J.G.Tajovský – ,,Hlucháň“

lit.druh: epika
lit.útvar: sociálna poviedka
druh.forma: próza
téma: osudy Jura Kotliaka na vojne
idea: poviedka je protestom proti vojne a násiliu, pretože vo vojne zomierajú nevinní ľudia
postavy: Juro Kotliak - Hlucháň, vojaci, kaprál(desiatnik), oficier(dôstojník), gazda
Rozprávačom je priamy účastník deja - vojak.
charakteristika:
Juro Kotliak:
-otec 3 detí, meno mal po otcovi
-mal vraj 42 rokov; žil v biede, predým ako odišiel na vojnu pracoval u gazdu
-svoju prácu robil poctivo
-na vojne prezývaný Hlucháňom(bol nahluchlý)
-bol viac sluhom ako vojakom
-veril v Boha, modlil sa(vojaci mu načúvali)
-neskôr sa osmelil i spievať- ,,tak miernil nás v hneve, naprával naše city“
-fajčil, ľúbil i vypiť-najmä rumu
-spočiatku si z neho robili posmech, ale keď spoznali jeho dobrotu a
obetavosť- obľúbili si ho a jeho smrť pociťovali ako osobnú tragédiu
-mali ho radi ako otca
-poslúchal rozkazy, pretože ,,odkedy narukoval, tĺkli mu do hlavy, že kto sa bojí alebo odbehne, bude zastrelený..“
-v zemľanke spával pri dverách, kde štípal mráz, pretože sa cítil menejcenný; ostatní spávali pri peci
-,,Hluchý, nerozumie, nevraví a plachý uhýba sa každému, sťahujúc sa do klbka ako slimáčik“
-listy rodine dal písať vojakom, bol netrpezlivý či žena listy dostala, niekedy sa i zlostil
-citlivý, chápavý, súcitil s druhými
-jeho vlastnosti sa nemenia

dej:
V dedine sa rozchýri, že je vojna. Juro nevie čo to je, vie len že je
to niečo zlé, keď sa i v kostole modlievajú ,,od hladu, moru a vojny -
vysloboď nás, Pane!“ Rozpráva sa o tom so ženou, ďeťmi. Jeho žena je
vďačná Bohu, že má hluchého, starého muža. Verí, že sa ich vojna
nedotkne.

Večer zháňa gazda Jura na dvore. Prišiel richtár s
hárkom-,,Popis.Asentírka.“ Jura povolávajú na vojnu. Žena s deťmi
plače, gazda je nazlostený ,,že vari už príde rad i na Peja, starého,
slepého koňa, keď Jura vzali...Nebude mať ani kto a na čom sečky
odrezať.“ Avšak stále dúfajú, že Jura nevezmú. Nestalo sa tak.

Obliekli ho, ostrihali. Nie že by ho pustili z vojny, ale za hluchotu ešte aj dve facky dostal.
Juro narukoval. ,,Oficieri povyberali podobných nahluchlých,
nasprostastých, poloslepých, ťarbákov a podobných a dali im čestné meno
extracúgu.“ Učiteľov dostali mladých, tí ich kopali, váľali po blate o
tri-štyri hodiny dlhšie ako ostatných. Potom ich porozdeľovali medzi
ostatných vojakov. Posledný deň pred odchodom na vojnu boli strieľať na
strelnici ostrými nábojmi. ,,Juro Kotliak tiež zvedel, čo je puška, i
hľadel na ňu ako na živú potvoru , pazúrmi zadrapivšiu sa mu do pleca.“

Bola jeseň. Kaprál priviedol 12 chlapov do zákopu. Juro sa hneď
vystrčil, predstavil. Oficier sa ich pýta po maďarsky, Juro nepočuje,
po ústach nerozumie. Hneď sa mu všetci smejú.(kaprál vezme Jura do
,,slovenskej“ švarmy, kde chlapi nehovorili po maďarsky, aby rozumel.)
Bola zima, mráz. Tmilo sa. Chlapi sa v zemľanke zoznamujú, rozprávajú o
sebe, zapaľujú fajky, cigarety. Upiekli zemiaky, Juro si chce jeden
zobrať avšak nikto mu nechce dať zo svojich. Fajčí ďalej, vidí že
všetci už idú spať, ľahne si aj on a začne sa modliť. Bola to úprimná
modlitba. ,,Ktorí driemali, ba i spali, zodvihli hlavy, že čo to, kto
to.“ Vojak, ktorý mu odmietol dať zemiak, mu teraz jeden podáva, avšak
Juro odmieta, lebo sa už pomodlil.

Na druhý deň Jura postavili na stráž pred zákopy a potom i k drôtom.
Vyučili ho ako má každého pristaviť, ,,heslo“ pýtať. „Keď v tú hodinu
nikto nešiel, bolo dobre; keď sa kto trafil, bol krik. Juro sa stúlil,
vyvalil oči ako sova, zasvietili sa mu bielka, zuby, a len skočiť, či
streliť...“ ,,...i žmýkalo nejednému v črevách, akého blázna to
postavili na stráž, ešte kohosi zrazí...“ ,,Raz sa však stalo, že na
vyššieho dozerajúceho oficiera Juro, aby ho pristavil, ,,zaštrkal“
puškou, a ten sa musel vrátiť a Jura obísť.“ – a tak ho radšej
postavili za zákopy. Stalo sa, že aj vlastných kamarátov nespoznal a
pristavil ich.
Neskôr Jurovi uľavili v službe, nechali ho dozerať na spoločnú
zemľanku, aby niečo nezmizlo. Navaril zemiakov, opral im uteráky.
,,Juro dosiaľ mal plnú dušu a hlavu vojenčiny, strachu, že ho pre čosi,
čo ani sám nebude vedieť, zastrelia jeho vlastní ľudia. Teraz, keď nám
bol viac gazdinou ako vojakom, počal myslieť i na svoju dušu, na svoju
rodinku.“ ,,Bol rád, že chlapi na poľnej stráži šťastlive obišli,
nachoval, napojil nás, ľahli sme, a on bral sa na svoju stráž za
zákopy...“

Videl, že niektorí píšu listy, pomyslel si, že aj on napíše. Ale písať
nevedel, a tak poprosil kaprála aby mu pomohol. Ten mu list napísal(iba
päť-šesť riadkov), spomenul v ňom deti, ženu i rodinu. Jura to
neuspokojilo, list dal napísať druhému. Diktoval mu, pozdravoval celú
rodinu, susedov, gazdu, gazdinú...Deti mu tiež napísali list, bol
smutný, že nemôže byť s nimi. Dal napísať ďalší list. ,,I smiať sme sa
vše museli, ako ,,šuškal“, aby sme nevedeli, čo píše, a všetci sme jeho
listy diktovať počuli a mladší, figliari, mu i pomáhali skladať, a vše
naopak, čo on, pravda, nepočul, len jeho pisár nemohol sa zdržať
smiechu.“

,,Keď ktorého ranilo, bol by chcel všetko vedieť, ako, kde a či ho nie
veľmi. Ak počul, že niektorého zabilo, spytoval sa, či ho dobre, či sa
dlho netrápil, a šeptal: Odpočinutie večné daj mu, Pane!“
,,Ak druhí chlapi doniesli a napiekli zemiakov, navarili bôbu, kukurice
,,na dzobky“, on nevzal, nejedol, len keď mu podali. ,,Nezaslúžim. Vy
robíte, a ja sa doma tlčiem...“
,,Radi sme ho mali ako otca. I pristalo mu to: vek, kde-tu aj šedivý
vlas, medená chudá tvár, ktorú mu vše vyholili ako kaplánovi, i pod
nosom, i na krku, pod zátylkom.“

Večer vyšiel na zákop a ráno ho našli mŕtveho. ,,Juro nechal nám na
pamiatku pieseň ,,V úzkostiach a biedach sám pri mne stoj, sám pri mne
stoj“, ktorú sme si potom vše večer tíško zaspievali a ako ktorý ,
odvracali hlavy a utierali slzy...“
,,Boli by sme mu šli aj na pohreb, ale kdeže na vojne? – Vzali ho sanitári do dediny k dochtorovi a zahrabali.“
Vojaci Jurovi okresali kríž, nechali naň vyrezať umučeného Ježiša
Krista, meno i deň smrti. Poprosili sanitárov, aby dali kríž Jurovi nad
hlavu. Avšak nevedia, či sa dostal práve jemu, pretože hrobov bez
krížov a bez mena bolo veľa. Ale dôležité je, že kríž stojí, i keď o
krok, dva bližšie, či ďalej.

,,Začože umrel? Či bude jeho vdove a deťom viac chleba? Viacej práva?...“

,,Slováci: Pamätajte! Maďarom slúžite v tejto vojne, Maďari vás už
poslali na smrť stotisíc, a zahubia, zotročia vás ešte horšie, než ste
boli do vojny, ak neobrátite svoje hlavy, svoje srdcia, svoje ruky i
pušky proti nim. Umrieť za svoj národ, za bratský národ, to je
,,vykonať svoju povinnosť“, ale Slovákovi umrieť za Maďara, ze Nemca –
ktože to pochopí, kto má rozum a srdce pre svoju slovenskú rodinu?...“