Jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie, ktorý veril v sily rudu a vo vývin ľudstva k dobru, pravde a kráse, je ANDREJ SLÁDKOVIČ (1820-1872).
A. Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Tu sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Školský rok 1843-1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Heglova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni Sôvety v rodine Dušanovej. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel.
Revolúciu roku 1848 privítal hymnickou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Hoci sa priamo nezúčastnil na revolúcii, maďarskí gardisti ho pokladali za nebezpečného a nejaký čas ho aj väznili.
Sládkovičova tvorba nie je rozsiahla. Prvé väčšie dielo, filozoficko-reflexívnu báseň Sôvety v rodine Dušanovej (1842-1844), písal v Halle. Sôvety (rozhovory) sa skladajú zo štyroch častí. Na rozhovoroch s ľudstvom sa zúčastňujú alegorické postavy, ktoré tlmočia Heglove tézy, že rozum, pravda a túžba po slobode sú podmienkou oslávenia ľudského ducha. Básnik využíva paródiu i satiru. Pranieruje lakomstvo, pokrytectvo, hlúposť. Sládkovič si uvedomoval, že človek so svojimi protirečeniami je súčasťou prírody a spoločnosti a skutočnosť možno odhaľovať len poznaním jej protirečení. S vlastným ľúbostným zážitkom, ale i s predsudkami niektorých štúrovcov, ktorí odsudzovali lásku k žene, sa vyrovnal v básnickej skladbe Marína (1846). Skladba má dve veľké častí. Prvá, lyricko-epická, zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej. V druhej časti, reflexívno-symbolickej, láska nadobúda nadosobný, spoločenský charakter.
Popri reálnych črtách Maríny sa odkrývajú aj momenty nešťastnej básnikovej lásky. K Marine prichádza symbolický pokušiteľ v podobe "motýľa", neskôr v podobe "mátohy, hadiska, tajného zlosyna a satana". Marina na nátlak rodiny dáva prednosť hmotnému zabezpečeniu. V ďalšej častí sa Marína postupne mení na vidinu. Autor spoznáva, že život je nekonečná premena a láska ako tvorivý životný princíp panuje v celom vesmíre. Ľúbostný cit zamieňa mladosťou, ktorú nechápe ako mladosť tela, ale stav duše, túžbu človeka po kráse. Mladosť pomôže človeku uskutočniť túžby a ideály, zmeniť skutočnosť. Hrdina odoláva zvodom pohronskej víly - Maríny, ktorá ho vábi do vĺn Hrona a večnosti. Uvedomuje si, že jeho vlasť je na zemi. Takto sa láska k národu môže stať pokračovaním lásky k žene. Záver skladby nevyznieva tragicky, ale ako spomienka na krásnu lásku. Láska sa nekončí, pretože je diamantom, ktorý "v hrude nezhnije" a poslaním človeka je vyplniť život krásou. Marína je koncipovaná v desaťveršových strofách, čo umožnilo autorovi ucelenejšie sa vyjadrovať. Básnický jazyk je spojením hovorových a knižných prvkov. Básnik vytvára intelektuálne poetizmy (krásnomladá, veľkocitá), využíva antonymá(my spájame, čo svet dvojí), paradoxy (mladosti vädnú - mladosť
je večná), oxymorá (oheň chladný), personifikácie (temnoty smútia, vetry zamĺknu) a vzrušenú intonáciu viet. Básnickým poňatím sa Marína stala ústredným lyrickým dielom slovenského romantizmu.
Bezprostredne po Maríne napísal Sládkovič ďalšiu lyricko-epickú skladbu Detvan (1853). Skladá sa z piatich spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka.
Prvý spev je oslavou krás podpolianskej prírody s dôrazom na zrastenosť rudu s prírodou. Sú tu reflexie o slovenskom ľude. Autor nás zoznamuje s hlavným hrdinom, detvianskym mládencom Martinom Hudcovie, jeho výzorom a zárubami. Tu sa prvý raz prejaví Martinov zmysel pre spravodlivosť. Zabije sokola, ktorý sa vrhal na bezbranného zajaca. V druhom speve sú úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slovenského ľudu. S Martinom sa stretávame na salaši pri vatre, v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije. Tretí spev je najepickejší. Na jarmok prichádza kráľ Matiáš s družinou a Martin sa ide ospravedlniť, že mu zabil sokola. Správa sa prirodzene a smelo, čo zapôsobí na Matiáša, ktorého básnik predstavuje ako demokratického panovníka. Keď vyjde najavo, že Martin zabil aj zbojníka, kráľ ho odmení kantárom a koňom.
Štvrtý spev je obrazom Eleny, ktorú básnik zobrazuje ako ideál Slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča, ale ona ho odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ, očarený jej krásou, daruje jej prsteň. Piaty spev je obrazom veselého i tragického verbovania na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolil, tešiac sa, že bude mať v pluku statného mládenca. S jednotlivými spevmi sa rozvíja aj charakter Martina. Z dedinského mládenca, ľúbiaceho, spravodlivého, čestného, priameho, sa stáva bojovník proti zlu a zástanca utláčaných. Sládkovič je s oboma hrdinami vnútorne spriaznený. Martina pokladá za svojho "druha srdečného" a Elenu za "sestru spevcovu. Obaja sú básnickým stelesnením sily a krásy slovenského ľudu. Ľud je podľa básnika základom, na ktorom bude stáť budúca "pyramída slobody. Kompozícia básne sa zakladá na časovom slede motívov. Jednotlivé spevy postupne rozvíjajú dej. Reflexívne časti zdôrazňujú zmysel deja a utvárajú pozadie pre nasledujúci priebeh deja. Idea básne (vyzdvihnutie krásy slovenského ľudu), ktorú naznačil básnik už v úvode, sa rozvíja spolu s dejom. Sládkovič sa cíti súčasťou národa, hovorí v jeho mene, často sa vyjadruje v pluráli (ľud náš, Martinko náš, náš život). I tu uplatnil desaťveršovú strofu s množstvom básnických figúr.
V kratších lyrických básňach Sládkovič reagoval na aktuálne udalosti. Vieru v budúcnosť Slovenska vyslovil v básni Nehaňte ľud môj, ktorou chcel posilňovať vlastenecké povedomie. Niektoré básne, najmä zhudobnené, znárodneli (Hojže, Bože...).
Roku 1858 uverejnil lyricko-epickú báseň Milica s námetom srbsko-tureckých bojov. Poukazuje na slovanské vlastenectvo v boji proti tureckým uchvatiteľom. K trojstému výročiu narodenia chorvátskeho národného hrdinu napísal epickú báseň Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti (1866). Chcel ňou zdôrazniť, že tento najslávnejší bojovník proti Turkom bol Slovanom, a nie maďarským národným hrdinom.
Na memorandové zhromaždenie reagoval Sládkovič básňou Svätomartiniáda (1861) a na tisícročné jubileum príchodu slovanských vierozvestov básňou Lipa cyrilometodejská (1864). Jedna z posledných Sládkovičových básní Čo vy za nič nemáte nás? je výzvou utláčateľom Slovákov a Slovanov.
A. Sládkovič je jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie. Jeho novosť spočívala v pravdivom zobrazení osobného a spoločenského života človeka. Svojimi veršami chcel posilňovať vlastenecké povedomie, nachádzať zmysel života v činorodej práci, ktorá rozvíja osobnosť i národ.
Milan
Streda, 27. novembra 2024
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
