„Toto miesto si nájdeme na mape.“
Ešte väčšmi prispel Dobšinský do Levočského zábavníka na rok 1846. Medziiným, pod preudonymom Zeleznický, i ľudovou rozprávkou O troch zlatých hruškách. Písal do rukopisného časopisu Život, ktorý bol určený levočským Slovákom. Za pomoci Jána Bottu založil časopis Holubica a stal sa jeho hlavným prispievateľom. V Holubici uverejňoval vlastné básne i články – napríklad v Zelezníku a okolí opísal niekoľko dedín v rodnom kraji – zápisy folklóru a rozprávky. Pavol sa stával zanieteným zberateľom a upravovateľom. Neskôr začína prispievať do časopisov, pričom najväčšiu časť jeho príspevkov tvoria rozprávky.
V lete roku 1846 sa Dobšinský vybral pešo po Slovensku. Zamieril na Liptov, Oravu, Turiec, zastavil sa v Žiline a Trenčíne, ba dostal sa i na Moravu. Odtiaľ prešiel na Dobrú Vodu, kde dožíval svoj trpký osud Ján Hollý, velikán slovenskej literatúry. Navštívil Bratislavu a cez Nitru sa vrátil naspäť.
„Nájdeme spomenuté mestá a kraje na mape.“
Za tohto putovania spoznal krásy rodnej krajiny, jej zemepisné a historické zvláštnosti, zoznámil sa s význačnými spisovateľmi. Zamiloval si túto krajinu. Z tejto lásky sa vyznáva v cestopise Púť po otčine, ktorý uverejňoval na pokračovanie najprv v Holubici a potom v časopise Považja.
„Lenže nebola to Zlatá krajina, kde je cesta vydláždená zlato, kde bystrému tátošovi zlatý prach pod nohami víri a kde je zázračná studňa, všetka zlatým kameňom vykladaná.“

Naopak, bola to chudobná krajina akoby zakliata. Trpela pod sociálnym i národnostným útlakom. Pavol si zaumienil, že vynaloží všetky sily, aby pomohol pri jej odkliatí.
Keď Dobšinský zavŕšil filozoficko – teologické štúdiá, vrátil sa domov, kde ho lámka a zimnica pripútali na lôžko. Zo Sirka ho povolali k vojsku a držali ho tam – najprv maďarskí a potom cisárski velitelia – napriek chorobe. Domov ho prepustili v apríli 1850.
Samuel Reuss, farár v Revúcej a funkcionár v evanjelickej cirkvi, sa roky zaoberal slovenskými povesťami a rozprávkami. Dobšinský sa u neho zamestnal ako tajomník. Takmer dva roky prežil v prostredí, kde sa po revolúcii stretávali nadšenci pre slovenský folklór. Rozhodol sa venovať zbieraniu, štúdiu a vydávaniu ľudovej slovesnosti, aby tak pomohol odklínať krajinu. Na levočskom lýceu patril Dobšinský medzi popredných členov Jednoty, bol najnádejnejším básnikom, stal sa aj zanieteným zberateľom folklóru. Postupne vlastne najzanietenejším a najvytrvalejším. U revúckeho farára Samuela Reussa sa zamestnal po ukončení štúdia. Počas študentských rokov hrával Pavol Dobšinský divadlo.

Množstvo zozbieraných povestí volalo po knižnom vydaní. Prvé vytlačili roku 1845 v Levoči pod názvom Slovenskie povesti, zväzok I,. usporiadau a vydau Janko Rimavský. Pseudonym Rimavský používal Janko Francisci.
Dobšinský bol veľkým obdivovateľom rozprávok nášho ľudu. Patril do družiny štúrovcov, ktorí už ako študenti chodili po dedinách a zapisovali rozprávky. Pavol Dobšinský počuté rozprávky upravoval a uverejňoval ich v časopisoch. Až na konci svojho života mohol vydať všetky rozprávky, ktoré v mladosti s priateľmi zozbieral. Prostonárodná slovenské povesti – tak nazval Dobšinský svoju zbierku rozprávok – vychádzali v zošitoch na lacnom papieri a bez obrázkov.
Dobšinského rozprávky vyšli už v mnohých ďalších vydaniach s krásnymi ilustráciami (napríklad ilustrácie národného umelca Ľudovíta Fullu).
Nové vydania Dobšinského rozprávok sú dôkazom ich obľúbenosti a veľkej mravnej i umeleckej hodnoty.
Zomrel v roku 1885.
ZÁVEREČNÁ ČASŤ
Zadanie domácej úlohy: „nakreslite nejakú postavu z rozprávky Radúz a Ľudmila.“