Narodil sa 5. 2. 1862 v Petrovci, zomrel 9. 6. 1934 vo Viedni, pochovyný je na cintoríne na Kozej ulici v Bratislave. Bol pedagógom, kultúrnym historikom, evanjelickým kňazom, skvelým komeniológom.
Komeniológia predstavuje systematický výskum prínosu J. A. Komenského do svetovej kultúry, vedecké skúmanie života, činnosti, diela a pôsobenie J. A. Komenského
Kvačala študoval v Bratislave a v Lipsku. V rokoch 1886 – 1893 bol profesorom na evanjelickom lýceu, od roku 1921 až do smrti profesorom na Teologickej vysokej škole v Bratislave. Pred 2. svetovou vojnou bol považovaný za jedného z najpoprednejších slovenských vedcov. Bol objaviteľom mnohých, dovtedy neznámych spisov J. A. Komenského. Dodnes si Jána Kvačalu veľmi vážia na univerzitách v Nemecku a v Čechách. Kvačala veľa cestoval a pátral po Komenského neznámych spisoch. Vždy, keď našiel nejaký dovtedy neznámy Komenského spis, hneď ho aj publikoval.

Ján Kvačala uverejňoval kritické články o Vlčkovom diele „Dejiny slovenskej literatúry“ v časopise „Slovenský národ“. Tieto polemické články boli v Bratislave v roku 1926 vydané v podobe malej publikácie pod názvom „O „obnovenom“ vydaní Vlčkových dejín slovenskej literatúry“.
Kvačala v tejto recenzii v roku 1890 napísal: „Veríme, že Vlček, čo muž na to súci, časom vyplní medzery, ktoré robia nespoľahlivými čiastky jeho knihy po roku 1790.
Podľa Kvačalu Vlček nenapísal objektívne dejiny, problematiku cirkevných dejín nezvládol dostatočne. Doslovné vyjadrenie Kvačalu: Neskladnosť toho, čo o XVI. Stol. Napísal, bije do očú. V dobe tak veľkého duševného rozruchu, keď všetky národy v Europe boly vzbudené k duševnej činnosti, nevie p. V. menovať ani jedného spisovateľa na Slovensku. Či v tom všeobecnom náboženskom pohybe západného kresťanstva zo „slovenskej domácej pôdy v skutku nevyšlo nič „hodnotného“ snúbiť sa s takým mohutným vzdelanostným prúdom kultúrneho ľudstva“?

Neskôr Kvačala pokračuje: Keď už odparentoval i Masníka i Búra vracia sa k Tranovskému, ale miesto rozboru a ocenenia jeho poezie a jeho sbierky podáva len štatistické dáta o historickom význame knihy a cituje Dobšinského úsudok všeobecný. Či náboženská poezia stojí pre p. pôvodcu nie dosť vysoko?
Menovite nespravodlivý je proti Mat. Bélovi, nespomina, že on priniesol na Slovensko novy plodonosný náboženský smer, vzbudil pohyb stretnuvší sa ovšem s odporom, ale on B. sám bol preň predmetom prenasledovania.
Ani len hlboká lyrika Hruškovičova neprilákala p. pôvodcu čo aj len k bežnému všeobecnému rozboru alebo aspoň k úsudku o jeho z katolíckej strany napadnutom métrume. Viera a zbožnosť – tak sa zdá – mu je predmetom cudzím, nevážnym, tak aj ľahko pochopiť, že cez veky tie (XVI. – XVIII.) len preletel.
... aj tu platí, že historik má „in des Dichters Lande gehen“. Aké kruté a i literárne boje šly v týchto troch stoletiach medzi evanjelikmi, i medzi nimi a katolíkmi, o tom čitateľ okrem lacných a ani nie správnych všeobecností a i to miestami len vypožičaných, nezvie ničoho, a bude si myslieť, že to boly roky hlivenia. Ako by cenná duševná činnosť lpela len na erotike a etnografii! V skutočnosti na Slovensku bolo vtedy viac nadaných a učených a pri tom duševne plodných mužov, ako inokedy. Tablic priamo i to tvrdí, že Slováci i vtedy mali svoje učené spoločnosti. A čo zvieme z dejín týchto o prekladoch biblie na Slovensku užívaných? Predsa bez biblie sa misia nemohla obísť! Kedy sa začínal udomácniť v luterských sboroch králický preklad a prečo?

V čom záležalo upravenie Králického prekladu biblie Krmanom a Bélom. Čo sa spievalo v cirkvách ev. po Tranovského sbierku? Čo je s literatúrou katechosmov, ktoré práve tak ako spev a biblia treba predpokladať od počiatku reformácie? Objem tejto časti Vlčkovej knihy by mal byť aspoň strojnásobený, aby sme v skutku dostali čo aj nie „koncentrovaný plastický“ – ale aspoň aký-taký obraz o duševnom hnutí na Slovensku. Opakujeme, že i latinské práce by nesmely byť, aspoň čo do svojej podstaty, z obrazu tohto úplnevylúčené, veď pozdejšie p. pôvodca bere do ohľadu i spisy nemecké, a také plus cieľapovedome uplatnené, každý, kto hľadá poučenia, s vďakou príjme. Tu by sa už v skutku bolo mohlo preukázať historické umenie.
16. – 18. storočie má vo Vlčkovom diele veľa dier. Kvačala hovorí: „Až u konca XVIII. Stoletia sa počína v knihe opravdové historické podanie.“

Po smrti Jána Kvačalu vyšla jeho cirkevnohistorická práca venovaná dejinám reformácie na Slovensku, ktorá presahuje oblasť cirkevných dejín a prináša trvalé poznatky a hodnotenia kultúrnohistorického charakteru pre dejiny literatúry, filozofie, školstva a pedagogiky obdobia od nástupu reformácie na Slovensku 1520 do 1711.
Kvačala v tomto diele rozčlenil vývoj evanjelickej cirkvi na Slovensku do štyroch období:
1. boj reformácie o právnu samostatnosť
2. boje evanjelickej cirkvi s protireformáciou
3. evanjelická cirkev pod tlakom katolíckeho absolutizmu
4. znovuožitie evanjelickej cirkvi a jej boje o slobodu a samostatnosť

Roku 1904 bol Ján Kvačala vyznamenaný prémiou A. A. Kotľaverského Rus. akadémie vied v Petrohrade za vydanie korešpondencie J. A. Komenského.