Učiteľ kladie žiakom otázky zamerané na obsahovú stránku – pričom vstupuje hlbšie do textu (slovná práca)
„Prečo išiel Radúz do sveta?“
„Čo mu rozkázala ježibaba aby robil?“
„Čo posielala ježibaba Radúzovi na obed?“
„Kto nosil Radúzovi obed?“
„Na čo všetko sa pri úteku premenili Radúz s Ľudmilou?“
„Kto a na akých tátošoch letel za nimi?“
„Ako oklamali ježibabu?“
„Čo sa nemalo stať, keď sa Radúz vrátil k svojej mame?“

(žiakov učiteľ vyzýva, aby sami vymýšľali pre svojich spolužiakov otázky týkajúce sa prečítanej rozprávky)

Oboznámenie sa so životom spisovateľa:
„Spomenie si ešte niekto z vás, kto napísal túto rozprávku?“
Pavol Dobšinský je najvýznamnejším zberateľom a vydavateľom slovenských ľudových rozprávok. Ako evanjelický kňaz pôsobil na viacerých miestach Gemera, Mohohontu a Pohronia
„Pokúsme sa nájsť tieto miesta na mape Slovenka.“
Pavol Dobšinský sa narodil 16. 3. 1828 v Slavošovciach (neďaleko Revúcej).
„Žiaci, povedzte mi, čo sa vyrába v Slavošovciach?“
Krstné meno dostal po otcovi. Ako bolo (a čiastočne ešte aj je) zvykom u prvorodených. Bol prvým dieťaťom z deviatich detí Pavla Dobšinského a Zuzany Paverovej. Svoje detstvo prežil malý Paľko pod Železníkom. Tento malebný kraj pod vrchom Železník mal veľký vplyv na tvorbu budúceho spisovateľa. Pavol bol bystrý chlapec. Už doma sa naučil po maďarsky, nemecky a latinsky. Dali ho teda na štúdiá. Nižšie triedy gymnázia navštevoval v Rožňave a Miškolci, vyššie v Levoči.
„Pokúsme sa nájsť tieto mestá na mape. Nájdeme ich všetky na Slovensku?“

Na levočskom nemeckom lýceu, kam prišiel Pavol ako dvanásťročný, študovali viacerí Slováci. Schádzali sa v krúžku, ktorému dali názov Československá spoločnosť. Stretávali sa dva razy týždenne, cvičili sa v slovenčine, počúvali prednášky o literatúre, čítali ukážky z vlastnej tvorby. Pavol Dobšinský patril medzi najusilovnejších členov. Študoval jazyky, predovšetkým ruštinu, poľštinu, srbochorvátčinu, ale i francúzštinu a angličtinu, všeobecné a slovanské dejiny, dejiny slovanských literatúr a jazykov. Často vystupoval na schôdzkach spolku.
Pavol Dobšinský začína písať aj básne. Na jar roku 1845 číta na zasadnutí Jednoty básne Na lipu a K Tatrám. Na jar 1846 prednáša Báseň na študentskej slávnosti levočského Spolku miernosti. Ďalšie uverejňuje v školskom rukopisnom časopise. Spievanky mu uznali za najlepšie literárne dielo slovenských študentov. Potom vyvíjal svoju činnosť v Jednote. Tento spolok Jednota mládeže slovenskej založili študenti v Levoči.
Roku 1842 vydal Janko Francisci, vtedajší študent bratislavského lýcea, zbierku slovenského folklóru pod názvom Prostonárodný zábavník. Mal 410 rukopisných strán a zahŕňal ľudové piesne, rozprávky, hádanky, príslovia a opis ľudových hier a obyčajov. O rok vyšiel ďalší zväzok zábavníka. Tretí a štvrtý pripravili už v Levoči. Do štvrtého prispel aj Dobšinský. Uverejnil v ňom v „podzelezníckom“ nárečí zápis 38 ľudových piesní a ľudové rozprávky Janko Hraško a Ukradenuo zrkadlo. Zozbieral ich zo Sirku a blízkeho okolia.