A Matej veru plače, ale ako by aj neplakal, keď ho takto spotvorili: no neplače len on, ale aj stará katrena, jeho mať. Ale ako by neplakala, keď najmladšie dieťa jej dnes ide preč. Dnes red večerom jej ho zavezú na železnicu a tá ho zanesie pánbohvie kam za hory za doly, až hen do Nireďházy. Kdeže je tá dedina a či mesto?Ó, to je veru ďaleko-ďaleko! Ach, moje dieťa, už mi nedonesieš trávy, ani nenaškrabeš švábky, keď ja pôjdem v lete do poľa. Moje ručičky zlaté!" A mať, nechajúc háby hábami, šla naprostred izby a oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať. Nemazniže sa, stará, maj aspoň ty rozum! napomenul ju starý a otváral malú armarijku, ktorá je za stolom v samom kútiku.Dlho sa tam prehŕňal, aby mu tvár nevideli, aj to, čo z nej tu i tu ukradomky utrel.
Akože by som neplakala, keď som si všetky deti doma zariadila, len toto sa tu nemohlo zmestiť. Jano i Ondráš budú doma, len Maťko sa mi musí pomedzi svet túlať.
Keď sa trochu potrápi, bude mu ešte lepšie ako nám: aspoň nemusí tak hrdlačiť.Ja viem, že keď sa vyučí a vstúpi do človečenstva, bude rád, že sme ho poslali preč.
Iba sa začala plniť.Prišli razom traja a to- veru nie blázni- všetko kúdelianský remeselníci. Jeden je čižmár, volá sa Ondrej Zápotočný, pochodí z Kúdelian, jeho brat je gazda.On sa nemohol v dedine zmestiť, musel ísť na remeslo.Pohnevkáva sa on trochu na týhto rafikovcov, že ho obišli, keď nedali chlapcovi šiť u neho čižmy, ale rädčšej kúpili od ktoviekoho na jarmoku.

,,Na aké remeslo ideš?" spýtal sa chlapca.
,,Na krajčírstvo," odpovedal za syna Rafika.
,,Mohli by ste ho dať na šusterníctvo, bol by sa vám aj u mňa vyučil."
,,Krpce plátať by sa aj pri otcovi naučil," poznamenal druhý remeselník,krajčír,Matej Hryzok, ktorý
rád podával tromfy slabému čižmárovi.
,, A ty var kabáty šiješ tak, ako ťa učili! Dajmibože šiť ženské kabátiky!"
Matej Hryzok v povedomí mravnej prevahy vypäl prsia a šiel k malému Maťkovi:,,Ondrej, pozriže čože
je toto? To je ženský kabátik?" A ukázal na chlapcové šaty.
Každá žena vedela predsa nielen niečo dať, ale aj pekné napomenutie pripojiť k darčeku.
,,Syn môj, buď poslušný, veru ti nebude tak ako doma, ešte ani nevypovedia rozkaz, a ty už skoč! Tak
ťa budú radi vidieť."

Druhá prišla k nemu a riekla:
,,Matejko, v jedení nepreberaj: čo ti dajú , zjedz.Ak ťa od stola odlúčia a dajú ti pod pecou jesť, vieš, že sluha nie je pán."
Tretia suseda mu povedala:
,,Tak urob vše, môj syn drahý, ako si urobil mne: odraz i susedom kravu, keď nebudú doma,potom ťa i u susedov budú radi vidieť.
Zas iná mu riekla:
Buď i k deťom prívetivý a trízňavý. Keď to vidí tvoj majster, bude i on k tebe milý."
Nasledujúca nadhodila:
,,Peniažky si varuj, keď dostaneš diškréciu, neminže si ju.Každý grajciar si odlož: lebo kto si málo neváži, mnohého nie je hoden."
,,Na ceste si pozoruj, aby ťa neobktradli," vravela iná. ,,Ľudia sú takí i takí: nie každý, kto je prívetivý, je i dobrý.Dakto má na jazyku med, a v srdci jed."
Druhá suseda ho zase napomínala:
,,Zlého kamarátstva sa vystríhaj, lebo to mnoho ľudí už skazilo.Ľaľa, i môj Matej prišiel medzi zlých
kamarátov, tí ho skazili, takže majstra nechal a šiel za poholka."
Stará Katrena povedala zakaždým: ,,Veru tak, veru tak!"
A otec Rafika tiež prisviedčal: ,,Tak-tak, tak- tak!"
Chudák Matej plakal tak, že sotva rzumel desatinu týchto dobrých rád,ktorými ho ženy obsypali.
Jemu len to stálo jasno pred očami, že musí dnes odísť z Kúdelian, že zanechá rodičovský dom, ktorý mu je navždy zatvorený.