Jaroslava Blažková: Nylonový mesiac

Literárny druh: epika
Literárny útvar: novela
Obdobie: nie je presne vymedzené
Prostredie: Bratislava, Tatry - chata Katarínka
Téma: Vzťah medzi Andrejom a Vandou; vzťahy a vzájomná blízkosť (v rôznych podobách a stupňoch)
Hlavná myšlienka: Autorka prostredníctvom vzťahu Andreja a Vandy približuje a rozoberá ľudské vzťahy, ktoré sú často komplikované.

Kompozícia: 3 časti
Postavy: Andrej Bardoň - architekt, všetky jeho vzťahy boli flirt, vyznával robotu a slobodu
a nič iné, bál sa závislosti (až kým nespoznal Vandu)
Vanda - pekná, biela pleť, medené vlasy, po otcovi bola Poľka, spontánna, veselá,
Andrejovi pripomenula more, lebo také ženy videl na pláži, mala v sebe niečo južné
Draha - ošetrovateľka, Andrejova priateľka, veľmi ho ľúbila a bola nešťastná, keď  ju nechal
Peter - Andrejov priateľ a kolega, Vandu nazval Rajka, Exotika, podľa neho to bola žena, o ktorú sa dá popápiť
Veverica - žena, s ktorou mal Andrej pohodlný vzťah
Vinco Paštinský - právny poradca, jeho žena a deti Boženka a Jozef
Vandina sestra Zoša

Kniha Nylonový mesiac vyšla v r. 1961, okrem titulnej novely obsahovala ešte 2 poviedky.
Autorke za novelu Nylonový mesiac udelilo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ Cenu za najlepšiu prózu roka.

Dej: Začína sa na pohrebe Vdovjaka, ktorý bol riaditeľom v podniku, kde pracuje Andrej. Tu sa Andrej stretáva s Vandou, nie však prvý krát, už ju predtým videl na konferencii. No tentokrát sa jej prihovoril. Rozprávali sa o pohrebe, nazvali ho cirkusom. Andrej ju pozval na kávu. Zatúžil po nej a zrazu jej povedal, že by k nej chcel ísť. Ona súhlasila. Andrej bol u nej až do večera. Pri odchode jej povedal, že sa mu páči a navrhol jej, aby sa stretávali.
Andrej úplne zabudol na Drahu, s ktorou sa mal stretnúť. Keď po službe išla domov, podvedome vedela, že Andrej nepríde. Na druhý deň mu volala do práce. Andrejovi bolo nepríjemné, že s ňou musí hovoriť. Vyhováral sa, aby sa s ňou nemusel stretnúť. Mal výčitky. No tie ho hneď prešli, zavolal Vande a dohodli si stretnutie. Andrej potreboval stratiť psa, ktorého priviedla domov jeho sestra. Pes sa k nim však vždy vrátil. Bolo im zima, tak išli do krčmy. Nakoniec sa ho zbavili tak, že ho priviazali k besiedke. Draha volala Andrejovi a dohodli sa, že sa stretnú. Andrej jej chcel všetko povedať. Jej láska k nemu bola to cudzie medzi nimi. Neboli si roveň. Draha nič nehovorila, len mlčala. Neskôr ho videla s Vandou a pochopila, prečo ju nechal. Andrej sa s Vandou nemal kde stretávať, potrebovali miesto, kde by mali súkromie. Peter mu navrhol, aby ju zobral na hory, blížili sa Vianoce. Vanda súhlasila.

V chate, kde mali bývať, ich nechceli ubytovať spolu, lebo to mohli len manželov. Andrej mal v Tatrách aj pracovnú úlohu - mal obzrieť terén, kde chceli postaviť nový hotel. Večer po príchode sa Vanda a Andrej milovali. Vanda sa však vyhýbala intímnemu rozhovoru, stále odvádzala reč na niečo iné. Išli do baru, tancovali, Andrej bol šťastný, no Vanda nie. „Na Vandu zrazu padol pocit, že toto šťastie je príliš jednoznačné. Je také jasné, že stráca obsah i napätie, a už to vlastne nie je šťastie, iba zotrvačnosť. Bol to nepríjemný pocit a ona sa pred ním skryla do drsného, tabakom napáchnutého Andrejovho svetra.“ Nevedela nájsť dôvod pre svoj nepokoj. V noci nemohla spať. Išla k obloku. Andrej sa zobudil. Jej hlava mu chýbala, akoby vedľa seba líhali roky. Keď ju oslovil, mrzelo ju, že nespí, no nedala to najavo.
„Poď sa pozrieť, majú tu nylonový mesiac.“
Vstal, v izbe bola zima.
„Prechladneš!“
Objal ju, dotkol sa ústami jej pliec. Netrpezlivo sa odtiahla:
„Veď sa pozri!“
Mesiac bol v skutku nylonový. Presvitala cezeň druhá strana oblohy s hviezdami a tmou. Jeho svetlo bolo umelé, bez kovovej žiarivosti. Pozerali sa do priesvitnej doliny a Vanda tušila, čo sa spýta.
„Pravda nemáš nikoho iného?“ spýtal sa.
„Si smiešny.“
„Dakedy mám pocit, že si inde.“
Neodpovedala. Čakal, že mu to začne vyhovárať. Obrátila k nemu kriedovú tvár:
„Chcela by som sa ísť lyžovať.“
„Čo?“
„Lyžovať. Von!“
„Teraz?“
„Oblečme sa, bude to krásne!“
„Chata je zamknutá a ako by si dostala lyže?“
Musela si ísť ľahnúť a hnevala sa. Že jeho výhovorky boli vecné, že sa mu nechcelo. Že sa nenadchol a nedobýjal sa do nylonovej noci hoc aj komínom.
Starostlivo ju zakryl a ona vzdorovito vystrčila nohu. V tej chvíli už-už prišla na príčinu svojho nepokoja, no skôr ako ju stihla zachytiť, zaspala.
Na druhý deň sa išli lyžovať. Cestou späť zo svahu videli pohreb. Vanda sa pridala do radu a pobozkala mŕtveho. Zistila, kde vyrástol jej nepokoj. „Andrej bol príjemný, chvíle osamote boli intímne a búrlivé, ich vzťah sa vyvíjal logicky. Všetko, ako čakala. Všetko zodpovedalo jej predstavám. A ona potrebovala neočakávanosť. Ako soľ. Túžila po šialených scénach, v ktorých by bolo treba ihneď konať a bez šablóny.“ Vanda ochorela. Andrej ju požiadal o ruku. Vanda nechcela. Povedala mu, že sa netúži vydať za nikoho. Že neznáša definitívne vzťahy.

Vanda sa s Andrejom rozišla. Nechcela to, čo ich čakalo. Zvyk, únavu. Andrej bol veľmi nešťastný a hlavne zmätený. Zvyčajne sa mu všetko darilo, škodlivo si zvykol na úspech. V robote, u žien. Takýto úder do nosa už dávno nedostal.

V diele vystupuje aj postava Vinca Paštinského, ktorý po návrate z Vdovjakovho pohrebu rozmýšľa, kto príde na jeho miesto. Má dve deti, dospievajúceho Jozefa, ktorý neposlúcha, a Boženku. Musí sa starať o rodinu, preto sa bojí o svoje miesto. Usporiada oslavu svojej päťdesiatky, kde pozval mnoho kolegov a priateľov. Neskôr rozmýšľa nad samovraždou, pretože mu oznámili, že ho vyhadzujú. No nikdy by na to nemal odvahu.

Umelecké prostriedky: metafora, personifikácia - nad dolinou jemne a tenko pískal mesiac,
drevenice mali strechy stiahnuté do očí ako smútočné šatky, les
nepriateľsky potil tmu
prirovnanie - drevenice sa zblízka ešte viac podobali vdovám

- J. Blažková píše vždy hlavne o ľuďoch a o vzťahoch, práve preto nie je medzi
kritikmi veľmi populárna


- film Nylonový mesiac: režisér Eduard Grečner, námet J. Blažková, scenár
E. Grečner, J. Blažková

- v r. 1968 autorka emigrovala do Kanady

„Snáď každý, s kým sa stretneme, nás posúva do inej roviny.“
Jaroslava Blažková