referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Miloš
Nedeľa, 23. januára 2022
Andrej Sládkovič:Životopis
Dátum pridania: 15.06.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: rtr
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 099
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 4
Priemerná známka: 2.93 Rýchle čítanie: 6m 40s
Pomalé čítanie: 10m 0s
 
Jedným z hlavných tvorcov novodobej sloven­skej poézie, ktorý veril v si­ly rudu a vo vývin ľudstva k dobru, pravde a kráse, je ANDREJ SLÁDKOVIČ (1820­-1872).

A. Sládkovič, vlast­ným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavni­ci, kde sa zapojil do činnos­ti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Ako domáci učiteľ sa dostal do zá­možnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Tu sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Školský rok 1843-­1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Heglova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni Sôvety v ro­dine Dušanovej. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vycho­vávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Má­riou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Od ro­ku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Rad­vani, kde aj zomrel.

Revolúciu roku 1848 privítal hymnickou básňou Zaspie­vam pieseň o slobodnej vlasti. Hoci sa priamo nezúčastnil na revolúcii, maďarskí gardisti ho pokladali za nebezpečného a ne­jaký čas ho aj väznili.

Sládkovičova tvorba nie je rozsiahla. Prvé väčšie dielo, filozoficko-reflexívnu báseň Sôvety v rodine Dušanovej (1842-­1844), písal v Halle. Sôvety (rozhovory) sa skladajú zo štyroch častí. Na rozhovoroch s ľudstvom sa zúčastňujú alegorické postavy, ktoré tlmočia Heglove tézy, že rozum, pravda a túžba po slobode sú podmienkou oslávenia ľudského ducha. Básnik využíva paródiu i satiru. Pranieruje lakomstvo, pokrytectvo, hlúposť. Sládkovič si uvedomo­val, že človek so svojimi protirečeniami je súčasťou prírody a spoločnosti a sku­točnosť možno odhaľovať len poznaním jej protire­čení. S vlastným ľúbostným zážitkom, ale i s predsudkami niektorých štúrovcov, ktorí odsudzovali lásku k žene, sa vyrovnal v básnickej skladbe Marína (1846). Skladba má dve veľké častí. Prvá, lyricko­-epická, zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej. V dru­hej časti, reflexívno-symbolic­kej, láska nadobúda nad­osobný, spoločenský cha­rakter.

Popri reálnych črtách Maríny sa odkrývajú aj momenty nešťastnej básnikovej lásky. K Marine prichádza symbolický pokušiteľ v podobe "motýľa", neskôr v podobe "mátohy, hadis­ka, tajného zlosyna a satana". Marina na nátlak rodiny dáva prednosť hmotnému zabezpečeniu. V ďalšej častí sa Marína postupne mení na vidinu. Autor spoznáva, že život je nekonečná premena a láska ako tvorivý životný princíp panuje v celom vesmíre. Ľúbostný cit zamieňa mladosťou, ktorú nechápe ako mladosť tela, ale stav duše, túžbu človeka po kráse. Mladosť pomôže človeku uskutočniť túžby a ideály, zme­niť skutočnosť. Hrdina odoláva zvodom pohronskej víly - ­Maríny, ktorá ho vábi do vĺn Hrona a večnosti. Uvedomuje si, že jeho vlasť je na zemi. Takto sa láska k národu môže stať pokračovaním lás­ky k žene. Záver skladby nevyznieva tragicky, ale ako spo­mienka na krásnu lásku. Láska sa nekončí, pretože je  dia­mantom, ktorý "v hrude nezhnije" a poslaním človeka je vy­plniť život krásou. Marína je koncipovaná v desaťveršových strofách, čo umožnilo autorovi ucelenejšie sa vyjadrovať. Básnický jazyk je spojením hovorových a knižných prvkov. Básnik vytvára inte­lektuálne poetizmy (krásnomladá, veľkocitá), využíva antonymá(my spájame, čo svet dvojí), paradoxy (mladosti vädnú - mladosť
je večná), oxymorá (oheň chladný), personifikácie (temnoty smú­tia, vetry zamĺknu) a vzrušenú intonáciu viet. Básnickým poňa­tím sa Marína stala ústredným lyrickým dielom slovenského romantizmu.

Bezprostredne po Maríne napísal Sládkovič ďalšiu ly­ricko-epickú skladbu Detvan (1853). Skladá sa z piatich spe­vov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka.

Prvý spev je oslavou krás podpolianskej prírody s dô­razom na zrastenosť rudu s prírodou. Sú tu reflexie o slo­venskom ľude. Autor nás zoznamuje s hlavným hrdinom, detvianskym mládencom Martinom Hudcovie, jeho výzorom a zárubami. Tu sa prvý raz prejaví Martinov zmysel pre spravodlivosť. Zabije sokola, ktorý sa vrhal na bezbranného zajaca. V druhom speve sú úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slovenského ľudu. S Martinom sa stretávame na salaši pri vatre, v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije. Tretí spev je najepickejší. Na jarmok prichádza kráľ Matiáš s družinou a Martin sa ide ospravedlniť, že mu zabil sokola. Správa sa prirodzene a smelo, čo zapôsobí na Matiáša, ktorého básnik predstavuje ako demokratického panovníka. Keď vyjde najavo, že Martin zabil aj zbojníka, kráľ ho odmení kantárom a koňom.
Štvrtý spev je obrazom Eleny, ktorú básnik zobrazuje ako ideál Slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča, ale ona ho od­mieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ, očarený jej krásou, daruje jej prsteň. Piaty spev je obrazom veselého i tragického verbovania na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolil, tešiac sa, že bude mať v pluku statného mládenca.  S jednotlivými spevmi sa rozvíja aj charakter Martina. Z dedinského mládenca, ľúbiaceho, spravodlivého, čestného, priameho, sa stáva bojovník proti zlu a zástanca utláčaných. Sládkovič je s oboma hrdinami vnútorne spriaznený. Martina pokladá za svojho "druha srdečného" a Elenu za "sestru spevco­vu. Obaja sú básnickým stelesnením sily a krásy slovenského ľudu. Ľud je podľa básnika základom, na ktorom bude stáť budúca "pyramída slobody. Kompozícia básne sa zakladá na časovom slede motívov. Jednotlivé spevy postupne rozvíjajú dej. Reflexívne čas­ti zdôrazňujú zmysel deja a utvárajú pozadie pre nasledujúci priebeh deja. Idea básne (vyzdvihnutie krásy slovenského ľu­du), ktorú naznačil básnik už v úvode, sa rozvíja spolu s de­jom. Sládkovič sa cíti súčasťou národa, hovorí v jeho mene, často sa vyjadruje v pluráli (ľud náš, Martinko náš, náš ži­vot). I tu uplatnil desaťveršovú strofu s množstvom básnic­kých figúr.

V kratších lyrických básňach Sládkovič reagoval na aktuál­ne udalosti. Vieru v budúc­nosť Slovenska vyslovil v bás­ni Nehaňte ľud môj, ktorou chcel posilňovať vlastenecké povedomie. Niektoré básne, najmä zhudobnené, znárod­neli (Hojže, Bože...).

Roku 1858 uverejnil ly­ricko-epickú báseň Milica s námetom srbsko-tureckých bojov. Poukazuje na slovan­ské vlastenectvo v boji proti tureckým uchvatiteľom. K trojstému výročiu narode­nia chorvátskeho národného hrdinu napísal epickú báseň Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti (1866). Chcel ňou zdôraz­niť, že tento najslávnejší bojovník proti Turkom bol Slovanom, a nie maďarským národným hrdinom.

Na memorandové zhromaždenie reagoval Sládkovič bás­ňou Svätomartiniáda (1861) a na tisícročné jubileum príchodu slovanských vierozvestov básňou Lipa cyrilometodejská (1864). Jedna z posledných Sládkovičových básní Čo vy za nič nemáte nás? je výzvou utláčateľom Slovákov a Slovanov.

A. Sládkovič je jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie. Jeho novosť spočívala v pravdivom zobrazení osobného a spoločenského života človeka. Svojimi veršami chcel posilňovať vlastenecké povedomie, nachádzať zmysel živo­ta v činorodej práci, ktorá rozvíja osobnosť i národ.

 

 
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.