Mesiac bol v skutku nylonový. Presvitala cezeň druhá strana oblohy s hviezdami a tmou. Jeho svetlo bolo umelé, bez kovovej žiarivosti. Pozerali sa do priesvitnej doliny a Vanda tušila, čo sa spýta.
„Pravda nemáš nikoho iného?“ spýtal sa.
„Si smiešny.“
„Dakedy mám pocit, že si inde.“
Neodpovedala. Čakal, že mu to začne vyhovárať. Obrátila k nemu kriedovú tvár:
„Chcela by som sa ísť lyžovať.“
„Čo?“
„Lyžovať. Von!“
„Teraz?“
„Oblečme sa, bude to krásne!“
„Chata je zamknutá a ako by si dostala lyže?“
Musela si ísť ľahnúť a hnevala sa. Že jeho výhovorky boli vecné, že sa mu nechcelo. Že sa nenadchol a nedobýjal sa do nylonovej noci hoc aj komínom.
Starostlivo ju zakryl a ona vzdorovito vystrčila nohu. V tej chvíli už-už prišla na príčinu svojho nepokoja, no skôr ako ju stihla zachytiť, zaspala.
Na druhý deň sa išli lyžovať. Cestou späť zo svahu videli pohreb. Vanda sa pridala do radu a pobozkala mŕtveho. Zistila, kde vyrástol jej nepokoj. „Andrej bol príjemný, chvíle osamote boli intímne a búrlivé, ich vzťah sa vyvíjal logicky. Všetko, ako čakala. Všetko zodpovedalo jej predstavám. A ona potrebovala neočakávanosť. Ako soľ. Túžila po šialených scénach, v ktorých by bolo treba ihneď konať a bez šablóny.“ Vanda ochorela. Andrej ju požiadal o ruku. Vanda nechcela. Povedala mu, že sa netúži vydať za nikoho. Že neznáša definitívne vzťahy.

Vanda sa s Andrejom rozišla. Nechcela to, čo ich čakalo. Zvyk, únavu. Andrej bol veľmi nešťastný a hlavne zmätený. Zvyčajne sa mu všetko darilo, škodlivo si zvykol na úspech. V robote, u žien. Takýto úder do nosa už dávno nedostal.

V diele vystupuje aj postava Vinca Paštinského, ktorý po návrate z Vdovjakovho pohrebu rozmýšľa, kto príde na jeho miesto. Má dve deti, dospievajúceho Jozefa, ktorý neposlúcha, a Boženku. Musí sa starať o rodinu, preto sa bojí o svoje miesto. Usporiada oslavu svojej päťdesiatky, kde pozval mnoho kolegov a priateľov. Neskôr rozmýšľa nad samovraždou, pretože mu oznámili, že ho vyhadzujú. No nikdy by na to nemal odvahu.

Umelecké prostriedky: metafora, personifikácia - nad dolinou jemne a tenko pískal mesiac,
drevenice mali strechy stiahnuté do očí ako smútočné šatky, les
nepriateľsky potil tmu
prirovnanie - drevenice sa zblízka ešte viac podobali vdovám

- J. Blažková píše vždy hlavne o ľuďoch a o vzťahoch, práve preto nie je medzi
kritikmi veľmi populárna


- film Nylonový mesiac: režisér Eduard Grečner, námet J. Blažková, scenár
E. Grečner, J. Blažková

- v r. 1968 autorka emigrovala do Kanady

„Snáď každý, s kým sa stretneme, nás posúva do inej roviny.“
Jaroslava Blažková