ÚVOD
Hoci je takmer storočné, nezaslúži si Chalupkovo „Kocúrkovo“, aby bolo vytisnuté z pôvodného slovenského repertoáru a uložené do múzea ako hra historického významu. Veď ešte stála žijú takí Tesnošilovia i páni z Chudobíc, ešte vždy sa nájde na Slovensku nejaké Kocúrkovo.
Ján Chalupka v diele kritizuje nedostatok národného povedomia v remeselníckych rodinách, dlhodobé odnárodňovanie zemanov, a úzkoprsosť malomestského prostredia. Prvýkrát v dejinách slovenskej literatúry vytvára charakter národoveckého učiteľa, oživuje jánošíkovskú tradíciu postavami zbojníkov. Chalupka charakterizuje a zosmiešňuje svojich hrdinov nielen správaním, ale aj ich menami, napr. čižmár Tesnošil, pán z Chudobíc, učiteľ Svoboda...
Dielo bolo uvedené v roku 1830 pri otvorení prvej slovenskej stálej ochotníckej scény v Liptovskom Mikuláši, ktorej zakladateľom bol Gašpar Fejérpataky – Belopotocký. V štyridsiatych rokoch vznikli aj početné študentské ochotnícke krúžky, ktorých najobľúbenejšími hrami boli tiež diela Jána Chalupku.
A prečo som si za námet mojej seminárnej práce vybrala práve Kocúrkovo? Dôvodov je hneď niekoľko. Toto dielo nie je priveľmi rozsiahle, zaujal ma referát spred 2 rokov o Kocúrkove a myslím, že by mi to mohlo nejako pomôcť pri maturitných skúškach. Veselohru Kocúrkovo by som dnes už mohla poradiť ostatným spolužiakom prečítať, lebo je skutočne zaujímavá.

JÁN CHALUPKA
Život a dielo
V oblasti slovenskej dramatickej literatúry položili sa zásluhou výrazného talentu Jána Chalupku v tomto období základy dramaturgicky stále živej umeleckej tradície. Bol zároveň prvým spisovateľom, ktorý sa pokúsil priblížiť literatúru života a podať pravdivý obraz súčasného života národa. Chalupka vytvoril divadelne nosný typ satirickej frašky, pričom svoje prostredie a svoje postavy objavil už prvou hrou Kocourkovo, anebo Jen abychom v hanbě nezustali (1830). Väčšina postáv z prvého diela prechádza aj do ďalších Chalupkových dramatických diel, ktoré nasledovali v tridsiatych rokoch pomerne rýchlo za sebou: Všecko naopak, aneb Těsnošilova Anička se žení a Honzík se vydává (1832); Trasořitka, aneb stará láska se předce dočekala (1833); Třinácta hodina, aneb však se nahledíme, kdo bude hlásníkem v Kocourkově (1835); Starouš plesnivec, aneb Čtyry svadby na jednom pohřebě v Kocourkově (1835). Hry pôvodne napísal po česky, až neskúr ich poslovenčil. Chalupkova satira je skôr humorne výsmešná než tragicky krutá, preto jej najoptimálnejšie vyhovoval útvar dramatickej frašky. Pravda, tento „slovenský Voltaire“ (nazval ho tak slovinský slavista Bartolomej Kopitar) nebol len racionalisticky ironickým satirikom, ale aj slovanský vlastencom. Svoju národnú ideovú orientáciu vyjadroval nepriamo prostriedkami jazykovej komiky.
Chalupka si uvedomoval, že vedúcou silou spoločenského života namiesto upadajúceho zemianstva sa môže stať iba meštianstvo, preto sa vo svojej tvorbe obracal k tejto spoločenskej triede. Svojimi veselohrami jej chcel nastaviť krivé zrkadlo, aby poukázal na jej nedostatky a aby tak pomohol mešťanom zbaviť sa ich. Meštianstvo zbavené týchto chýb by mohlo ozdraviť spoločenský život. Nielen odkrýva chyby a vysmieva sa im, ale vytvára aj kladné postavy, ktoré reprezentujú nový spoločenský život svojim vzdelaním, šľachetnosťou, ľudským a národným sebavedomím, príklonom k zdravým silám spoločnosti, ktoré predstavuje ľud a jeho tradície.

Ján Chalupka poznal slovenský život ako nikto pred ním. Biedu rechtorského úradu, chudobný, no veselý študentský život, malicherné klebetenie, opičenie sa po cudzine, odrodilstvo, malomestskú pýchu. Všetko toto zaži, precítil, zobrazil. Matere nerozumne vydávajúce svoje dcéry, otcovia dolu hrdlom lejúci tvrdo nadobudnutú dedovizeň, ohovárajúce susedy, na „ercíhunk“ posielané deti, lieskovicou učiaci rechtori, maďarizujúci, ale po maďarsky nevediaci inšpektori: to je svat Chalupkových diel.
Význam Chalupkových diel bol pre náš spoločenský život hlboký. Tesnošilov, pánov z Chudobíc, Bendegúzov sa to na dedinách rojilo. Mnohí sa odvrátili a zatvrdli, no nejeden z nich si našiel chodník k národnému životu.
Dlho neznámy satirik avšak zanechal hlbšie stopy v živote než v písomníctve, lebo umelecká stavba jeho diel sa ešte nemohla porovnávať s inými dielami z Európy, alebo aj s neskoršími slovenskými. Avšak jeho už menované diela, ku ktorý ďalej patria napríklad Huk a Fuk, činohra Dobrovoľníci a veselohra Juvelír ( napísal ju ako sedemdesiatročný) ešte dodnes zabávajú obecenstvo v ochotníckych a dnes aj profesionálnych divadiel. U maďarského publika je rovnako obľúbený jeho Vén szerelmes (originál Starúša pliesnivca), ktorý Chalupka vyhral dramatickú cenu; a cudzina, najmä nemecky čítajúca, sa dlho kochala na donquijotáde: Bendegucz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint (roku 1841, vyšla anonymne) kypiacej cervantesovským humorom.
Spomínanú päťdejstvovú činohru Dobrovoľníci vydal Chalupka v roku 1854. je to jeho jediná „vážna“ hra. Zaoberá sa revolúciou v rokoch 1848 – 1849. Toto dielo nebolo umelecky dobre zvládnuté. V matičnom desaťročí (1863-1874) znova písal veselohry – jednoaktovky ( Huk a Fuk, Hrdá pýcha skrotla), tieto však nedosahujú úroveň jeho prvých hier. Hrdá pýcha skrotla bola napísaná podľa francúzskej predlohy neznámeho autora. Ešte napísal trojdejstvovú veselohru Juvelír (1868), ktorou sa naposledy pokúsil oživiť galériu svojich malomestských figúrok a ktorá „britkosťou svojho humoru pripomínala roky tridsiate – roky v Chalupkovej tvorbe najplodnejšie“ (Noskovič, 1955).
Chalupkov satirický román Bendeguz bol pôvodne napísaný po nemecky a až v roku 1953 bol preložený do slovenčiny. Autor v ňom satiricky stelesňuje jasný národný ideový zámer: dvaja pomaďarčení turčiansky zemani Bendeguz a Kolompos sa vyberú na cestu do sveta hľadať „pravlasť“ Maďarov. Sprevádza ich sluha Štefan Drobný alias (podľa Bendeguza) Pišta Kurtaforint, ktorý na tejto ceste zastáva úlohu cervantovského Sancha Panzu. Hoci román nesie všetky znaky autorovho spisovateľského talentu, predsa nedosiahol takú spoločenskú rezonanciu ako jeho dramatická tvorba.

Ján Chalupka sa narodil dňa 28. októbra 1791 v Hornej Mičinej. Jeho mladší brat Samo sa stal významným predstaviteľom romantizmu v slovenskej literatúre. Po gymnaziálnych štúdiách bol istý čas vychovávateľom. Filozofické a teologické štúdiá dokončil v Jene. Bol profesorom gymnázia v Ožďanoch a od roku 1818 prednášal v Kežmarku na gymnáziu rétoriku. Od roku 1824 až do svojej smrti (15. júla 1871) pôsobil na breznianskej fare, na istú čas aj administroval banskú superintendenciu. Písal v štyroch jazykoch. V roku 1841 v Lipsku vydal brožúru s názvom Schreiben das grafen Cerl Zay an die professoren zu Leutschau , prvý silný, argumentáciou i satirou úder proti cirkevno – politickým unistickým snahám. Rok pred smrťou zozbieral a upravil svoje divadelné diela, ktoré vyšli ako Dramatické spisy Jána Chalupky v piatich zväzkoch 1871 – 1875 v Turčianskom sv. Martine.
Ján Chalupka je najvýznamnejší slovenský klasicistický dramatik a významný predstaviteľ národnoobrodeneckej literatúry.

KOCÚRKOVO ALEBO LEN ABY SME V HANBE NEZOSTALI
Dej veselohry sa začína v Tesnošilovom dome, kde sa práve pripravuje domáci pán na voľby učiteľa. Čižmár Tesnošil spolu so svojou rodinou predstavuje remeselnícku vrstvu mešťanov. Ich túžbou je zaradiť sa do „panskej“ triedy, napodobňujú život vyšších vrstiev, Tesnošil svoju prácu zanedbáva, pracuje nekvalitne, a o to viac času venuje pijatike a kartám. Tesnošil je namyslený, zadubený, vyvyšuje sa nad ostatnú kocúrkovskú spoločnosť aj rečou, používaním maďarských slov a fráz (naučil sa ich kedysi na vandrovke), čím sa iba zosmiešňuje. Považuje sa za hlavu rodiny, ale jeho žena ja deti si robia , čo chcú. Žena Madlena je typická malomestská intrigánka a klebetnica. Snaží sa vždy všetko zariadiť tak, aby v hanbe nezostali. Je nekritická k vlastným deťom, ale na mladých ľuďoch z mesta vidí každú smietku. Tesnošil a Madlena sa rozprávajú o tom, ako vydajú Aničku za susedkinho syna, ktorý sa uchádza o miesto rechtora a za ktorého ide Tesnošil na schôdzi hlasovať. Zároveň sa však o miesto uchádza aj nejaký neznámy Turčan, ktorého podporuje pán z Chudobíc. Keď už Tesnošil odchádza, privalí sa na návštevu suseda Vojteška. Ešte sa s nimi pán domu dohodne na znaku víťazstva, aby už zďaleka vedeli, ako celá schôdza skončila.

Tesnošil. Ak postavím klobúk takto, dvoma rohmi napred, môžete nos ovesiť; ale ak jeden roh uzriete (stavia tak klobúk) – viktoria! Martin zvíťazil. Išten hozátok, fiaim! (odíde)
Chalupka Ján, Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, str.9
Madlena ide vyprevadiť muža a suseda zatiaľ rozmýšľa, že jej Martin je na ženbu ešte primladý, lebo ešte nemá ani 18 rokov. Madlena sa vráti, ale Vojteška sa vyhovorí na koláče v peci a odíde. Madlena si k sebe zavolá Aničku. Anička je jednoduchá v reči aj v spôsoboch. Niekedy pôsobí až tupým dojmom. Je nešikovná a nevie variť. Raz pobavila celé mesto, keď opekala nevypitvané prasa. Matka nahovára dcéru, aby sa dala dokopy s Martinom Vojtechom, ktorý sa možno stane novým rechtorom. Za Madlenou opäť príde Vojteška a chvíľu po nej aj kostolník, ktorý prišiel po Tesnošilovu tabačnicu. Ženy ohovárajú neznámeho Turčana.
Suseda. Že vraj má neslýchanú pýchu.
Madlena. Že je veliký horenos.
...
Kostolník. Jestli ho každá jazykom operie, ako vy, taký ako sneh príde vybielený do Kocúrkova.
Chalupka Ján, Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, str.14-15

Madlena začína rozmýšľať o Turčanovi, ktorý sa jej začína páčiť ako vhodnejší ženích pre jej dcérku. Vracia sa Tesnošil a ženy vidia, že ide s dvoma rohmi vpredu – Martin Vojtech prehral. Tesnošil s kostolníkom porozprávajú Madlene o bitke, ktorá tam prepukla a o „hone“ na nového rechtora.

Tesnošil. Pol Kocúrkova sa zdá úfať, že si nový rechtor len už u nich ženu vyhľadá.
Kostolník. Ej, keby mu toľko jahničiek alebo jalovičiek chystali ako mladúch, to by sa oddalo osobitného pastiera držať.
Chalupka Ján, Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, str.20

Kostolník pozve Tesnošila hrať večer karty a odíde. Madlena začne kuť na rechtora nové plány.

Madlena. Dnes – zajtra privandrujú tí naši kompáni a s nimi bezpochyby i pán rechtor.
...
Tesnošil. Ale Vojteška má za ušami. Tá i čerta prekabáti. Maj sa na pozore... Hľaď tedy, fiam, všetko tak usporiadať, aby sme v hanbe nezostali. Veď si ty opatrná mudráčka. Ach, a ten prefíkaný jazýček tomu niet páru v celej stolici.
Madlena. Nestar sa do mňa. To všetko bude na mojej hlave.... A teraz choďte, kam vás oči zanesú!
Chalupka Ján, Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, str. 24-25

Madlena zavolá Aničku a hovorí jej, nech sa chystá, lebo je to už takmer hotová vec, že si nového pána rechtora vezme. Anička jej nakoniec uverí a spomenie si, že jej niečo podobné vyšlo u veštkyne v kartách. Ešte Aničke povie, aby pripravila dve kurence na obed a Anička sa opýta, či ich má aj vypitvať.
Druhé dejstvo sa odohráva uprostred hustého lesa pod Tatrami. Študenti spolu s rechtorom Svobodom sú na ceste do Kocúrkova, ale už sa stmieva, tak tam chcú prespať. Učiteľ Svoboda je kladnou postavou hry, je predstaviteľom pokrokovej inteligencie. Snaží sa získať miesto učiteľ, aby mohol doopatrovať chorú matku. Uznáva potrebu učiť deti maďarčinu, ale odmieta odnárodňovanie. Je uvedomelým Slovákom, hrdým na svoju reč, pričom si však váži aj maďarskú kultúru a ovláda aj maďarčinu. Učiteľ Svoboda je prvou z postáv uvedomelých národoveckých učiteľov v dejinách literatúry.
Svoboda myslí celú cestu na Ľudmilu, dcéru doterajšieho kocúrkovského rechtora, ktorú stretol u jej tety pred rokmi. Študenti sa rozdelia o posledné jedlo. Dajú aj Honzíkovi Tesnošilovi, ktorý nemá nič na jedenie, oblečenie má dotrhané a topánky predraté, ale rodičia mu neposielajú na školu dosť peňazí a jedlo vôbec. Študenti idú nazbierať drevo na oheň a Svoboda popritom recituje Slávy dceru. Honzík pri zbieraní dreva uvidí zbojníka, ale nik z kamarátov mu neverí, len sa smejú. Po chvíli však vystúpia z lesa traja zbojníci. Honzík rýchlo ušiel medzi kríky. Najskôr chceli zbojníci chlapcov okradnúť, ale keď počujú, že sú to študenti, tak prinesú vlastné zásoby jedla a pitia a ponúknu ich nimi.

Rajnoha. (k zbojníkom) Chlapci tejto zveri sme sa darmo zaradovali. (Sadne si) A vy sem okolo vatry. Krahulec, dolu na zem tú hrudu syra! Garazda, sem ten súdok! A sadnite si! Títo kompani, viem, že nám večeru neprichystali. Musíme sami týchto hladošov počastovať. Boháča der, chudobnému daj!
Vojtech. (stranou) To je aspoň pre nás krásne principium v zbojníckej morálke.
Svoboda. Vy tak smýšľate, ako Jánošík....
Chalupka Ján, Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, str. 33

Zbojníci nájdu Honzíka v kríkoch a na oplátku ho opijú. Zbojníci majú namierené na Ľupčiansky zámok. Pred odchodom nechajú zbojníci študentom nejaké peniaze a jedlo a odídu.
V treťom dejstve sa už Anička s Madlenou pripravujú privítať pána rechtora. Čakajú aj na Honzíka, ale on ešte dospáva predchádzajúcu noc. Anička s Madlenou sa rozprávajú ako im bude v zime dobre, keď už bude Anička pani rechtorkou. Na návštevu k nim príde Martin Vojtech, ktorý sa krúti len okolo Aničky a zavolá ju so sebou von. Zatiaľ prišla Madlena, ktorá priviedla so sebou už aj Honzíka. Tesnošil je nahnevaný, že mu syn hanbu robí a nahnevá ho aj to, že sa dozvie, že mu Madlena potajomky poslala zopár grošov. Keď v izbe zostane len Madlena s Aničkou, ktoré čakajú nového pána rechtora, postupne zaklopú a vojdú študenti preoblečení za podomových remeselníkov. Všetkých ich vyhodili, lebo bude dôležitejšia návšteva.
Svoboda ide k pánovi z Chudobíc. Pán z Chudobíc je predstaviteľom upadajúceho feudalizmu. Je školským aj cirkevným inšpektorom. Voči každému sa správa povýšenecky. Pán z Chudobíc mu vyčíta, že neprišiel už skôr. Svoboda sa ale obhajuje.
Pán z Chudobíc. Mali ste i pozde vyhľadať svojho inšpektora, aspoň vyhľadať. To by vám bolo každé decko povedalo, kde býva pán z Chudobíc.
Svoboda. Ej, veď mi to i moji kamaráti ukázali: „Tam, kde tá hŕba hnoja predo dvermi.“
Pán z Chudobíc. Hm.
Svoboda. Hnoja na všetky strany, a ja som nevedel, či tu, či tam. – „Tamto vraj, tamto, kde tá jedna tabla na obloku papierom zalepená.“
Pán z Chudobíc. (krúti hlavou) Hm! – Nuž a potom?
Svoboda. Aký som prišiel z cesty vyznojený, zaprášený, nebolo by svedčilo vašej urodzenej milosti sa predstaviť.
Chalupka Ján, Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, str. 54-55

Pán z Chudobíc hlasoval za Svobodu nielen preto, že bol Z Turca, ale aj preto, lebo sa chcel postaviť proti kňazovi, ktorý bol za starého učiteľa. Pán z Chudobíc ukazuje svoju vzdelanosť používaním latinských formuliek, ktoré sa však v danej situácii vôbec nehodia. Svoj pôvod odvodzuje ešte od čias príchodu Maďarov na Slovensko, jeho rodokmeň siaha až po Arpáda. Vyniká hlavne jeho láska k maďarčine, ktorú síce neovláda, ale jeho syn Attila to už musí byť Maďar, ako sa patrí. V postave jeho zaostalého syna Attilu Chalupka presvedčivo naznačil nevyhnutný zánik tej triedy, ktorú obaja predstavujú.

Pán z Chudobíc. Dal by som za ňu i čo nemám, poslednú košeľu i len tento krk by som obetoval.
Svoboda. Ja nie tak. Za maďarskú gramatiku by som si nedal krk vykrútiť, ba ani vlas na hlave sa nemá nikomu pohnúť.
...
Pán z Chudobíc. Len prosím z vašej strany o trpezlivosť. Prísnosť na ňom neosoží. Musíte s ním ako s maľovaným vajcom zaobchádzať. Chcel by som predsa z neho človeka vychovať.
Svoboda. (po strane) Aby mal viac rozumu ako otec.
Pán z Chudobíc. Čo? Ako otec? Pravdaže ako otec a aby bol svojej famílii ku poctivosti. Lebo, kérem, náš rod je veľmi starodávny.
Chalupka Ján, Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, str. 56-58

Pán z Chudobíc nachvíľu odíde a zatiaľ do miestnosti vstúpi bývalý učiteľ Procházka a dcérou Ľudmilou, ale nevšimnú si v kúte stojaceho Svobodu. Procházka nebude mať po príchode nového rechtora kde bývať, preto prosí pána z Chudobíc o náhradné ubytovanie. Ten ho poslal na salaš. Ľudmila však chce ísť bývať ku pani veľkomožnej, kde ide robiť komornú. Svoboda požiada Ľudmilu o ruku.
Procházka. Moja milá dcéra, nech Hospodin i pani veľkomožnú i teba za tvoju lásku požehná. Ale, Ľudmila, naposledy jednako len príde čas, kde opustí človek otca aj matku...
Ľudmila. Viem, čo chcete povedať. Ale v tomto ohľade sa môžete ubezpečiť; ja vám chcem rada svoju mladosť a všetko pohodlie života i celý život obetovať. (začervená sa zbadajúc Svobodu)
Svoboda. (predstúpi, mocne dojatý) ... Ja vás mám vymeniť – buďte však spokojnej mysli. Len na vás záleží, či chcete so mnou prebývať, nakoľko sa vám ľúbiť bude.
...
Svoboda. Ľudmilka, od tých niekoľko dní za ostatných vakácií, keď som vás poznal, zatvoril som v svojom srdci váš milý obrázok. A teraz, keď som bol svedkom vašej veľkej detinskej lásky, osmeľujem sa o úprimnú odpoveď požiadať, či by ste čiastkou takej lásky tiež môj život ako slnko chceli ožiariť.
...
Ľudmila. Pán Svoboda verím vám a úfam pevne, že neklamalo ma moje srdce, ktoré vám tu celé so svojou rukou podávam.
Chalupka Ján, Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, str. 61-62

Kostolník, ktorý to celé videl, rýchlo uteká do krčmy rozhlásiť, že rechtor sa zasnúbil s Procházkovou dcérou. Doma sa Anička ešte stále teší na skorý vydaj. Tesnošil sa však smeje, že to všetko nadarmo, lebo teraz mu kostolník tú novinu povedal. Madlena sa nahnevá a povie, že od nej nový rechtor nikdy nič nedostane a Tesnošil povie, že mu malé čižmy ušije. Dnu príde aj suseda Vojteška. Madlena a Vojteška si navzájom vyhadzujú na oči, že obe zo svojich dcér chceli mať rechtorky. Madlena jej vykrikuje, že to ona k nej tých podomových remeselníkov poslala, aby jej zabránila dobre sa na pána rechtora pripraviť.

ZÁVER
Máloktoré literárne diela dovtedy rozvírili tak prach, ako to urobili Chalupkove divadelné pokusy. Z nich bola najúspešnejšia jeho prvotina v dráme – veselohra Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, ktorá zachytáva život slovenskej malomestskej spoločnosti v prvej tretine 19. storočia a vplyv uhorskej kultúry na tunajších ľudí. Momentná fotografia by lepšie nezachytila majstra Tesnošila, pána z Chudobíc a i. ako to urobil autor. Slávy dcéra a Svatopluk zostali len medzi inteligenciou, Kocúrkovo preniklo do najspodnejších vrstiev národa : pán – nepán zháňali sa po ňom ako po ôsmom dive sveta. Všetky prvotné exempláre bilo rýchlo rozpredané, dediny sa hádali, na ktorú z nich padá autorova satira. Dielu sa dostalo aj vyššieho uznania: arciknieža Jozef, miestodržiteľ v Čechách, naučil sa češtinu z Kocúrkova.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ján Chalúpka: Kocúrkovo