FABULA:
Alonso Quijano žil v dome spolu so svojou neterou a gazdinou. Svoj voľný čas trávil čítaním rytierskych románov. Bol z nich taký pobláznený, že sa rozhodol stať rytierom a vydať sa na dobrodružnú výpravu. Najprv si zmenil meno na Dona Quijota De La Manchu a za dámu svojho srdca si zvolil Aldonzu Lorenzovu, chudobné dievča z vedľajšej dediny, ktoré premenoval na Dulcineu z Tobosa. Potom si vyčistil zbroj čo mu ostala po pradedoch, a svojho starého koňa chudého ako trieska pomenoval Rocinant. Keď bolo všetko pripravené, vybral sa pred úsvitom na svoju prvú výpravu, pretože na svete je toľko neprávosti, ktorú musí odstrániť. Takto sa začína dobrodružstvo odvážneho rytiera, dobrodruha, ktorý vidí vo všetkom spojitosť, s tým čo čítal vo svojich románoch.
Hneď ako uvidel krčmu, predstavil si hrad so štyrmi baštami, padacím mostom a hlbokou vodnou priekopou. V tomto „hrade“ požiadal krčmára, aby ho pasoval na rytiera. Krčmárovi sa ten nápad zdal dosť smiešny, ale nakoniec naň pristúpil, aby sa aspoň pobavil.

Neskôr si našiel aj zbrojnoša Sancha Panzu, sedliaka, ktorý sa vyznal v knihách. Don Quijote mu prisľúbil vládu nad ostrovom, ktorý on ako rytier získa svojou statočnosťou a silou. Spolu sa vybrali na dobrodružnú výpravu. Po istom čase sa dostali k veterným mlynom. Don Quijote však nechcel Sanchovi Panzovi uveriť, že to nie sú obri, ale veterné mlyny. Zaútočil na ne a skončil so zranením, ktoré mu spôsobil jeden z mlynov. Celého domláteného ho verný služobník Sancho odviedol do krčmy, o ktorej si Don Quijote opäť myslel, že je to hrad a škaredú krčmárovu dcéru pokladal za najdokonalejšie stvorenie na svete. Nakoniec sa kvôli nej aj pobil. Don Quijote sa chcel vyliečiť z utŕžených zranení a rozhodol sa pripraviť liek, o ktorom čítal v jednom zo svojich románov. Pripravil ho a vypil. Prišlo mu však z neho hrozne zle. Pri odchode z údajného hradu Don Quijote zistil, že ten jeho hrad je v skutočnosti len obyčajná krčma. Nechcel zaplatiť podľa zákona rytierov, hovoriaceho, že nemusia v krčme nič platiť. Samozrejme, že ani jeho sluha Sancho nezaplatil, a tak ho ľudia z krčmy zmlátili.
Na ďalšej výprave zbadal Don Quijote v diaľke človeka, ktorý mal na hlave podľa neho vzácnu Mambrinovu prilbu. V skutočnosti to bol holič, ktorý si dal na hlavu holičskú misku, aby sa ňou uchránil pred dažďom. Don Quijote si zaumienil dostať tú prilbu a zaútočil na holiča. Ten sa od strachu tak rozbehol preč, až mu z hlavy miska spadla. Don Quijote si ju nasadil na hlavu a hoci sa mu zdala trocha čudná, stále si myslel, že je to Mambrinova prilba.

Po tomto dobrodružstve pokračujú ďalej v ceste a Don Quijote sa rozhodne trýzniť sa kvôli vymyslenému odmietaniu jeho dámy Dulciney. Sancha pošle s listom, ktorý mu zabudne odovzdať za ňou. Sancho si až v dedine, z ktorej obaja pochádzajú uvedomí, že list nemá pri sebe. Tu stretne farára a holiča, ktorí vedia o bláznovstve Dona Quijota. Klamstvom, prezlečení za princeznú, ktorá potrebuje pomoc, a jej sluhu privedú Dona Quijota až domov. Ten však po čase aj so Sanchom z domu utečie.
Na svojich ďalších cestách stretli vojvodu a vojvodkyňu, ktorí počuli o Quijotovom bláznovstve a chceli sa na ňom zabaviť. Pozvali ho na svoje panstvo a zo Sancha urobili vladára. Pred tým, než sa ujal svojho ostrova, mu Don Quijote dal niekoľko múdrych rád pre dušu ( napr. aby sa nenechal ovplyvniť pri rozhodovaní ženskou krásou, ale aby bol zhovievavý voči slzavým výpovediam ) a niekoľko rád pre telo ( napr. aby si strihal nechty, lebo dlhé sú dôkazom namyslenosti a pýchy ). V tejto pasáži sa prejavuje Quijotova múdrosť napriek svojmu bláznovstvu má správne myšlienkové pochody a jeho rady sú ušľachtilé a ľudské.
Sancho ako vladár v namáhavých skúškach obstál vynikajúco. Vladárenie sa mu zdalo ako veľmi príjemná a zábavná vec, ale o opaku sa presvedčil pri večeri, keď sa ani nemohol dosýta najesť, pretože mu doktor Bumbaj zakazoval jedlo, ktoré škodí zdraviu a na jedenie mu ostala iba zelenina a ovocie. V jednu noc Sanchovi poddaní zinscenovali útok nepriateľa na ostrov a keďže Sancho predtým nikdy nebojoval, skončil celý dolámaný. Po tejto skúške vladár uznal, že pre niečo takéto on stvorený nie je a že odstúpi z funkcie a vráti sa k Donu Quijotovi. Vrátil sa k nemu a spolu opustili panstvo vojvodu a jeho manželky.
Vydali sa do Barcelony. Tam sa Don Quijote stretol v boji s Rytierom bielej luny, čo bol vlastne prezlečený bakalár, ktorý chcel svojmu krajanovi pomôcť. Don Quijote prehral a jeho trestom bol návrat do rodnej dediny. Musel sa teda na jeden rok vzdať rytierstva.

Onedlho po návrate sa Don Quijote de la Mancha ocitol na smrteľnej posteli. Až teraz po 6 dňovej horúčke zistil, že nie je rytierom, ale len bláznom zvaným Alonso Quijano, ktorého všetky zážitky boli len obyčajnými bláznovstvami. Dá si zavolať kňaza, aby sa vyspovedal a pisára, aby napísal testament. Stálo v ňom, že ak sa jeho dcéra vydá za človeka, ktorý má rád rytierske romány, bude jej odoprený celý diel dedičstva. Po týchto slovách umrel navonok porazený, ale veľkosťou ducha zvíťazil. Sansón Carrasco, bakalár, na jeho náhrobný kameň napísal tieto slová:

Tu slávny, mocný šľachtic odpočíva,
čo strašná odvaha ho zdobila,
že dodnes jeho pamiatka je živá.
Ani smrť nad ním nezvíťazila,
hoci už, rytier, v tesnom hrobe býva.

On mimo sveta staval si svoj cieľ,
preto sa správal ako pochábeľ,
no napriek obmedzencov tupej reči
o jeho šťastí táto pravda svedčí:
žil ako blázon, ale múdry umrel.

CHARAKTERIZÁCIA:
Don Quijote De La Mancha – vysoký, chudý rytier s hrdzavým brnením nesúci sa na zdochýnajúcom koni. Je postavou s veľmi zložitou povahou, kombináciou blázna a nadmieru múdreho človeka. Tieto jeho navonok protikladné vlastnosti sa v románe prelínajú a vzájomne dopĺňajú. Jeho myseľ sa vďaka čítaniu rytierskych románov pomätie. Napriek tomu musíme obdivovať jeho životnú energiu a ušľachtilé ľudské vlastnosti. Je rojko, ktorý mravnosťou vysoko prevyšuje svoje okolie, bojujúcim za nastolenie pravdy a spravodlivosti aj za cenu ponižujúcich porážok a trpkých neúspechov. Sám seba nazýva Rytierom smutnej postavy a práve tieto slová ho v celej jeho podstate vystihujú.

Sancho Panza – je opakom Dona Quijota. Tlstý sedliak, ktorý sa po dlhom presviedčaní Dona Quijota rozhodne opustiť svoju rodinu a stane sa Quijotovým zbrojnošom. Na svojom oslíkovi s ním odchádza za dobrodružstvami, od ktorých si sľubuje hlavne veľké bohatstvo, ktoré mu Don Quijote nasľuboval. Svojho pána počúva na slovo. Má zdravý sedliacky rozum a chrlí zo seba množstvo porekadiel a prísloví. Je materialisticky založený a uvažuje triezvo. V podstate je dobrým človekom. V závere ostáva s Donom Quijtom nie kvôli bohatstvu, ale kvôli priateľstvu a dôvere k nemu. Aj keď sa Donu Quijotovi vráti zdravý rozum, Sancho už ostáva poznačený jeho donkichotstvom .

IDEA: Autor sa vyjadruje v diele k otázke poznania sveta, poslania cirkvi, zmyslu ľudskej existencie, slobode človeka a budúcnosti ľudstva, stavia do konfliktu ideál a skutočnosť. Zobrazuje márnosť večného boja človeka s veternými mlynmi. Nech sa snaží akokoľvek, jednotlivec nie je schopný sám vyriešiť problémy spoločnosti.

GENERAČNÝ PROBLÉM: V prvom rade ho predstavuje neustály vplyv spoločnosti, kníh i multimédií na človeka. Ďalšou interpretáciou je možnosť chápania jednotlivca, ako skupiny snažiacej sa získať odpoveď na otázky existencie, či o nastolenie spravodlivosti. Neschopnosť tu neznamená len to, že je niečo zložité, alebo že sa niečo nedarí. V prvom rade predstavuje neexzistenciu riešenia a odpovede. Dômyselný rytier Don Quijote De La Mancha bol napísaný v prvej polovici 17. storočia. Ľudia vtedy nevedeli, aká je ich budúcnosť, nepoznali podstatu bytia ani riešenie globálnych problémov. Odvtedy prešlo už 400 rokov a odpoveď dosiaľ nikto nenašiel.