PREDHOVOR K PRÍBEHU
Martin Kukučín.Človek,ktorý veľkú časť svojho života prežil v cudzine,a predsa ostal verný koreňom
z ktorých vyrástol.Z jeho románov,poviedok,noviel dýcha Slovensko také, ako ho objavoval a poznal.Aj vy máte možnosť spoznať tohto spisovateľa prostredníctvom poviedky Z TEPLÉHO HNIEZDA.Predstaví vám mládenca,ktorého život sa začína meniť v čase,keď si má zabezpečiť svoju budúcnosť.

Z TEPLÉHO HNIEZDA (ÚRYVOK)
No, umučenie je už skončené, úboha obeť si konečne oddychuje. Ach, čo sa natrápil ten Maťko Rafikovie, nebožiatko, kým vykonali na ňom túto premenu! Veru by mu dobre padlo pochodiť si tak trochu po izbe, keby mu i to nešlo tak akosi naopak, nemotorne, ale darmo je: chodí len po veľkej biede ako kohút, keď sa mu nasnuje chlp vlasov na ostrohy.Toto všetko pochodí stadial, že Maťka obliekli do nových šiat.Všetka táto novota by sa ešte dala len vystáť, ale čižmy tie čižmy! Nie že by azda boli malé - to božechraň - lebo ich starý Jura Rafika a jeho žena Katrena na Michaela na jarmoku kúpili,nuž a čo tí raz kúpia, to už len vari nebude tesné! Čižmy teda nie sú tesné, ba priam privoľné, že by sa do každej i po dve také nohy, ako sú Maťkove, zmestili. A predsa robia oštaru, ako je to? Nuž ale
panebože ako by aj nerobili, keď sú na nich také vysoké opätky ako klátiky, že Matej musí v nich tak stúpať ani na škatuliach. A čo horšie: nohy sa mu v nich sem a tam mykajú, vzdor tomu, že je v nich po hodnom vechti slamy: v čižmách zavreté povetrie valí sa von a dnu hore sárami a opätkovou dierkou, z čoho vzniká asi taký hlas, akoby prasa v kutici krochkalo. Nuž či potom div, že Matej banuje za krpcami a nemôže sa nijako spraiteľiť s touto, predtým nevídanou obuvou, keď ho ťaží na nohách ako väzňa putá.A je to aj celkom prirodzené. Veď len pozrime, aký je rozdiel medzi čižmami, a to ešte takýmito čižmami, a ľahkými krpčekmi.

Krpec veru netlačí nikde nohu, ale ako samorastlý prilieha na ňu. A potom ako ľahko je na krpce navyknúť tomu,kto predtým chodieval bosý. Na krpci veru niet opätka, aby mu päta neprirodzene chodí, akoby bol bosý. Maťko rafikovie je teda preto ako umučený, že prvý raz vo svojom živote dostal čižmy. Nuž toto bolo by ešte len ešte, dalo by sa i to nejako zmôcť: ale- čo horšie- zvliekli mu predošlé, sedliacke šaty a obliekli ho do nových, panských. Hja, veru tak. Matej Rafikovie nie je sedliacky synak:veď, aha, biele nohavičky, zelenou šnúrou cifrované, sú hen pod pecou,čierna halienka,pekne vyšitá, červeným saténom vrúbená,prevesená je na žŕdke, široký klobúk s dvojitou stužkou a dvanástimi novými špendlíkmi,čo si bol túto Trojicu zadovážil, visí tam v kúte pri lampáši na kline. Za predošlé, skvelé šaty dostal počerné pantalóny a kabát z lacnej, tenkej látky. A ako sú ušité! Aspoň kabát patril by vlastne do múzea:je krátky, ale široký, že by mohol ešte i druhý Matej vojsť doň:na chrbte zvyšuje veľka kukla, miesto toho zase pod pazuchoureže, lebo tam je tesný. Na chlapcovej hlave sedí malý klobúčik, ľahký ani pavučina, ani ho necítiť. Ale naostatok i toto by len prešlo, keby mu boli apoň staré košele ponechali.Nie, vzali mu i tie s bielymi, širokýmitkanicami a dlhými širokých rukávmi a dali mu miesto nich mušelínové, na ktorých niet ani širokých tkaníc- len plátenné gombičky, ani rukáv nevisí na nich naširoko, lebo je za päsťou sfercovaný a úzkym obalčekom zašitý. Núž takto pochodil neborák Matej rafikovie. Z pekného, štíhlého chlapca, ktorý včera bol taký driečny ako tá jedlica, za hodinu urobili strašidlo do konopí. Svetlé, mäkké vlasy, ktoré ešte len včera si bol pekne za uši začesával, sú dolu:obstrihal mu ich mlynár, jediný barbier v celej dedine, ponechal mu len nad čelom šticu. Hja, najnovšia móda.