Keď bol mladší, holil sa, česal, no po tridsiatke prestal o seba dbať – umýval sa len v nedeľu alebo keď ho od stola zahnojeného vyhnali. Keď už mal vlasy po plecia, vzal rajnicu a sám si ich podľa nej podstrihol. Prezývali ho Mliečnik – lebo bol nahluchlý a tiež nízky, bez krku. Dievčatá sa mu vysmievali a páni podpichovali kvôli ženbe. Žiadne dievča ho totiž nechcelo – odpudzoval ich jeho zanedbaný vzhľad, no hlavne doničené prsty na rukách a noha, ktorú len vláčil za sebou, lebo si ju zlomil v kolene, keď ho gazda poveril hnať mladé nevycvičené kone s vozíkom do mesta. Maco kone miloval – staral sa o ne ukážkovo, i pri nich spával. No po úraze ho gazda poslal k volom a neskôr starať sa o kravy. Maco nenamietal - vzali mu kone, dobre: „ ... i tak mi už žily v rukách drevenejú ... „. Keď mu i voly zobrali, dobre: „ ... táto moja noha čaptavá! Ale druhých ožobráči ešte horšie. Nuž ďakovať Bohu, že som tak, ako som ... „

Dedinčania sa k nemu – ako k slabšiemu nikdy nesprávali ako k dospelému človeku. Nad posmeškami sa Maco iba uškrnul, nikdy sa neurazil – vo všetkom videl tú lepšiu stránku. Bol trpezlivý, znášal bolesť, nesťažoval sa, lebo nechcel obťažovať. Na sklonku života pristúpil ku gazdovi: „ ja sa už ďaleko nepovlečiem ... prišiel som sa porátať ... ak som vám dlžen, koľko by som vám to teda ešte mal dosluhovať? ... ak by som vám mal doplatiť, to by ma v hrobe večne mrzelo. “ Gazda mu vysvetlil, že to on mu ešte musí trinásť zlatých vyplatiť, Maco si ich nevzal, gazdovi ešte aj ruku z vďačnosti pobozkal, poďakoval sa a poslednú noc v teľatníku zaspával šťastný s myšlienkou, že ho dôstojne pochovajú.
Tajovský založil poviedku na kontraste ťažko pracujúcich ľudí a tých, čo túto biedu spôsobovali. Maco Mlieč svojou prácou totiž vyrábal všetko, čo si gazda v pohodlí užíval.

Ďalšou dojímavou poviedkou z tvorby Jozefa Gregora Tajovského je Horký chlieb. Hlavná hrdinka, Mara Turjanová, po smrti manžela zvádza ťažký boj s nástrahami života. Je čas fašiangov a páni ju zavolajú strážiť v noci deti. Mara peniaze skutočne potrebuje, no nevie, čo bude v noci s jej deťmi. Uloží ich teda všetky tri, pripraví im vodu a chlieb, keby sa náhodou niektoré v noci zobudilo a najstaršej – sedemročnej Zuzke nakáže, aby dávala pozor. A tak o siedmej po prvý raz odchádza na noc od detí. Cestou rozmýšľa, plná obáv, či majú všetko, čo potrebujú. Keď dorazí, páni sú už na odchode, vysvetlia jej pokyny a Mara, čakajúc na polnoc opäť len o svojich ratolestiach premýšľa. Rýchlo sa vychystá a odbehne domov po zamrznutej ceste, skontrolovať ich. Do piatej, kým páni dorazili zo zábavy, tak spraví ešte dvakrát. Pobozká ich a beží ako o život tmavou, treskúcou nocou. Dva týždne na to ju dusí a v boku pichá: „Bože, ešte azda idem ochorieť...“
Hoci túžila len po šťastí svojich malých detí, prichádza Mara kvôli pár korunám o to najdôležitejšie – svoje zdravie. Tajovský čitateľa núti zamyslieť sa, čo bude s deťmi, keď choroba ich matky neustúpi – a koľko detí sa ocitá v takejto situácii spôsobenej krutými životnými podmienkami na dedine.