Najvýraznejšie literárne postavy slovenského kritického realizmu

Po rakúsko – uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa vystupňoval útlak zo strany vládnucej maďarskej vrstvy, ktorá zatvorila Maticu slovenskú a tri slovenské gymnáziá. Slovenský ľud sa ocitol v biednom sociálnom rozpoložení, hospodársky a spoločenský život na pokraji krachu. Do popredia literárnej tvorby sa dostáva sociálna tematika. Hlavná téma prvého obdobia slovenského realizmu – téma zemianstva, ustupuje. Autori sa zameriavajú na zobrazenie postavenia slovenského ľudu a odhalenie príčin tejto beznádejnej situácie – vidia sociálnu nespravodlivosť a krivdy a rovnako neprikrášlene ich aj zobrazujú vo svojich dielach. Nenájdeme tu žiadne znaky sentimentálnosti, či pokusy o idealizáciu. Tú nahrádza pravdivý obraz života ľudí, poznačených nespočetnými túžbami, ktoré sa nikdy nesplnia. Práve hlboký prienik do psychiky týchto obyčajných ľudí, snažiacich sa nájsť si svoje malé miesto pod slnkom, kritika ich vykorisťovateľov, no v neposlednom rade i odsúdenie slovenskej pasivity, to je charakteristika slovenského kritického realizmu, ktorý reprezentujú dvaja najvýznamnejší predstavitelia – Jozef Gregor Tajovský a Božena Slančíková Timrava.

Jozef Gregor Tajovský už v detstve začal milovať a vážiť si ľudí, ktorých život je vyplnený ťažkou prácou – boli to totiž i jeho starí rodičia, u ktorých vyrastal a ktorých obdivoval. Tajovského nazvali „tupiteľom národa“, kvôli jeho portrétom prostých chudobných ľudí, ktorí živoria, žijú z ruky do úst – no ich charakter je o to bohatší, hoci často skrytý za každodenným utrpením.

Takouto postavou je Maco Mlieč, ktorý patrí k najchudobnejšej vrstve. Po smrti rodičov ho zamestnal bohatý sedliak, u ktorého pracoval až do smrti. Robotu si plnil poctivo, otročil – a to len za fajku, alkohol, trochu jedla a hlavne sľub, že ho gazda po smrti dôstojne pochová. Maco mal obetavé srdce, bol schopný pre svojho pána spraviť čokoľvek. Nepoznal cenu peňazí, lebo ich nepotreboval. Nemal pocit, že ho gazda zdiera – práve naopak – na otázku, či mu nechýbajú peniaze, s hrdosťou odpovedal: „A načože sú mi teraz? I tak by som ich užiť nemohol. Ženy, deti nemám ... A gazda sľúbil, že ma opatrí až do smrti, či budem vládať niečo robiť, alebo nie.“
Keď bol mladší, holil sa, česal, no po tridsiatke prestal o seba dbať – umýval sa len v nedeľu alebo keď ho od stola zahnojeného vyhnali. Keď už mal vlasy po plecia, vzal rajnicu a sám si ich podľa nej podstrihol. Prezývali ho Mliečnik – lebo bol nahluchlý a tiež nízky, bez krku. Dievčatá sa mu vysmievali a páni podpichovali kvôli ženbe. Žiadne dievča ho totiž nechcelo – odpudzoval ich jeho zanedbaný vzhľad, no hlavne doničené prsty na rukách a noha, ktorú len vláčil za sebou, lebo si ju zlomil v kolene, keď ho gazda poveril hnať mladé nevycvičené kone s vozíkom do mesta. Maco kone miloval – staral sa o ne ukážkovo, i pri nich spával. No po úraze ho gazda poslal k volom a neskôr starať sa o kravy. Maco nenamietal - vzali mu kone, dobre: „ ... i tak mi už žily v rukách drevenejú ... „. Keď mu i voly zobrali, dobre: „ ... táto moja noha čaptavá! Ale druhých ožobráči ešte horšie. Nuž ďakovať Bohu, že som tak, ako som ... „

Dedinčania sa k nemu – ako k slabšiemu nikdy nesprávali ako k dospelému človeku. Nad posmeškami sa Maco iba uškrnul, nikdy sa neurazil – vo všetkom videl tú lepšiu stránku. Bol trpezlivý, znášal bolesť, nesťažoval sa, lebo nechcel obťažovať. Na sklonku života pristúpil ku gazdovi: „ ja sa už ďaleko nepovlečiem ... prišiel som sa porátať ... ak som vám dlžen, koľko by som vám to teda ešte mal dosluhovať? ... ak by som vám mal doplatiť, to by ma v hrobe večne mrzelo. “ Gazda mu vysvetlil, že to on mu ešte musí trinásť zlatých vyplatiť, Maco si ich nevzal, gazdovi ešte aj ruku z vďačnosti pobozkal, poďakoval sa a poslednú noc v teľatníku zaspával šťastný s myšlienkou, že ho dôstojne pochovajú.
Tajovský založil poviedku na kontraste ťažko pracujúcich ľudí a tých, čo túto biedu spôsobovali. Maco Mlieč svojou prácou totiž vyrábal všetko, čo si gazda v pohodlí užíval.

Ďalšou dojímavou poviedkou z tvorby Jozefa Gregora Tajovského je Horký chlieb. Hlavná hrdinka, Mara Turjanová, po smrti manžela zvádza ťažký boj s nástrahami života. Je čas fašiangov a páni ju zavolajú strážiť v noci deti. Mara peniaze skutočne potrebuje, no nevie, čo bude v noci s jej deťmi. Uloží ich teda všetky tri, pripraví im vodu a chlieb, keby sa náhodou niektoré v noci zobudilo a najstaršej – sedemročnej Zuzke nakáže, aby dávala pozor. A tak o siedmej po prvý raz odchádza na noc od detí. Cestou rozmýšľa, plná obáv, či majú všetko, čo potrebujú. Keď dorazí, páni sú už na odchode, vysvetlia jej pokyny a Mara, čakajúc na polnoc opäť len o svojich ratolestiach premýšľa. Rýchlo sa vychystá a odbehne domov po zamrznutej ceste, skontrolovať ich. Do piatej, kým páni dorazili zo zábavy, tak spraví ešte dvakrát. Pobozká ich a beží ako o život tmavou, treskúcou nocou. Dva týždne na to ju dusí a v boku pichá: „Bože, ešte azda idem ochorieť...“
Hoci túžila len po šťastí svojich malých detí, prichádza Mara kvôli pár korunám o to najdôležitejšie – svoje zdravie. Tajovský čitateľa núti zamyslieť sa, čo bude s deťmi, keď choroba ich matky neustúpi – a koľko detí sa ocitá v takejto situácii spôsobenej krutými životnými podmienkami na dedine.
Morálnu silu ľudu na rozdiel od Maca Mlieča predstavuje Mamka Pôstková – jednoduchá stará žena, ktorá nechce nikomu byť na ťarchu, no pečením chleba často nezarobí dosť, aby nasýtila seba a rodinu. Preto si chodí požičiavať do banky už niekoľko rokov: ... do banky pomaly otvárali sa ťažké dvere, ako keby sa dieťa borilo s nimi. Podobne ťažko, dva razy sa v nich otočiac, vošla plachtičkou prehodené žieňa. V ruke šatôčka okrútená okolo čohosi, na spôsob, ako okrúcajú naše ženičky modlitebné knižky ... Bankár zbadá maličkú ženu, ktorá sa usadí na stoličku – chudá tvár, bezzubé ústa, detsky malé ruky. Pomyslí si, že vyzerá ako dvanásťročné dieťa. Znova prichádza prosiť o odklad – ľudia si berú chlieb a nezaplatia, využívajú jej dobrosrdečnosť. No sľubuje, že „neumrie, kým dlh nesplatí“. Bankára dojíma čestná žena – ubezpečuje ju, že dva roky chodiť nemusí, dlh prepíše na drobných dlžníkov a nazdáva sa, že krehká žena toľko nedožije.

Mamka Pôstková trpí i doma – manžel je lenivec, hypochonder a alkoholik, ktorý jej v ničom nepomôže. Syn si tiež len peniaze požičiava a nevracia. Mamka sa zo všetkých síl snaží pomôcť neveste a vnúčatám, no po smrti manžela odchádza bývať do malej komôrky, lebo sa jej opitý syn na pohrebe vyhrážal. Naďalej piekla chlieb, zárobky si dala odložiť u gazdu, ten ich však minul. Osud jej uštedril ďalšiu ranu – v zime spadla z rebríka a zlomila si ruku. Keď sa vyliečila, opustila synov príbytok a opäť sa pobrala do svojej komôrky, lebo sa trápila, že vyjedá nevestu. Na jar prišla do banky: „... predala som tú perinku, čo ste mi boli v jeseni nechali ...“ a vybrala trasúcimi sa rukami peniaze z handričky.

Mamka Pôstková je zosobnením čestnosti, pracovitosti a statočnosti. Autor chcel poukázať hlavne na to, že nielen medzi mocnými, bohatými a slávnymi ľuďmi máme hľadať svoje vzory – ale že sa mnohému môžeme naučiť i od jednoduchých chudobných ľudí: „Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch, grófoch, princoch; poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, a čo by bol akého osobitnejšieho života a mravov človek. medzi svojimi nikto nehľadá príkladu.“
Božena Slančíková Timrava je v mnohých smeroch výnimočnou spisovateľkou. Sama o svojej tvorbe hovorí: „Mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť zavše i od zlosti to, čo je na ľuďoch. Ich zovňajšok ma tak nezaujímal. Len keď sa zvlášť prizriem, vidím na ľuďoch šaty. Ale tváre! Toho som si dobre všímala!“ Vo svojich poviedkach zachytávala celú atmosféru života vidieckej spoločnosti. Mala výnimočnú pozorovaciu schopnosť. Vždy dovidela až do podstaty vecí a mala odvahu povedať pravdu celú, neskreslenú i svoj úsudok. Preto ju zaslúžene nazývame najvýznamnejšou autorkou slovenského kritického realizmu. Dôležité je ešte spomenúť charakter ženských postáv v jej dielach. Hovoríme, že Timrava ženy a lásku „odromantizovala“. Dedinské dievčatá nie sú vzory cnosti, ale silné ženy snažiace sa dobre vydať. Timrava oslobodila literatúru od šablón akéhokoľvek druhu, snažila sa odhaliť spoločenské lži – písala inak, lebo inak videla.

Jej tvorbu reprezentuje jedna z najkritickejších poviedok našej literatúry – Ťapákovci. Predstavuje tu rodinu lipnúcu na starootcovských tradíciách – rodinu mlčanlivú a ospanlivú. Z tejto nečinnosti sa ich snaží prebrať Iľa – manželka najstaršieho z Ťapákovcov – Paľa. Rozumná, veselá a poriadkumilovná Iľa sa snaží rodinu naučiť hygiene a novým zvykom, ktoré by pomohli zlepšiť každodenný chod domácnosti. No rodina ju nerešpektuje, lebo všetci sú zvyknutí na nezdravé prostredie, odmietajú opraviť studňu, či pristaviť nový dom, hoci sa v pôvodnom tlačia šestnásti. Olej do ohňa prilieva Anča, prezývaná zmija, ktorá je odmalička postihnutá lámkou a nedokáže prekonať svoju sebaľútosť. Napriek tomu, že Ťapákovci Iľu zhadzujú a odmietajú jej návrhy, sú radi, keď im navarí a vyperie. Iľa však už nechce ďalej znášať nepriateľskú atmosféru, preto dáva manželovi na výber „ja alebo rodina“ a odchádza slúžiť do školy. Neskôr po ňu Paľo príde. Pod hrozbou, že príde o prácu babice, Iľa zo služby odchádza a začne bývať s Paľom v novom veľkom dome.

Konflikt poviedky vytvára napätie medzi Iľou, snažiacou sa zmeniť zaostalý, primitívny život Ťapákovskej rodiny a ostatnými príslušníkmi, vrátane jej nerozhodného muža. Celým dielom sledujeme kontrast dvoch na pohľad úplne odlišných žien – Ili a Anče, jednej krásnej a veselej, druhej navonok nenávistnej, vo vnútri však rovnako citlivej a nežnej, zronenej nenaplnenou láskou.
Prostredie, v ktorom sa Timravine postavy nachádzajú, je pokojné, tiché - na rozdiel od nepokoja odohrávajúceho sa v ich vnútri. A práve ich vnútro autorka odhaľuje v duchu myšlienky: „Neverte, že je človek jednotný!“ Pre ňu je človek bytosť zložitá, s mnohými zákutiami, skrytými túžbami – každopádne jedinečná a výnimočná.
Obaja spisovatelia tvorili v čase, keď slovenský ľud zápasil o prežitie a vymanenie sa spod maďarského útlaku. Na vlastné oči videli všetku biedu a trápenie. Celú svoju pozornosť teda sústredia na človeka. Ich postavy sa ocitajú v neustálom zápase nielen s okolitým svetom, ale i samými sebou. Hlboko vnikajú do problémov, ktoré trápia obyvateľov najchudobnejších oblastí Slovenska. Útočia na slovenskú pasivitu, neochotu prijať kultúru a vzdelanie. Nič nezahládzajú a neodpúšťajú. Tam, kde nešťastie ľudí je dôsledkom ich vlastnej viny, ich nerestí, sú neúprosnými kritikmi. Bojujú za tých, ktorým sa síce šťastie obracia chrbtom, no vytrvajú, ťažko sa životom prebíjajú, no bránia si svoj vnútorný svet a svoje hodnoty – tým totiž patrí budúcnosť.