Jakub fatalista je akýmsi románom napísaným Denisom Diderotom roku 1773. Tento francúzsky autor oslovil českého spisovateľa Milana Kunderu, ktorý, ako sám prehlasuje napísal hru Jakub a jeho pán „pro svou intimní potěchu a možní s mlhavou myšlenkou, že by mohl být jednou hrán“.
Na začiatok je potrebné bližšie rozobrať originálne dielo, potom ho porovnáme s dielom druhotným. Najvýznamnejším rozdielom medzi týmito dvoma prácami je úloha autora. V origináli sa autor nechce zapodievať vedľajšími detailmi , ako napríklad upresnenie miesta a príčiny putovania. Na konci zistíme, prečo. Pánov príbeh o Agáte by totiž stratil čaro. Často preruší rozprávanie a prihovára sa čitateľovi. Robí tak za viacerými účelmi:
· Posudzuje svoje dielo, venuje sa možným alternatívam, možným situáciám, ktoré by mohli nastať, preberá ich spolu s čitateľom.
· Cielenými otázkami ho navádza, aby o pokračovaní jeho teórií zmýšľal rovnako ako on. Dalo by sa dokonca povedať, že ním manipuluje: robí si žarty z jeho potenciálnych námietok na svoje úvahy, niekedy sa voči nemu rozohní a priam dravo obviňuje svoje dielo a to až v takej miere že v čitateľovi dokáže vyvolať pocit viny za to, že ho v mysli kritizoval. · Okrem toho však čitateľovi pomáha hlbšie dielo pochopiť: hlboké myšlienky obsiahnuté v texte hneď po odznení príbehu spolu s čitateľom rozoberá. To sa čitateľovi páči, nad danou situáciu nie je nútený uvažovať sám. Takto nadobudne čitateľ pocit, že dielo číta zarovno s autorom, počúvajúc kritiky jeho diela. · V čitateľovi nepretržite udržuje stav zvedavosti tým, že príbehy sú neustále prerušované. Náhle a prudko mení témy, čo spôsobuje, že je niekedy ťažké uvedomiť si, kto je vlastne rozprávačom. Keďže príbeh, ktorý Jakub začal, sa vyjasní až na konci čitateľ stále čaká na jeho rozuzlenie a tak pilne číta..
· Štipľavejšie príhody píše v inotajoch.
· Tým, že Diderot dielo neustále prerušuje sa čitateľ dostáva do pozície zvedavého pána, ktorý chce všetko vedieť. Týmito prerušeniami z okolia (slúžka sa pýta hostinskej kde nájde kľúč, Jakub nadáva na svojho koňa) však dielo ožíva, vzniká dojem že sme prítomní pri odohrávaní sa deja, nazasahujeme doň však.
· Čo sa týka deja samotného, autor sa v ňom veľmi často odvoláva na nebesia a vopred určený osud nimi daný. Osudom niekedy vysvetľuje i naozaj banálne fakty.
· Používa ľahký humor vychádzajúci z Jakubovej bezstarostnosti a ľahkovážnosti. U Kunderu autor nezasahuje, príbehy, ktoré sú u Diderota len vyrozprávané sú teraz hrané.