Dej príbehu bol lineárny, prakticky bez žiadnych vedľajších dejových línií. Podľa mňa mal výborný spád a dynamiku. Autorke sa podarilo vyhnúť „vlažným“ až nudným sekciám a scénam. Ak sa aj nejaké vyskytli (každé dielo nejaké má), boli tam preto, aby dotvorili celkový obraz deja. Bolo ich málo a boli aj pomerne krátke.(napríklad pohreb otca). Autorka taktiež použila retrospektívu, kde sa dozvedáme o Rayovi chvíľu pred tým, než odchádza do liečebného ústavu. Tiež sa dozvedáme, že Charlie vlastne už predtým brata už vlastne poznal – hovoril mu Rain Man – dažďový mužíček. Postupom času na brata zabudol a Rain Man bol pre neho len vymyslená postava, ktorá mu v detstve pomohla vždy, keď mu bolo smutno.

Jediná vec, ktorá sa mi na diele nepáčila, bol rozprávač. Pripadal mi trochu zaujatý a občas sa mi zdalo, že dej riadi on a nie postavy: „Predovšetkým sa musí spojiť s mechanikom Eldorfom. Veritelia počkajú. Lenny Barish bude nútený odrážať ich útoky o niečo dlhšie“4. Rovnako autorka mohla dať väčší dôraz na dialógy, niektoré scény boli až pridlho rozprávané rozprávačom, čím sa postava pre mňa dostala trochu do úzadia a bola len „bábkou“ v rukách rozprávača.

Celkovo sa mi kniha páčila a už sa neviem dočkať, kedy si pozriem film a budem ho môcť porovnať s knihou.