Nechala v skrini podložky na kreslenie i vyšívanie. Načo? Načo? Šitie ju rozčuľovalo.“(20) Charles sa začal obávať o jej zdravie, a tak súhlasil s presťahovaním sa. „Keď v marci odišli z Tostes, pani Bovaryová bola samodruhá.“ (21) „Emma najprv pocítila veľký úžas, potom by už bola rada po pôrode, aby vedela, čo je to byť matkou. Ale pretože nemohla utrácať, koľko chcela, mať kolísku ako člnok s ružovými hodvábnymi záclonkami a vyšívané čepčeky, odmietla v záchvate horkosti chystať výbavičku, celú ju objednala u dedinskej krajčírky a nič nevyberala, ani sa o ničom neradila. Netešila sa teda prípravami, v ktorých sa prebúdza materinská neha, a to vari od začiatku jej lásku o čosi pripravilo.“(22) „Želala si syna – bude silný a tmavovlasý – bude ho volať Georges, a myšlienka, že jej dieťa bude mužského pohlavia, bola akoby nádejnou odplatou za všetku bývalú nemohúcnosť. Muž je aspoň slobodný, môže poznávať vášne i ďaleké kraje, premáhať prekážky, vnikať do najnedostupnejších rozkoší, ale ženu jednostaj čosi viaže. Je bezvládna a poddajná, musí prekonávať slabosť i závislosť od zákona. Jej vôľa, ako závoj pripevnený stužkou na klobúku, zmieta sa vo vetre, vždy ju unáša túžba a zdržiava konvencia.“ (23) Emma spoznala mladého študenta Leóna Dupuisa. Mali podobné záujmy a neskôr ich priateľský vzťah prerástol do lásky.

„Tak sa medzi nimi vytvorilo akési spojivo, vzájomne si vymieňali knihy a romance. Pán Bovary, neveľmi žiarlivý, sa tomu nečudoval.“ (24) Emma si všímala všetky nedostatky svojho manžela, začala ním opovrhovať. Hnevalo ju, že si nevšíma, ako ona trpí. „Preniesla teda na neho jediného mnohotvárnu nenávisť, čo vyplývala z jej súženia, a každé úsilie zmenšiť ju, iba ju zväčšovalo; táto zbytočná trýzeň pripájala sa totiž k ostatným motívom zúfalstva a len väčšmi prispievala k odcudzeniu. Rozhorčovala ju vlastná miernosť. Skromnosť v ich dome ju hnala do prepychových rozmarov, manželská láska k cudzoložným túžbam. Bola by rada, keby ju Charles bil, aby ním mohla oprávnenejšie pohŕdať, pomstiť sa mu. Vše sa čudovala, aké ukrutné myšlienky jej prichádzajú na um, a musela sa aj naďalej usmievať, znovu a znovu sa počúvať, ako vraví, že je šťastná, tváriť sa, že naozaj šťastná je, dovoľovať, aby to druhí verili.“ (25) León odišiel do Paríža dokončiť štúdium. Len krátko sa s Emmou rozlúčil. „Pristúpili k sebe: vystrel ruku, ona zaváhala.

„Teda po anglicky,“ riekla a podala mu ruku, nútiac sa do úsmevu.“ (26) Emma si vyčítala, že nepovedala Leónovi, ako veľmi ho ľúbi. „Prečo neuchopila šťastie, keď sa jej núkalo? Prečo ho nezadržala oboma rukami, na kolenách, keď sa jej chcelo stratiť? A preklínala sa, že Leóna neľúbila, túžila po jeho perách. Zachcelo sa jej bežať za ním, dohoniť ho, vrhnúť sa mu do náručia a riecť mu: „Ja som to, som tvoja!“ Ale Emmu už vopred znepokojovali ťažkosti takého predsavzatia a jej túžba, vzrastajúca ľútosť, bola čoraz prudšia.“ (27) „V otupenej mysli aj odpor k mužovi pokladala za túžbu po milencovi, páľava nenávisti za rozjatrenú nehu. No pretože uragán neprestajne burácal a vášeň stlela do popola, odnikiaľ neprišla pomoc a nikde nevyšlo slnko, nastala všade dookola hlboká noc a ona sa prepadla do strašného chladu, ktorý ju celkom prenikal.“ (28)Teraz sa pokladala za nešťastnejšiu, lebo vedela, že jej žiaľ nebude mať konca. „Mávala záchvaty, v ktorých by sa bola ľahko dostala až do výstredností. Raz mužovi tvrdila, že vypije veľký pohár pálenky, a pretože ju Charles nerozumne od toho odrádzal, vypila pálenku do dna.“ (29) Rodolpha spoznala v deň, keď prišiel so sluhom, ktorý si chcel dať pustiť žilou. Na roľníckom zjazde strávili celý deň spolu. „Potom sa zhovárali o tom, ako malomestská priemernosť dusí ľudské životy, ako v nej človek stráca ilúzie.“ (30) Bezhlavo sa doňho zamilovala.