Plný tiesnivých myšlienok a pocitov stretol neznáme dievča. Snáď to bol dotyk ruky, alebo spoločný osud mladých ľudí, ktorý ho zbavil jeho „načo“ a „prečo“.
Lucia sa živila kopírovaním obrazov majstrov v galérii a maľovaním portrétov na objednávku. Petrovi je čudné, že maľuje pre peniaze. Vôbec ho nenapadlo, že si tak môže zarábať. Jej obrazy nie sú veľmi vydarené, ale ľudia ich kupujú. Peter nechápal, prečo to robí, prečo musí človek robiť vo svojom živote ústupky. Luciina odpoveď je prostá. Robí to preto, aby vyžila. Denne treba jesť, obliekať sa, platiť. „Život je ustavičné platenie“. Okrem toho, že chce prežiť, ľúbi život a chcela by aspoň trochu šťastia. „- Je to azda priveľa, čo žiadam...? Často mi hovorí, že je to sebecké; a ja sama si niekedy hovorím: „Na čo má vlastne človek právo...?“ Keď tak vôkol seba vidím toľko biedy, toľko útrap, človek sa naozaj neodvažuje dožadovať niečoho... No moje srdce jednak sa dožaduje a volá: „Áno, mám právo, mám právo na trochu, na byľku šťastia...“ Povedzte mi celkom úprimne: Je to sebecké? Myslíte, že je to zlé?“ Lucia bola pokojnej a usmievavej povahy. Pesimizmus jej nebol vlastný. Brala život taký, aký bol. Vojna ju nezaujímala. Bola pre ňu ďalším trápením navyše. Stratila otca a musela sa každodenne starať o to, aby mala za čo jesť.

Hoci inak, ale aj Lucia sa cítila pred zoznámením s Petrom, osamelá. Žila sama s matkou, otec jej zomrel a matkina rodina neopustila svojej dcére sobáš s nevhodným partnerom. Teraz si Luciina matka našla ešte aj priateľa. Lucia si myslí, že starí rodičia nie sú zlí, ale ich márnomyseľnosť bola urazená a oni nevedia odpustiť. Mama ju má tiež rada, ale inak ako predtým.
Peter opäť cíti tu úbohosť a pustatinu v srdciach meštiakov. Dáva im za zodpovednosť rozpútanie vojnového besnenia.
Napriek všetkému zlému, čo Petra a Luciu stretlo, sú spolu spokojní, našli sa, majú sa a treba si to užiť. „- Ale tá chvíľa tak uteká, - riekol Peter. – Držme ju...pevne.“ „Jediná vec je na svete istá. Prítomnosť. Naša prítomnosť. Vrhnime do nej bez dlhého uvažovania celý svoj údel nekonečnej večnosti!“
Už štyri roky zúrila vojna. Brala si všetko, „menej než nič jej nestačí.“ Mladým ľuďom, takmer deťom - ako sú Peter a Lucia vojna vzala ideál mladosti. Stratili ilúzie a trpia. Pokiaľ sa nespoznali, nezdávali sa, že sú so svojím utrpením sami a že niet na svete nikoho, komu by sa mohli zdôveriť, že niet budúcnosti. A zrazu sa všetko zmenilo. Bola to láska, ktorá dala zmysel ich životu. „Aké je to teraz krásne, keď človek má zajtrajšok! Zajtrajšok!... Tí, čo prídu po nás, sotva si budú môcť predstaviť, koľko nemého zúfalstva a nekonečného smútku vzbudzovalo toto slovo vo štvrtom roku vojny.

Aká hrozná únava! Nádeje boli toľkokrát sklamané. Stovky zajtrajškov nasledovali po sebe, a každý z nich bol podobný včerajšku a dnešku, každý bol rovnako plný ničoty a čakania, čakania na ničotu. Čas prestal plynúť. Rok bol ako tá báječná podzemná rieka Styx, zvierajúca život kruhom čiernych a mastných vôd s temnými a akoby stojacimi tôňami. Zajtrajšok? Zajtrajšok je mŕtvy.
V srdci dvoch detí zajtrajšok náhle vstal z mŕtvych.“ ...“Nie, nie. Všetko je pre mňa láskou. Všetko ľúbim a všetko ľúbi mňa. Ľúbi ma vietor, popolavé nebesá i zima – i môj miláčik ma ľúbi“.
Dialógy v diele sú veľmi dôležité, sú živé a hravé. Autor je vynikajúcim rozprávačom. Drží čitateľa v napätí, aj keď každému je jasné, že vzťah mladých milencov smeruje k tragédii. Lucii sa dvakrát zjavuje tvár rusovlasého dievčaťa, čo značí skoré ohlasovanie smrti.
Aký je odkaz novely Romaina Rollanda pre dnešné generácie? Prináša pohľad na vojnu očami civilistov. Ľudia si nemajú zakrývať oči pred nespravodlivosťou. Žiadne násilie nie je možné ospravedlniť, ani keď by malo byť použité na odstránenie iného násilia. Romainovi Rollandovi „láska slúži ako jedna zo zbraní, ktorými bojuje proti vojne“. Myslím, že hľadanie vzájomného porozumenia a lásky by malo byť mottom každého ľudského správania.