V románe jedného z najvýznamnejších realistických spisovateľov Otec Goriot nám jeho autor dáva príležitosť hlboko nazrieť do duší dvoch hlavných postáv, otca Goriota a Eugéna de Rastignaca. Obe postavy sú "živé" aj dnes, majú nám čo povadať aj po viac než stopäťdesiatich rokoch. Ich vlastnosti a činy mnoho vypovedajú o Paríži devätnásteho storočia, no typické príklady Balzacových postáv sa vyskytujú aj v dnešnej spoločnosti.
Otec Goriot. Začína ako chudobný cestovinár, zbohatlík z Napoleonových čias. V tomto období sa prejavoval možno viac ako obchodník, prešibaný a neľútostivý, ktorého jediným cieľom sú peniaze a snaha zbohatnúť na úkor iných. Páči sa mu byť bohatým, mať veľa peňazí, môcť si dovoliť čokoľvek. Tomu sa tešia i jeho dve dcéry, mladé, rozmaznané Parížanky. Všetci traja zabúdajú na svoju chudobnú minulosť a vychutnávajú si všetko čo im peniaze a postavenie poskytujú. Neskôr si však Goriot uvedomuje, že peniaze neznamenajú všetko a pociťuje potrebu ľudského tepla a nehy. Potrebuje, aby sa na neho niekto pozeral ako na človeka, nielen ako na zbohatlíka.

To mu môžu poskytnúť len dcéry. Bol šťastný, keď boli ony šťastné, smial sa, len keď boli veselé. Plakal iba vtedy, ak na tvári jednej z dcér videl tieň smútku. Chcel pre dcéry všetko len dobré, nezniesol, aby trpeli, a už vôbec nie kvôli nemu. Preto sa v jeho živote začína nový, výmenný obchod, pre Goriota omnoho dôležitejší a hodnotnejší, do ktorého vkladá viac kapitálu-svoje srdce. Svoju lásku k dcéram aj patrične prejavuje, kupuje im šaty, hračky, koč, všetko, čo sa im zažiada, len aby na ich tvári mohol vidieť ich úsmev. Lebo len vtedy bol dcéry schopné mu povedať: "Ľúbim ťa!", len vtedy sa mohli usmiať na svojho starého, poblázneného a zaľúbeného otca. Keď Goriot vidí, že takýto spôsob obšťastňovania dcér "zaberá", pokračuje v tom, prakticky, až do smrti. Uvedomuje si však, že nezostanú navždy jeho malými dcérkami. Pričiní sa o to, aby sa dobre vydali, postúpili do vyššej spoločnosti. Dostanú sa však pod vplyv svojich manželov a otca opúšťajú, zavrhujú. Už nie sú viac závislé od jeho majetku, na to majú teraz manželov, a otcova prítomnosť im aj tak nikdy nechýbala. Goriot si však toto všetko neuvedomuje, nechce vidieť pravdu a schováva sa pred ňou. Žije vo svojom vysívanom svete, kde sa všetko točí len okolo Delphinky a Nasie. Nedbá ani na podpichovanie svojich spolustolovníkov v penzióne. Sníva o šťastnej budúcnosti s dcérami, ospravedlňuje pred sebou ich konanie. Vydáva sa na cestu dobrovoľnej slepoty, duševného strnutia. Obetuje všetko čo má, duševné i telesné zdravie, svoj úbohý majetok. No niekde v hĺbke svojej mysle vie o všetkom, vidí, aké jeho dcéry skutočne sú a uvedomuje si, že chradne a nedôstojne sa ponižuje, no všetkými silami bráni pravde, aby vyplávala na povrch. Nakoniec však zosilený a starý, nedokáže už ďalej klamať sám seba. Kruté myšlieky sa ako horúca láva prevalia, a ešte viac zdevastujú jeho ubitú myseľ. To všetko sa však udeje, až keď leží na smrteľnej posteli.

Jeho postava pripomína klauna v cirkuse, ktorý má úsmev namaľovaný na tvári, nosí farebný kostým, zosmiešňuje seba, aby rozosmial ostatných, aj keď pod tým všetkým sa možno skrýva smutné srdce. Všetko, čo však vydí, sú veselé farby a úsmevy divákov, a to preňho znamená viac ako vlastná ľudská dôstojnosť.
Jedným z chudobných študentov, ktorí zostávaju pri Goriotovi až do konca, je Eugéne de Rastignac. Jeho charakter je viac premenlivý, vyvíja sa a rastie spolu s dejom. Spočiatku je to naivný, mladý študent z vidieka, ohúrený veľkomestom, vďačný za všetko, čo mu tunajší svet poskytuje, Hádam aj zavzduch, ktorý môže dýchať. Svedomite si plní študentské povinnosti, lebo si uvedomuje, koľko úsilia to stálo jeho rodičov, príslušníkov bezvýznamnej vidieckej aristokracie. No toto mu postupne nestačí, a ako každý, kto má veľa chce ešte viac. keď sa zoznámi so svojou sesternicou, vikomtesou de Beauseant, vidí iskierku nádeje dostať sa do vyššej spoločnosti. Tá preňho predstavuje čosi magické a tajomné. A keď cíti, že môže dosiahnuť svoj cieľ a aspoň sčasti uskutočniť svoje sny, hneď na to s mladíckym entuziazmom využíva všetky možné kontakty a prostriedky. Jeho dychtivosti a ctižiadostivosti nikto a nič nezabráni. Podobne ako Goriot, ani on nevidí, do čoho sa púšťa. Nevníma skazenosť vysokej parížskej spoločnosti, intrigy, nešťastie a pád tých, ktorí sa nechali nachytať na žiarivé pozlátko. No na rozdiel od Goriota, Eugéne je zaslepený svojou neskúsenosťou a naivitou. Keď sa dostal do blízkosti Anastasie, jednej z Goritových dcér, ešte stále veril v čistú a nezištnú lásku.

Práve prostredníctvom Anastsie de Rosteaud sa nepriamo dozvedá pravdu o otcovi Goriotovi. To ho zaskočí. Možno po prvý krát videl, že nie všetko je také prosté a jednoduché, že veci sa dejú aj bez jeho vedomia. A možno aj to ho donúti pozerať sa na svet čoraz realistickejšie. Ružový opar, ktorý ho dlho obklopoval postupne redne, a nahrádza ho tvrdá realita. No to sa nedeje tak rýchlo. Ešte dlho potom sa snaží dobyť srdcia dvoch žien-Goriotových dcér. U Delphiny mal väčší úspech. Spoločný záujem ho spojil s Goriotom. Stali sa dobrými priateľmi. Goriot mu však nepriamo pomohol vidieť veci viac triezvejšie, aj keď sa o to priamo neusiloval. Eugénov intelekt a intuícia vystačili na to, aby videl, aké choré vzťahy medzi Goriotom a jeho dcérami sú. Svoje zistenie správne aplikoval aj na celú parížsku spoločnosť. Keď videl, ako jej chamtivosť a bezcitnosť priateľovi ubližujú, všetky jeho sny a ideály sa mu zhnusili, opovrhoval súčasným svetom a jeho skazenosťou. Začal viac súcitiť s Goriotom a videl v ňom skutočnú lásku, ochotnú obetovať čokoľvek. Lásku, ktorá nemala nič do činenia so špinavými hrami aristokracie. Na konci je aj on ochotný obetovať svoj majetok, no už nie tak bezhlavo ako Goriot, ale s rozumom a z lásky a zo súcitu k priateľovi. Čitateľ môže ne postave Eugéna sledovať, ako oklonosti formujú jeho charakter a pomáhajú mu vytriezvieť.
Obe postavy majú mnoho spoločného, no ani jedna z nich nie je kladná, tak ako v skutočnosti neexistuje človek s len kladnými vlastnosťami.