Pri úvodníkoch však konzekventne používal svoju šifru j.s.. Datované boli z Martina. Podľa tejto šifry ho poznali i novinári v Bratislave., politici už menej.

Aj keď sa v roku 1926 s celou vervou pustil do písania článkov a bol sám so sebou spokojný ako žurnalista, nevedel sa zrieknuť Bratislavy. Cítil nostalgiu za tými časmi, keď mu novinárstvo bolo len povolaním, ale poézia zmyslom života. V novinách vystupoval anonymne alebo pod šiframi, kým v poézii vystupoval pod plným menom.

V rokoch 1926-1927 dal poéziu bokom a robil noviny. Našťastie mal vášeň pre žurnalistiku.
Sám sa riadil výrokom veľkého Edisona: Tajomstvo úspechu v živote nie je robiť to, čo sa nám páči, ale nájsť záľubu v tom, čo robíme...../ 13

Zhrnutie tvorby Jána Smreka:

Memoárová tvorba:
Tomuto druhu literárnej tvorby sa začal venovať v 60-tych rokoch a tvorí ju jediné dielo. Knižne bola vydaná v dvoch častiach: Poézia moja láska 1, Poézia moja láska 2. V tejto autobiografickej knižke vyjadril svoje životné skúsenosti, ako aj náhľady na umenie a poéziu. Dielo zachytáva poprevratové obdobie básnikovho života a slovenského kultúrneho diania. Ján Smrek tu postupuje chronologicky. Podrobne osvetľuje svoj vstup do literatúry, žurnalistiky, aktívne pôsobenie v Modre, Martine, Bratislave a v Prahe. Autor sa vyjadruje k problémom a postupnému rozvoju slovenskej kultúry po vzniku Československa.

Prekladateľská tvorba:
Veľkú časť svojej literárnej dráhy zasvätil prekladateľskej činnosti. Často uverejňoval preklady svojich vrstovníkov v časopise Elán, čím dával mladej medzivojnovej literatúre pomerne širokú nadnárodnú orientáciu. Jeho prekladateľské postupy sa vyznačujú vernosťou originálu, ale aj úsilím o zmodernizovanie starších literárnych textov a tým o ich priblíženie súčasnému publiku. Vlastné prekladateľské dielo vytvoril až v 40-tyh a 50-tych rokoch. Prekladal hlavne z francúzskej, maďarskej a ruskej literatúry. Tieto práce vyšli v samostatnom vydaní pod názvom Preklady (1978):
F. Villon: Veľký testament, v spolupráci s J. Felixom, 1949;
E. Ady: Básne, 1950; József: Nie ja volám, 1952;
S. Petöfi: Básne, 1953; A. S. Puškin: Ruslan a Ľudmila, 1957.

Publicistická tvorba:
Ako novinár z povolania uverejňoval články, fejtóny, besednice najmä v Národných novinách (1920-29) a v Slovenskom denníku (1924-26). Po vzniku Elánu (1930-47) komentoval takmer sústavne aktuálne otázky kultúrneho a literárneho života. Robil to na pomerne širokej programovej základni a často konvergentne s pokrokovými prúdmi v našom medzivojnovom kultúrnom a politickom dianí.

Časopis Elán
Časopis Elán vychádzal v rokoch 1930 – 1947, z toho do roku 1939 v Prahe. Bol to mesačník pre umenie, ktorý bol redigovaný Jánom Smrekom v spolupráci s vydavateľom Leopoldom Mazáčom v Prahe. Tento handicap prekonával jeho šéfredaktor, Ján Smrek tým, že ho orientoval výrazne európsky – state o symbolizme, surrealizmu, sovietskej literatúre, nositeľoch Nobelových cien za literatúru atď. Na druhej strane získal pre spoluprácu slovenských spisovateľov, ktorí v tom čase žili v Prahe. Publikovali v ňom okrem iných aj reprezentatívni kritici od A. Mráza, M. Pišúta po M. Chornátha a J. Felixa. Do Elánu prispievali viacerí literáti, výtvarníci a vedci: Ladislav Novomeský, Ján Poničas, Štefan Žáry, Ján Kostra, Miloš Krno, Krista Bendová, Andrej Mráz, Ján Stanislav. Vladimír Sýkora, Janko Alexy.

Básnická tvorba:
Prvá básnická zbierka Jána Smreka Odsúdený k večitej žízni (1922). Niesla zjavné sugescie domáceho i európskeho symbolizmu. Prevládali v nej knižné inšpirácie nad bezprostrednosťou pocitov a zážitkov. Svojou nasledujúcou zbierkou Cválajúce dni, ktorá vyšla v roku 1925, vniesol do slovenskej poézie neopakovateľný vzruch mladosti, dynamiku pohybu a odvážnosť umeleckého experimentu.

V zbierke Božské uzly (1929) boli verše o láske a milovaní, verše z potuliek cudzinou, ale aj o biednom osude vysťahovalcov, ktorí museli opustiť vlasť. Ján Smrek sa od tejto línie neodklonil ani v zbierke Iba oči (1933). Básnickou zbierkou Zrno (1935) sa uzavrela jedna vývinová etapa básnika, ktorý až doteraz písal ”knihy slnečné”.

Roky druhej svetovej vojny vniesli do jeho básnického diela nové tóny. Zbierky Hostina (1944) a Studňa (1945) obsahujú mnoho tragickej lyriky, ale aj lyriky nádeje a vzdoru. Záverečné akordy básnického vývinu predstavujú verše, ktoré napísal v ”oslobodenej vlasti”: Obraz sveta (1958), Struny (1962) a Nerušte kruhy moje (1965). V nich vzdal hold i obdiv poézii.Venoval sa aj tvorbe pre deti: Maľovaná abeceda (1954) a Machule (1956). / 14

Záver:
Pri písaní tejto práce som si uvedomila v akej krásnej dobe Ján Smrek žil. Zoznámil sa a bol v kontakte s najvýznamnejšími osobnosťami slovenského literárneho a kultúrneho života. A nakoniec on k nej sám patril. Boli to mená, ktoré sa vryli do povedomia každého z nás.

Ján Smrek bol človekom, pre ktorého nemalo skoro nič väčší význam ako jeho poézia. Tá sa mu stala osudovou. Bola jeho láskou.