Antická literatúra

GRÉCKA
HRDINSKÝ EPOS
- oslavná báseň, veršovaný epický žáner veľkého rozsahu
- rozpráva o udalostiach, ktoré mali význam pre život celého národa. Hlavná dejová línia sa sústreďuje okolo hlavného hrdinu, ktorý sa vyznačuje mimoriadnymi vlastnosťami a koná mimoriadne činy. Do deja často zasahujú bohovia, ktorí ovplyvňujú konanie postáv. Vedľa hlavnej dejovej línie sa tu nachádza množstvo odbočení od hlavného deja. Združuje sa nimi hlavný dej a vzniká pomocou nich tzv. epická šírka. Príčinou vzniku epickej šírky bola potreba znova porozprávať mnohé skutočnosti, aby dielu a jeho pokračovaniam rozumel aj poslucháč, ktorý predchádzajúce časti nepočul. Zároveň to bola potreba odďaľovať koniec, aby bolo možné zobraziť človeka v čo najväčšej úplnosti. Epická šírka sa odráža aj v štýle – podrobné opisy, rozsiahle epizódy, rozvinuté prirovnania.
Kompozícia hrdinského eposu sa vyznačovala určitými postupmi:
-invokácia – vyzývanie múz, ktoré mali pomôcť básnikovi pri skladaní diela
-propozícia – krátke naznačenie deja
Po týchto úvodných častiach spadá autor do stredu udalostí (in medias res). V epose sa podrobne opisuje zovňajšok ľudí, ale samotní ľudia bývajú charakterizovaní iba stálym prívlastkom. Pre vzťah autora k opisovaným skutočnostiam je príznačná nestrannosť. Starogrécke eposy sú dodnes prameňom poznania antickej spoločnosti.

Homér
- Ilias a Odysea
- Ilias – dejovo sa dotýka posledných 51 dní 10-ročnej vojny. Vojnu medzi Trójou a Spartou vyvolal syn Paris trójskeho kráľa Priama, ktorý uniesol Helenu, krásnu dcéru (manželku) spartského kráľa Menelaa. Okrem bezprostredných opisov bojov hrdinov tu nachádzame množstvo mytologických príbehov, do deja zasahujú bohovia, predávajúci sa raz na jednu, raz na druhú stranu. Autor v jednotlivých epizódach zobrazuje popredných gréckych a trójskych bojovníkov.
- Odysea – dej sa odohráva na sklonku desiateho roka po skončení trójskej vojny. Odyseus sa vyznamenal už pod hradbami Tróje, keď tam dal postaviť dreveného koňa, do ktorého sa skryli achájsky bojovníci, ktorí takto zničili hrdinské mesto. Vojna v tomto epose nie je len meraním síl smrteľníkov, ale aj zábavou bohov. Oni mohli meniť osudy ľudí a z ich vôle sa všetci tí, čo sa mali zachrániť, už dávno vrátili domov. Jediný, komu to dlho nedožičili, bol Odyseus. Jeho cesta návratu bola plná nebezpečenstiev a nečakaných zvratov.

Veľkú obľubu u starých Grékov si získali Ezopove bájky. Ezop bol prepustený otrok, väčšina bájok, ktoré sa mu pripisujú, sa pohybujú v rovine ríše zvierat. V mnohých vystupujú aj ľudia, ktorí sú typizovaní podľa vonkajšieho vzhľadu, stavovskej príslušnosti alebo povolania. Vyslovuje kritiku negatívnych ľudských vlastností prostredníctvom mravných príbehov.

VÝVOJ DRÁMY
Grécka dráma bola spojením slova, hudby a tanca. Recitovali sa len dialogické časti . Tradičnou súčasťou bol zbor, ktorý svoje výstupy spieval a sprevádzal tancom. Herci vystupovali v maskách, hrávali iba muži. Masky súviseli so starými kultovými obradmi. Pôvodne mali magický význam. Prvé hry boli akýmsi pokračovaním náboženských obradov. V hrách zasahujú do deja bohovia alebo nadprirodzené bytosti (súvislosť s náboženskými obradmi). Hralo sa v obrovských arénach s vynikajúcou akustikou.

Tragédia:
Sofokles
- aktívne sa zúčastňoval na náboženskom a politickom živote svojej obce, čo sa premietlo do jeho tvorby. Tú možno charakterizovať ako veľmi bohatú, zachovalo sa 7 tragédií, najznámejšie sú:
- Kráľ Oidipus – je dramatickou skladbou o tragickom konflikte ľudskej vôle s nepoznanými silami spoločenského života. Je to tragédia hrdinu, ktorý sa za každú cenu snažil uniknúť osudu, ktorý mu pripravili bohovia
- Antigona – spracúva mytologický námet a hovorí o vojne medzi synmi kráľa Oidipa – Polyneikom a Eteoklom. Táto vojna sa skončila smrťou obidvoch bratov. Ich nástupca Kreón dal Eteokla ako obrancu vlasti pochovať so všetkými poctami. Ale Polyneika, ktorého považoval za vlastizradcu zakázal pochovať takýmto spôsobom. Antigona – sestra oboch mŕtvych nedbá na jeho zákaz, pretože to podľa nej odporuje božím zákonom. Preto sa rozhodne pohodené mŕtve telo pochovať. Keď ju pri tom pristihne Kreón, nahnevá sa a rozhodne sa zaživa ju pochovať v kamennej hrobke. O zmiernenie trestu ho prosí jeho syn Haimon, ktorý bol snúbencom Antigony. Kráľovo srdce obmäkčí až výstraha veštca a tak odvoláva svoj rozkaz. Ale už je neskoro, pretože Antigona sa medzitým obesila. Zúfalý Haimon napadol svojho otca a keďže ho smrteľne zranil, sám sa prebodol. Samovraždu spáchala i jeho matka.
- celý príbeh sa odohráva v rovine medziľudských vzťahov, do deja nezasahujú bohovia, proti sebe tu stojí autorita štátnej moci, ktorú predstavuje kráľ, oproti nemu stojí slabá žena, ale silná vo svojom odhodlaní vykonať skutok ľudskosti, aj keď za to obetuje život. Prvý krát sa stretávame s typom silnej ženskej hrdinky.
RÍMSKA
Dejiny rímskej literatúry sa začínajú rozvíjať v období, keď grécka literatúra už prekvitala. Táto skutočnosť sa prejavila tým, že vývoj rímskej literatúry bol poznačený gréckou. V Grécku jednotlivé druhy umenia len vznikali a rozvíjali sa a rímska literatúra ich prevzala ako hotové formy. Z literárnych druhov významné postavenie má epika, ktorá mala vplyv na politický a spoločenský život v starom Ríme. Tento rozvoj sa začína vzostupom rétoriky (Cicero – súdne prejavy) a dejepisectva (Caesar). Poézia dosiahla svoj vrchol za vlády cisára Augusta, k najpopulárnejším patrí Vergílius a Ovídius.
Vergílius
- autor pastierskych listov Bucolica a roľníckych spevov Georgica. Okrem toho sa preslávil epickou skladbou Aeneas, ktorá má rozsah 12 kníh, v ktorých rozprával povesť o hrdinovi Tróje Aeneovi, slávnom zakladateľovi Ríma a rímskeho národa. Tematicky toto dielo nadväzuje na Homérov epos Ilias. Po skončení trójskej vojny hrdina Aeneas so svojím otcom, synom a druhmi na príkaz bohov hľadá novú vlasť. Za toto ho prenasleduje hnev bohyne Junony a tak celé roky blúdi morom, až nakoniec po bojoch s italickými kmeňmi sa usadí v Latiu. Tam si zakladá rodinu, ožení sa s dcérou kráľa Latinov – Lavíniou. Tu, v tejto novej vlasti si zakladá nový rod, z ktorého neskôr vzídu rímski panovníci. V Aeneovi Vergílius stelesnil rímsky ideál osobnej dokonalosti, ktorý uprednostňuje potreby spoločnosti pred svojimi vlastnými.

Ovídius
- k jeho významným dielam patria básne s ľúbostnou tematikou – Lásky.
- báseň Umenie milovať – autor poukazuje na to, že je neoddeliteľnou súčasťou bežného života. Avšak ak sa chce človek vyznať zo svojej lásky, musí byť trpezlivý a počkať na správnu chvíľu. K tomu, koho miluje, by sa mal správať nežne, v žiadnom prípade by nemal byť k nemu hrubý. Na udržanie Lásky nestačia len zaklínadlá alebo pekný vzhľad, dôležitý je najmä charakter človeka. Autor zároveň upozorňuje, že je dôležité vedieť udržať tajomstvá a vyzradenie dôverných vecí sa môže vypomstiť. Táto báseň je dokonalým návodom ako niekoho zviesť. Pre Vergília a väčšinu Rimanov totiž láska neznamenala hlboké city, ale len akési divadielko, ohurovanie a zvádzanie.
- Metamorfózy ( Premeny ) – autor tu spracoval 250 gréckych a čiastočne i rímskych bájí, v ktorých spája motív premeny. K najkrajšej časti patrí mýtus o štyroch vekoch ( zlatý, strieborný, medený a železný ). Po zlatom veku, ktorý nepozná ani prácu, ani bolesť, postupne prichádza strieborný a medený a každý z nich prináša zhoršenie životných podmienok. Ďalej sa stretávame s mýtom o sochárovi Pygmalionovi, ktorý sa zaľúbil do sochy dievčaťa, ktorú sám stvoril a na jeho veľké prosby bohyňa Venuša sochu oživila.
REČNÍCKY ŠTÝL A JEHO ÚTVARY
Ústnosť
- je vždy realizovaný v ústnej podobe. Adresát je známy, treba ho osloviť, je prítomný, teda môže prichádzať k interakcii rečníka a poslucháča. Rečník si pomáha mimojazykovými prostriedkami – mimikou a gestami.
Sugestívnosť
- dosahuje sa používaním prostriedkov z iných jazykových štýlov: umelecký štýl – metafora, hyperbola, rečnícke otázky, nedokončenosť vety, citoslovcia, expresívne slová, dramatizujúce prostriedky; náučný štýl – názorné prvky; administratívny štýl – faktografia
Verejnosť
- rečnícky štýl je štýlom verejného rozhovoru jednotlivca a kolektívu, musí teda využívať prostriedky, ktoré sú pre širokú verejnosť zrozumiteľné a vhodné. Rečník uprednostňuje ľahšie sledovateľné kratšie vety pred zloženými súvetiami, výraznú intonáciu, málo ťažkých cudzích slov a snaží sa používať všeobecné pojmy
Názornosť
- dosahuje sa používaním frazeologických jednotiek, citátov, príkladov, faktografických údajov a výrazovými prostriedkami náučného štýlu
Adresnosť
- rečník má pred sebou adresáta (poslucháča). Na vytvorenie vzájomného kontaktu využíva kontaktové slová (oslovenia), dialogizujúce gramatické kategórie (1. a 2. osoba), rečnícke otázky.

Agitačno-propagačné prejavy (presviedčajú)
- politická reč – zjazdový, parlamentný, agitačný prejav
- súdna reč – obhajoba, obžaloba
Náučné prejavy (vysvetľujú)
- prednášky
- referáty a koreferáty – politický, vedecký, organizačný
- replikové príspevky – diskusný, polemický, debatný
- cirkevné prejavy – kázeň
Príležitostné prejavy (komentujú)
- verejné - slávnostný prejav – jubilejný, spomienkový, gratulačný
- rámcový prejav – privítací, otvárací, záverový, pozdravný
- informačný prejav – konferenciersky, výstraha, výzva, rozkaz
- rodinné – stolový, sobášny, uvítací, pohrebný