Zatiaľ sa Flórik vo svojej kancelárii zabýval. Rýchlo pochopil zvyky a obyčaje, ktoré tam vládli a prisľúbil bohatej židovskej rodine pomoc. Rozumel si vynikajúco aj s tajomníkom. Tajomník si dá zavolať Žltého Doda a ponúkne mu spoluprácu (myslel si, že to on ukradol ten náhrdelník): dostane notes a má po uliciach spisovať Židov, ktorí nie sú označení hviezdou. Žltý Dodo na zoznam napíše aj svojho kamaráta, jediného žida, ktorého videl skutočne bez hviezdy. Čoskoro však pochopí, čo od neho tajomník chce. Nepotrebuje totiž „malé ryby". A tak Dodo na zoznam postupne spíše všetkých bohatých židov, ktorých pozná, i tých, ktorých mu nadiktuje tajomník.

Deň pred uskutočnením plánu Igora a Evy o útek, sa v meste čosi stalo. Fašisti spolu s ochotnými dobrovoľníkmi chodia od domu k tomu a odvádzajú ľudí napísaných v zozname preč. Igor prichádza domov, dom však nájde prázdny. Susedy mu povedia, že jeho milovanú Evu odviedol Flórik. Nachádza ju medzi masou židov obkľúčených fašistami so zbraňami. Navzájom si kývajú, avšak viac urobiť nemôžu. Evu a ostatných odvedú do školy, kde ich nechajú prenocovať. Po dedine sa rozpráva, že ich pošlú vlakom pracovať do koncentračných táborov. Ráno sa táto hrozba naplní. Židov odvážajú k vlaku a kým fašisti obedujú a židia sedia na lúke, vymyslí si veliteľ fašistov jednu krutú „zábavku". Dá si zavolať maličkého židovského chlapčeka a ponúkne ho pomarančom a čokoládou zo svojho obeda. Keď chlapček odchádza, dostávajú fašisti povel strieľať … a mŕtve telíčko klesá k zemi. Chlapcova matka zamdlie a Eva so susedom sa v návale ľudskosti rozhodnú, že chlapčekovo telo musia niekde odniesť, kým sa jeho matka preberie, pretože pohľad na mŕtve dieťa s vnútornosťami je strašný. Avšak pri tomto ich čine sú aj oni zastrelení fašistami.

Flórik, ktorý prisľúbil pomoc kožušníkovej rodine zinkasuje za „záchranu" peniaze, ale namiesto prepašovania ich cez hranice, trojčlennú židovskú rodinu v lese zabije a zakope. Vezme im zbytok majetku a nasťahuje sa do ich domu. Na rozdiel od neho zástupca tajomníka Haso po udalosti na železnici spácha samovraždu – nechce byť súčasťou diania.

V kapitole pod názvom „Posledná večera" sa so životom rozlúči i Samko so zvyškom rodiny. Weimannovci odchádzajú dobrovoľne, pomáha im jed ( strichnin) nasypaný do fazuľovej polievky. Najprv sa „navečeria" malý syn, potom manželka a keď ich Samko obidvoch pekne poukladá, zje svoju „poslednú večeru" aj on. Z Igora sa stane telo bez duše. Už nie je schopný žiť, rozmýšľať, už nie je schopný vôbec ničoho. Vymyslí plán pomsty. Vystriehne si chvíľu kedy Flórik prichádza domov a zabije ho. Potom chce spáchať samovraždu, avšak pre týmto hrozným činom ho zachraňuje Maguš, ktorý práve roznáša komunistické letáky a hovorí Igorovi, že Nemci budú porazení. Maguš zachráni Igora pred nezmyselnou smrťou.

„Hádam by tam už nemal sedieť? Ale sedí a nemá už tvár satana. Stratil ju. Tvár má smutnú a unavenú. Nepociťuje radosť, ani uspokojenie. Do duše nevracia sa mier. Je v nej prázdnota a nič viac. Preto je smutný, preto unavený. A ona neprichádza, nevstáva, nedvíha zem, čo ju kryje. … Vec si zabil, osemnásťročný, vec s holou hlavou, a preto nemáš mier v duši. Ty to vieš a si smutný. Ale keby si bol toho draka zabil, čo ľudí na veci premieňa, mala by tvoja duša pokoj." (Jašík, R.: Námestie svätej Alžbety, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1962, str. 232).

Myšlienka, ktorá sa mi veľmi páčila je motto celého diela:
„Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ide do hrobu. Len ide do hrobu. Neumiera. To iba myšlienky tlejú a ostáva z nich popol. A spomienky.“
( Jašík, R.: Námestie svätej Alžbety, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1962, str. 209).