V ordinácii sa zastavil pán Rodolphe Boulanger z Huchette so sluhom, ktorý si chcel dať pustiť žilou. Len čo zbadal Emmu, zaumienil si, že bude jeho milenkou. Na roľníckom zjazde sa Emma s Rodolphom pred všetkými schovali a dohodli sa na schôdzkach. Emma sa prudko zamilovala, míňala na Rodolpha všetky peniaze a svojho manžela považovala za hlúpeho úbohého slabocha. Podpichovala ho, aby sa pokúsil operovať konskú nohu jedného paholka. Charlesovi pripadala vtedy ako anjel, ktorý myslí na jeho kariéru, ale za všetkým stála len jej túžba po cti a zvučnom mene. Operácia sa nevydarila a nohu museli napokon amputovať. Emma sa utvrdila v tom, že jej manžel je babrák a čoraz viac sa sústredila na Rodolpha. Zadĺžila sa, okradla manžela a chystala sa s Rodolphom utiecť. On však netúžil po živote s ňou, napísal jej list na rozlúčku a deň pred odchodom utiekol. Emma to znáša veľmi ťažko a dlho sa nemôže spamätať. Nakrátko je v dome i stará pani Bovaryová. Charles chcel Emmu rozptýliť a vzal ju do Rouenu na hru Waltera Scotta. Do lóže vstúpil León.

Tretia časť: Vzťah s Leónom bol zvláštny. On ju zbožňoval. Rozprával jej, ako často jej písal dopisy a potom ich trhal. Zverila sa mu, že by bola rada mníškou v nemocnici. Priznal sa jej, že ju mal rád. Tušila to správne. Stretávala sa s ním pod zámienkou, že má hodiny klavíra. Tento vzťah však prináša ďalšie dlhy. Hýrenie jej vytýka aj stará pani Bovaryová, Emma na to nedbá a vypisuje ďalšie nekryté zmenky. Vypisuje účty pacientom, čo sa ukázalo ako dobrý prostriedok na získavanie peňazí. León sa s ňou chce rozísť, pretože niekto poslal jeho matke list, že sa spúšťa s jednou staršou vydanou dámou. Emma sa vráti domov a slúžka Félicité jej podá exekučný rozsudok. Svojho dodávateľa Lhereuxa sa pýta, čo to má byť za vtip, ale on to myslí vážne. Na ďalší deň sa dostavil exekútor Hareng aj s dvomi svedkami. Emma poslala Félicité, aby zadržala Charlesa, keby sa vrátil. Emma prepadá zúfalstvu. Žiada svojich bývalých milencov o finančnú pomoc, ale neuspela. Zašla aj za notárom Guillauminom, ale keďže odmieta stať sa jeho milenkou, niet žiadnej pomoci. Dobehla k lekárni a požiadala Justína, pomocníka lekárnika Homaisa aby ju pustil. Vraj chce otráviť krysy, ktoré ju rušia v spánku. Vyjde na povalu. „Šla rovno k tretej poličke, tak dobre ju viedla spomienka, vzala belasú banku, vytrhla zátku, vopchala do nej ruku, zobrala za hrsť bieleho prášku a hneď ho začala jesť!“(2)Doma ju čakal Charles, rozrušený správou o exekúcii. Sadla si za stôl, napísala krátky list s vysvetlením a potom si ľahla do postele. Zobudila sa na trpkú chuť v ústach. Charles, Homais a všetci ostatní sa ju snažili zachrániť. Zomrela. Charles je zlomený jej smrťou a zanedlho zomiera aj on. Po jeho smrti sa v meste vystriedali ešte traja lekári, ale žiadny z nich tam nevydržal, pretože lekárnik Homais každému z nich podkopal pôdu pod nohami.

Charakteristika postáv
Emma Bovaryová: Emma je ústredná postava Flaubertovho románu Pani Bovaryová. Hoci bývala na vidieku so svojím otcom, pánom Rouaultom, mala spôsoby a šarm blízky mestským slečnám. Mala peknú, štíhlu postavu. Bola pekná, alebo v každom prípade aspoň príťažlivá: „Charla prekvapili jej bledé nechty. Boli lesklé, na koncoch úzke, čistejšie než dieppská slonovina a zostrihnuté do mandľového tvaru. Ale ruku nemala peknú; bola azda nie dosť biela a v článkoch prstov trochu suchá; bola aj pridlhá a chýbala jej mäkká pružnosť. Ale mala krásne oči; i keď boli kávové, mihalnice ich robili čiernymi a jej pohľad sa upieral na vás priamo, s nevinnou smelosťou.“(3) Život na vidieku jej pripadal nudný, bez ruchu: „Slečna Rouaultová nemá na vidieku nijaké rozptýlenie, najmä teraz, keď sa musí takmer sama starať o majer.“ (4) Ako malé dievčatko bola vychovávaná v kláštore.

„Slečnu Rouaultovú vychovávali v kláštore uršulínok a dostala, ako sa vraví, dobrú edukáciu, teda vyznala sa v tanci, v zemepise, v kreslení, vyšívaní a v hre na klavíri.“ (5) S Charlesom sa spoznala vďaka nehode svojho otca, musel mu ísť napraviť zlomeninu. Rozumela si s ním, dlho sa rozprávali. „Začala rozprávať o kláštore, Charles o kolégiu a rozhovorili sa.“ (6) Napokon povolila vydať sa zaňho. Mala predstavy o veľkej a romantickej svadbe, no nesplnili sa jej. „Emma by sa bola rada vydávala o polnoci pri pochodniach, ale starý pán Rouault nemal pochopenie pre takýto nápad.“ (7) Keď sa presťahovala k Charlovi, chcela upraviť svoj budúci domov podľa svojho gusta. „Prvé dni len vymýšľala, čo by v dome zmenila. Sňala tienidlá zo svietnikov, dala nalepiť nové tapety, premaľovať schodisko a v záhrade okolo slnečných hodín urobiť lavičky; ba uvažovala aj, ako by sa dal spraviť bazén s vodometom a rybkami.“

(8) Emma bola veľmi romantická, predstavovala si svoj život plný ruchu, vášne a vzrušenia. „More milovala len pre jeho búrky a zeleň iba vtedy, keď bola roztrúsená medzi zrúcaninami. Zo všetkého musela mať osobný prospech a ako neužitočné odhadzovala všetko, čo jej priamo neuspokojovalo srdce – lebo bola skôr citovo ako umelecky založená a hľadala vzrušenie, a nie krajiny.“(9) Po odchode z kláštora, kde zvykla s inými dievčatami čítať romány a rojčiť o vzrušujúcom živote, sa nechala unášať náladami. Bažila po každom, čo i najmenšom ruchu, čo by ju vytrhol z bezútešného monotónneho života na vidieku. „Ale úzkosť vyvolaná novým spôsobom života alebo azda vzrušenie, spôsobené prítomnosťou mladého muža, stačili, aby si namyslela, že konečne poznáva zázračnú náruživosť, ktorá bola dosiaľ iba ako veľký vták s ružovým perím, vznášajúci sa v nádhere vybásnených nebies; a teraz nevedela pochopiť, že pokoj, v ktorom žije, je šťastie, o akom snívala.“ (10) Nevedela si zvyknúť na pokojný vzťah, neuvedomovala si vlastné šťastie. „Pred svadbou si myslela, že ľúbi; ale keď šťastie, ktoré by jej mala dať táto láska, neprišlo, nazdávala sa, že sa iste mýlila. A Emma sa usilovala dozvedieť, čo vlastne v živote znamenajú slová blaho, vášeň a opojenie, ktoré sa jej v knihách videli také krásne.“ (11) „Zavše si myslela, že toto sú predsa len najkrajšie dni jej života, medové týždne, ako sa vraví. Aby mohla vychutnať ich slasť, musela by akiste odísť kamsi do krajín so zvučnými menami; kde dni po svadbe ubiehajú v najpríjemnejšej záhaľke.“

(12) Zároveň však Emma bola praktická žena a svojím správaním získavala úctu aj svojmu manželovi. „Inak, Emma sa vyznala vo vedení domácnosti. Chorým posielala účty za návštevu v pekne zoštylizovaných listoch, ktoré nepripomínali faktúru. Keď bol u nich v nedeľu niektorý sused na obede, vedela mu ponúknuť chutne pripravené jedlo, obratne poukladať na viničné listy pyramídy ringlôt, zaváraninu servírovala na tanierikoch, ba vravievala, že kúpi šálky na vyplakovanie úst pred zákuskami. To všetko získalo Bovarymu veľkú úctu.“ (13) Na prechádzkach so svojím psíkom Džalí, si vylievala srdce. Cítila sa ubíjaná životom, ktorý viedla a pomaly sa u nej začali rozvíjať cudzoložné chúťky. „Bože môj, prečo som sa len vydala? Spytovala sa v duchu, či by náhodou za iných okolností nebola mohla stretnúť iného muža, a usilovala sa predstaviť si udalosti, čo sa nestali, dajaký inakší život, manžela, ktorého nepoznala. Nikto sa mu totiž nepodobal. Akiste by bol krásny, duchaplný, vznešený, príťažlivý, ako boli bezpochyby tí, za ktorých sa vydali jej niekdajšie priateľky z kláštora. Čo robili teraz? V meste s hlučnými ulicami, rušnými divadlami, jagavými plesmi žili životom, v ktorom sa srdce povznáša a zmysly rozvíjajú. No jej život je studený ako pôjd s oblôčikom na sever a nuda, ten mlčanlivý pavúk, snuje si v temnote pavučinu v každom kútiku jej srdca.“ (14) Počas plesu sa cítila vo svojom živle.

Ešte veľmi dlho potom naň spomínala.„...zbožne zamkla do bielizníka krásne šaty a všetko ostatné okrem atlasových topánočiek, na ktorých ožltla podošva od klzného vosku na parketách. Jej srdce bolo ako tie topánočky: pri styku s bohatstvom nalepilo sa naň čosi, čo sa už nikdy nezotrie.“ (15) Začala byť márnotratná, nerozhodná a náladová. „Emma nosila župan s hlbokým výstrihom a spomedzi šálových výložiek na živôtiku vykúkala jej zriasená vestička s tromi zlatými gombičkami. Namiesto opasku mala šnúru s veľkými strapcami a na papučkách granátovej farby sa jej po priehlavku rozkladala ružička zo širokých stužiek. Kúpila si podložku, listový papier, pero a obálky, i keď nemala komu písať, oprašovala poličku na knihy, pozerala sa do zrkadla, brala do ruky knihu, potom sa medzi riadkami zasnívala a kniha jej padla do lona. Chcelo sa jej cestovať, alebo sa vrátiť do kláštora. Želala si zároveň umrieť i bývať v Paríži.“ (16) Prestala sa starať o domácnosť. „Emma totiž, kedysi taká starostlivá a úzkostlivá, teraz sa celý deň neobliekla, nosila sivé bavlnené pančuchy a svietila sviečkou. Opakovala, že treba sporiť, lebo nie sú bohatí, a dodávala, že je veľmi spokojná....“ (17) „Emma začínala byť čudácka a vrtošivá.

Rozkazovala si osobitné jedlá, a ani sa ich nedotkla, jeden deň pila iba čisté mlieko a na druhý deň tucty šálok čaju. často si vzala do hlavy, že nepôjde von, a potom sa dusila, otvárala okná, obliekala si ľahké šaty. Slúžku najprv dobre vyhrešila, a potom jej dávala dary, alebo ju posielala prejsť sa do susedov. Práve tak zavše vysypala žobrákom všetky drobné peniaze z peňaženky, hoci inak nebola mäkkého srdca, ani nemala pochopenie s cudzím zármutkom, ako väčšina ľudí pochádzajúcich z vidieka, ktorí si vždy uchovávajú v duši čosi z mozoľov rodičovských rúk.“ (18) Emma sa veľmi zmenila, teraz sa nebála povedať, čo jej prišlo na jazyk. Bývala smutná a rozmýšľala nad svojím životom. „Inak už neskrývala, ako všetkým a každým opovrhuje, a niekedy začala prejavovať čudné názory, hanila, čo iní chválili, a chválila veci zvrátené alebo nemravné, manžel až oči otváral. Vari táto bieda potrvá večne? Vari sa z nej nedostane? Veď sa predsa môže vyrovnať všetkým, čo žijú šťastne! Vo Vaubyessard videla vojvodkyne, ktoré mali nemotornejšiu postavu i spôsoby obyčajnejšie, a preklínala božiu nespravodlivosť, opierala si hlavu o stenu a plakala, závidela tým čo žijú búrlivým životom, noci trávia v maskách, oddávajú sa nehanebných rozkošiam so všetkými ľúbostnými šialenstvami, ktoré nepoznala a ktoré iste toľkí dávajú.“ (19) Prestala sa venovať svojím záľubám, každý deň prežívala v smútku, občas prerušenom rozčuľovaním sa. „Prestala sa venovať hudbe. Načo hrať? Kto ju bude počúvať? Nikdy nebude na koncerte v zamatových šatách s krátkymi rukávmi na klavíri značky Erard ľahkými prstami udierať do slonovinových klávesov, nikdy nepocíti, ako ju nadšený šepot ovieva sťa vánok – tak načo sa namáhať s cvičením?