Narodila sa 6.1.1855 v Krupine. Jej otec bol štúrovský dejateľ, básnik a evanjelický farár Daniel Maróthy, matka Karolína Hudcová. V auguste roku 1855 sa presťahovali na novohradskú Ľuboreč, kde Elena vyrastala a prežila mladosť. Viažu sa k nej spomienky na Ľuboreč, ktoré napísala už ako starenka a zverejnila pod názvom Sedemdesiat rokov života (1925). Z nich sa dozvedáme o jej druhej, starostlivej matke Lujze Bauerovej. V Ľuboreči vychodila ľudovú školu. Pretože vo vtedajších rodinách sa žiadalo, aby dievčatá vedeli po maďarsky a po nemecky, rodičia ju dali ďalej do škôl. V rokoch 1864 –1865 študovala maďarský jazyk na maďarskom dievčenskom inštitúte v Lučenci, ale po polroku ju dali do nemeckej školy Žanety Friedlovej. Už od detstva sa chcela venovať národu a dokonca sa chcela stať aj učiteľkou. Veľkým zážitkom pre mladú Elenku boli cesty s rodičmi a priateľkou Emou Goldpergerovou na Augustové slávnosti do Martina, kde sa v roku 1869 zúčastnila aj založenia spolku slovenských žien Živeny. V Martine sa zoznámila aj s oveľa starším, charakterným, slušným, národne uvedomelým martinským obchodníkom Ľudovítom Šoltésom, za ktorého sa ako dvadsaťročná 12.1.1875 vydala. Roku 1880 sa stala členkou výboru, roku 1883 podpredsedníčkou a od roku 1894 na dlhý čas predsedníčkou slovenského ženského spolku Živeny. Svoju verejnú činnosť v spolku začala článkom Dozvuky k poslednému valnému zhromaždeniu Živeny. Elena Maróthy – Šoltésová mala aj deti a to: Elenku a Ivanka, ktoré jej zomreli v mladom veku. Nezlomila ju ani smrť svojho manžela, ktorý zomrel 4 roky po Ivanovi. S manželom žila 40 rokov. Elena Maróthy – Šoltésová začala vydávať časopis „Živena.“ Prvý rok ho redigovala s Pavlom Socháňom, neskôr len on sám a potom iba ona.

Elena Maróthy - Šoltésová vystúpila so svojou literatúrou na prahu osemdesiatych rokoch 19. storočia. V nej ako aj v ďalších krátkych prózach sa v spomienkach vrátila do dievčenských rokov, ktoré prežila na novohradskej Ľuboreči. Dielo Na dedine mala ocenené ako jedno z najlepších zo štyroch prác. Svojím námetom sa viaže k pospolitému ľudu, kde na pozadí prác na poli kreslí intímne osudy dvoch mladých dvojíc. V ďalšej práci Prípravy k svadbe opisuje dni predsvadobného zhonu u rodičov Ľudmily Jarovskej. Po desať ročnom odstupe publikovania priniesli Slovenské pohľady Šoltésovej obsiahlu novelu V čiernickej škole, kde rozvíja už zložité národnostné rozpory na slovenskej dedine. Roku 1896 uverejnila v Letopise Živeny prácu Prvé previnenie, v ktorej zachytila existujúce sociálne rozpory a príživníctvo advokátov. Vykorisťovanie skromnej, ale intelektuálnej a citovo bohatej uvedomelej slovenskej siroty maďarónskou tetou – vdovou a jej rozmaznanou dcérou vykreslila v práci Popelka. V práci Za letného večera sa mladí statkár Koreň, ktorý ľúbi farársku dcéru Marínu, sa čestne zdôveruje so svojou neradostnou hmotnou situáciou, pretože nechce pred ňou skrývať krutú pravdu.

Elena Maróthy chcela vyburcovať do aktivity aj ostatné ženy vykreslením slovenskej devy - Oľgy Laskárovej – Šavelskej. Zobrazila ju v románe Proti prúdu, ktorý bol druhým slovenským románom vytvoreným ženou – spisovateľkou. V rokoch 1923–1924 vyšli od Šoltésovej Moje deti – sú to zápisky o vlastných deťoch. Román Moje deti má dva diely. V prvom diele podáva zápisky, keď Elenka má tri roky a Ivanovi chýba niečo do jedného roka. Druhý diel je zasvätený iba Ivanovi. Pri svojej sedemdesiatke napísala memoárové dielo – umeleckú autobiografiu Sedemdesiat rokov života.
Celý svoj život prežila Elena Maróthy – Šoltésová prosto, statočne, bez veľkých hrdinských činov, ale v plnej miere oddaný práci a slovenskému národu. Zomrela 11.2.1939 v Martine.