatý, hluchý, slepý na jedno oko, jednoducho poľutovania hodný tvor, ktorý svojou škaredosťou vzbudzoval v ľuďoch strach, hrôzu, posmech, ale vo svojom vnútri to bol človek čistý, krásny, ktorý je schopný milovať a robiť šlachetné skutky. Quasimodo vyrastal v chráme, ktorý sa mu stal domovom aj celým svetom. Žil v úplnej osamelosti, ľudia sa ho stránili, jediným človekom, kto ho mal rád, bol kňaz Frollo. Frollo je veľmi tragickou postavou, je to kňaz, ktorý zložil sľub čistoty, napriek tomu sa zaľúbil do cigánky Esmeraldy a to spôsobilo množstvo ľudských tragédií. Esmeralda bola domnelá cigánka, krásne, mladé, mravne čisté dievča, napriek prostrediu, v ktorom žila, ktoré bolo plné všelijakých zlodejov, podvodníkov a vrahov. Kvôli Frollovi sa Quasimodo pokúsil o únos krásnej Esmeraldy, avšak Esmeraldu z jeho rúk vyslobodil Phobeus, kapitán kráľovských lukostrelcov, do ktorého sa Esmeralda zaľúbi. Quasimodo je odsúdený k pobytu na pranieri, kde ho ľudia verejne ponižujú. Jediný, kto s ním mal súcit, bola Esmeralda, ktorá mu podala vodu a z Quasimodovho oka preto vypadla slza. Frollo chce získať Esmeraldu za každú cenu, zistí, kedy má stretnutie s Phobeom a keď sa Phobeus s Esmeraldou vášnivo objímali, bodol Phobea nožom do chrbta. Z toho zločinu a čarodejníctva je obvinená Esmeralda, a tak je odsúdená na smrť. Vtedy jej ponúka pomoc Frollo s tým, že sa musístať jeho milenkou. Esmeralda hrdo odmieta, na druhý deň ju zachráni Quasimodo, odvedie ju do chrámu, prejavuje jej lásku, o ktorej vie, že mu ju Esmeralda nikdy neopätuje. Esmeralda čaká pomoc od Phobea , ktorý jej však nepomôže, lebo sa zasnúbi s inou. Esmeraldu chytia pri pokuse o útek z chrámu a obesia ju. Zúfalý Quasimodo zhodí Frolla z veže, pretože vie, že on je príčinou jej smrti. Po rokoch nájdu telo Quasimoda ako objíma telo Esmeraldy a keď sa ho snažili od nej odtrhnúť, jeho kostra sa rozpadla na prach.
-protiklad vzťahov vo svete, kde sa často škaredé javí ako vznešené a pekné a naopak
- podrobné opisy parížskych ulíc, chrámu, života spoločenských vrstiev, vnútorné a vonkajšie monológy
-dej je plný zauzlení, zvratov a prekvapivých rozuzlení
George Gordon Byron
- predstaviteľ anglickej literatúry, vo svojich dielach vyjadroval túžbu po osobnej slobode
- tvorca básnickej poviedky – žáner s úvahami autora (Korzár, Lara, Kain)
- lyricko-epická básnická skladba Childe Heroldova púť – autobiografické dielo, v ktorom opisuje svoje dojmy z ciest po Európe. Spomína na pustošivé vojny a ľudské utrpenie. Opisuje krajiny, túži po ich oslobodení. Byron rozvíjal zásadu, že pri pretváraní skutočnosti je rozhodujúca účasť indivídua. Hrdina sa cíti dosť silným niesť zodpovednosť za jej premenu (titanizmus). Hrdina opúšťa svoju spoločenskú vrstvu, vlasť, cestuje po Európe – osamotenosť, obdiv prírody, spomienky na slávnu minulosť v protiklade so súčasným tyranstvom a porobou, zúčastňuje sa národno-oslobodzovacích bojov.
- epos Don Chuan – predmetom satira na negatívne spoločenské javy, má trošku nezvyčajnú kompozíciu. Orientálna romantika je poprepletaná dobrodružstvami a ľúbostnými aférami hlavnej postavy počas svojho pobytu v Grécku, Turecku a Rusku. stretneme sa v nej s nenúteným vtipom, ale aj ostrým výsmechom anglickej spoločnosti

REALIZMUS
Je to umelecký smer, ktorý uprednostňuje racionálne poznávanie sveta na úkor citov. Ovplyvnený bol filozofiou pozitivizmu francúzskeho filozofa Augusta Compta. Pozitivizmus zdôrazňoval objektívne poznanie skutočnosti, pričom za skutočné považoval len to, čo sa dá overiť zmyslami, skúsenosťou, alebo dokázať nejakým experimentom. Základ tvorí snaha o objektívne zobrazenie skutočnosti reálneho života, ľudských vzťahov a charakterov. Typickou postavou je človek jednoduchý, ktorý sa za akúkoľvek cenu snaží dostať medzi vyššiu spoločnosť. Typickými postavami sú aj príslušníci vyšších spoločenských vrstiev, ktorí častokrát upadajú materiálne a morálne. Človek je chápaný ako produkt a neoddeliteľná súčasť spoločenského prostredia. Realizmus sa vyznačuje kritickým postojom k spoločnosti a systému, ale nenachádza riešenie a východisko týchto problémov. Prevažuje epika (próza), najviac rozvíjajúcimi sa žánrami sú romány, novely a poviedky. Romány ako dlhšie epické útvary so zmyslom pre opisnosť a detail.
Jeden z druhov realizmu je naturalizmus, jeho tvorcom je Emil Zola a zobrazuje človeka ako súčasť prírody, ako biologickú bytosť reagujúcu na podnety predovšetkým pudov a osud tejto bytosti je ovplyvnený dedičnosťou a prostredím, z ktorého pochádza.

Honoré de Balzac
– román Otec Goriot - je to úspešný obchodník s cestovinami, ktorý žije len pre svoje dcéry. Dal im celý svoj majetok, aby sa mohli dobre vydať a tak sa dostať do vyšších kruhov. To sa mu aj podarilo. Jedná sa vydá za baróna a druhá za bankára. Keď rozdal majetok, presťahoval sa do chudobného penziónu, aby im bol čo najbližšie. Dcéry zneužívajú jeho dobrotu, hanbia sa za neho, ale on to pre svoju lásku k nim nechce vidieť. Dcéry žijú nad svoje pomery, robia dlhy a on ich za ne platí a tým je nútený rozpredávať celý svoj majetok, čím chudobnie. Okolie toto vidiac vysmieva sa mu a opovrhuje ním. Jediný kto s ním súcití je študent Rastignac, ktorý je tiež chudobný. Otca Goriota tak ako chudobnie i v penzióne pomaly presťahuvávajú do menej pohodlných a viac úbohých izieb. Žije tam v opustenosti a takisto chudobný a opustený zomiera. Na smrteľnej posteli sa vyznáva Rastignacovi slovami „ Človek musí umrieť, aby spoznal, čo sú to deti.“ Na jeho pohreb sa nedostavila ani jedna z dcér, poslali len koče z honosnými erbmi. Počas gradácie deja sa mení i charakter Rastignaca. Snaží sa preniknúť do vyššej spoločnosti a toto zatieňuje jeho dobré predsavzatia. Využíva svoju mladosť a šarm, čo mu pomáha získať obľubu a úspechy u žien. Román sa končí cynickou výzvou Rastignaca: „ A teraz uvidíme kto z koho.“ V románe vystupuje celý rad ďalších postáv, napr. bývalý zločinec a galejník Vautrin, ktorý bojuje proti spoločenským svojským metódam. Zneškodňuje bohatých aby sa sám obohatil. Týmto Vautrina symbolicky stelesňuje spoločenské zlo.

Emile Zola
- predstaviteľ francúzskej literatúry a naturalizmu, považuje sa za tvorcu experimentálneho románu, napísal romány: Zabiják, Nana, Germinál, Brucho Paríža,... Zobrazil ťažký život vtedajšej spoločnosti, životné podmienky robotníkov, pretože ich prostredie poznal z vlastného života. To bolo príčinou, že sa do popredia dostávajú otázky sociálne a humanistické.

Gustave Flaubert
- zobrazoval psychickú krízu vo vtedajšej spoločnosti
– román Pani Bovaryová - hlavnou postavou je žena vidieckeho lekára, ktorá túži po romantickej láske, milencov má dosť, lenže každý ju len využije a opustí. Zaľúbi sa do nej úžerník, ale ona nechce byť jeho milenkou a preto si radšej volí smrť. Jej manžel sa o nevere postupne dozvedal, dostáva sa do psychickej krízy, postupne chradne až taktiež umiera.

Guy de Maupassant
- významný kritik francúzskej strednej vrstvy, malomeštiactva, honbou za peniazmi,...
– román Miláčik - psychologická štúdia ľudskej duše, hlavnou postavou je mladý vzhľadný žurnalista, ktorý prichádza do Paríža, aby sa stal bohatým úspešným novinárom. Nemá však vzdelanie ani talent, má iba vizáž, sebavedomie, drzosť, schopnosť očariť ženy a pomocou intríg sa z neho stáva uznávaný novinár. Žena sa stáva prostriedkom pre získanie slávy, žena zaňho píše články a on sa pod ne podpisuje.

ÚVAHA A JEJ ZNAKY
- útvar výkladového slohového postupu, v ktorom autor zaujíma postoj k spoločenským alebo filozofickým problémom. Východiskom sú známe poznatky, ktoré si autor osvojil štúdiom, ale aj životné skúsenosti a zážitky. Autor ich vysvetľuje a hodnotí z nového hľadiska, kladie ich do nových vzťahov. Subjektívnosť autorovho postoja však neznamená, že by v úvahe predkladal nelogické, protispoločenské alebo nevedecké závery.
Úvaha sa vyskytuje v náučnom (kritika, recenzia, esej), publicistickom (úvodník, komentár) a umeleckom štýle (v poézii - reflexívna lyrika; v próze a dráme - reč rozprávača a postáv)
ZNAKY:
-prevažuje hodnotenie (aj kritika záporných stránok) a presviedčanie, subjektívny prístup autora
-všeobecná argumentácia a voľná citácia alebo parafrázovanie, zaokrúhľovanie údajov
-voľnejšia kompozícia a štylizácia, obraznosť, expresívnosť vyjadrovania (rečnícke otázky, prirovnania)