Featon bol malý chlapec,ktorý zatúžil vidieť boha slnka heliosa,ktorý bol jeho otcom.
Featon sa teda vybbral prekvapiť otca.Keď prišiel k slnečnému hradu,musel si prižmúriť oči pred toľkou záplavou slnka.Uprostred siene na tróne posádzanom drahými kamenmi bol sám boh Helios.Okolo neho stáli:Hodiny,Dni,Mesiace,Roky a Storočia.Stála tam aj usmievajúca sa Jar s venčekom vo vlasoch,Leto s vencom klasov,Jeseň pofŕkaná šťavou z hrozna a ĺadová Zima so sivými a roztrapatenými vlasami.a vtom zaznel hradom hlas boha Heliosa ako zvon.,,Vítam ťa,syn Featon!Prečo si prišiel za mnou až sem!?!"
Featon premohol ostych a odvážne pokročil k otcovi.
,,Na Zemi sa mi posmievajú.Vraj iba luhám a chváscem sa,mojím otcom vraj nieje boh..Prosím ťa,ak môžeš,ukáž všetkým,že som tvojím synom!"
,,Si mojím synom,Featon,"povedal, ,,a chcem ti to dokázať!Želaj si čokoľvek chceš a ja ti to splním."
Featon sa pyšne usmial.,,Viem,že sa každý deň prevážaš po oblohe od východu na západ v zlatom voze,ktorý ťahajú zázračné kone.Želal by som si aspoň raz viesť ten voz!"

,,Iba to nie,"dohováral synovi, ,,želaj si niečo iné!Si mladý a neudržiš opraty divokých koní!!!"
Nech vravel slnečný boh,čo chcel,Featon sa nedal odhovoriť a boh musel splniť želanie Featona.natrel Featonovi tvár kúzelnou masťou,aby ho chránila pred žiarom a dal mu posledné rady:,,Milý synku,keďže sa nedáš odvratiť od nebezpečnej jazdy,daj aspoň pozor,aby si nešiel s vozom príliš nízko a príliš vysoko.Featon kýve hlavou,ale nepočúv ačo otec hovorí.Hneď sa vrhol na voz,uchopil opraty a radostne vyrazí cvalom z otcovho hradu.Sprvu kone cválali navyknutou cestou,ale potom zistili,že ich vedie cudzia,nepevná ruka.Kone sa začali vzpínať,vrážať do hviezd a začali sa rútiť medzi čadiace mračná k Zemi.Kráľ podzemných hlbín s úzkosťou pozoruje svetlo,ktoré sa mu valí rozpukanou zemskou kôrou do jeho raju večnej tmy.More sa varí a ryby sa ukrývajú na dno.Kráľ Zeus vysliší prosby matky Zeme,vymrští blesk a zrazí Featona zo slnečného voza.mŕtveho featona našli lesné víly a pochovali ho v lese.Featovova matka dlho putovala po svete,aby našla jeho hrob.Keď ho našla,s plačom obíjmala hlinu,pod ktorou ležal jej syn.Veľký žiaľ dopadol na featonove sestry,koré náhle pocítili,že sa nemôžu pohnúť z miesta.Nohy im vrastajú do zeme ,trhajú si zo smútku vlasy a namiesto nich im vyrastajú listy.sestry sa od žialu premenili na jelše.
Slnečný boh trúchli nad hrobom svojho syna.Večer,po západe slnka,kanú z hviezd,zo strieborných očí nočnej oblohy slzy.Ľudia ich nazývajú ROSOU.