Neopatrne sa vykrádala za ním, len čo si našla malú chvíľku voľna. „Nakoniec jej vážne povedal, že jej návštevy sú už neopatrné a že sa kompromituje.“ (31) „Pomaly sa jej zmocnili Rodolphove obavy. Láska ju sprvoti opojila, takže na nič iné nemyslela. Ale teraz, keď ju už nevyhnutne potrebovala k životu, bála sa, aby z nej ani len kúsok nestratila, alebo aby ju niečo nenarušilo.“ (32) Rodolphe, keď videl, že Emmu si už obkrútil okolo prsta, zmenil sa na chladného a vypočítavého. „Nemal už pre ňu, ako voľakedy, sladké slová, čo ju dojímali k slzám, ani búrlivé láskanie, ktoré ju pripravovalo o rozum.“ (33) „Nevedela, či ľutuje, že sa mu podvolila, alebo či si naopak želá, ľúbiť ho ešte väčšmi. Poníženie z pocitu, že je slabá, zmenilo sa na nenávisť, ktorú zmierňovali rozkoše. Nebola to oddanosť, bolo to akoby trvalé pokušenie. Zotročoval ju. Takmer sa ho bála.“ (34) Cítila sa vinná. Chcela sa vrátiť k svojmu predchádzajúcemu, pokojnému rodinnému životu. „Ba premýšľala aj, prečo sa jej vlastne Charles oškliví a či by nebolo lepšie, keby ho mohla ľúbiť. Ale nenúkal jej nič, o čo by sa mohla oprieť pri týchto citových návratoch, a tak bola vo veľkých rozpakoch, ako uskutočniť túžbu obetovať sa; no lekárnik jej poskytol vhodnú príležitosť.“ (35) Snažila sa uhovoriť manžela, aby operoval konskú nohu jedného paholka.

„Naozaj, Bovarymu sa to mohlo podariť, Emme nič nenasviedčalo, že by nebol šikovný, no aké by to bolo pre ňu zadosťučinenie, keby ho ona nahovorila na pokus, ktorý mu získa povesť i majetok? Veď si žiadala, aby sa mohla oprieť o čosi pevnejšie, než je láska.“ (36) „Zhovárali sa o budúcom bohatstve, ako si čo-to prikúpia do domácnosti; už videl, aký o ňom ide chýr, ako rastie ich blahobyt a žena ho stále ľúbi; ona bola šťastná, že okrieva v novom cite, zdravšom, lepšom, že konečne vari cíti nežnosť k tomu úbožiakovi, ktorý ju zbožňuje.“ (37) Lenže operácia sa nevydarila, a opäť a ešte väčšmi znenávidela Charlesa. „Ako sa len mohla (ona, taká rozumná!) znovu pomýliť? Ostatne, čo to bolo za žalostné šialenstvo, takto si pokaziť život ustavičnými obeťami? Pripomenula si všetky svoje prepychové sklony, všetky odriekania svojej duše, úbohosť svojho manželstva, svojej domácnosti, sny, čo padli do blata ako ranené lastovičky, všetko, za čím túžila, všetko, čo si odoprela, všetko, čo by bola mohla mať. A prečo, prečo?“(38) Od Rodolpha očakávala horúce prejavy lásky, aspoň také, aké mu dávala ona. Bola žiarlivá. „Ach, keď ja ťa tak ľúbim,“ začínala znovu, „Tak ťa ľúbim, že nemôžem byť bez teba, chápeš?“ zavše tak túžim vidieť ťa, až mi vášeň rozrýva srdce. Premýšľam: Kde je? Možno sa zhovára s inými ženami! Usmievajú sa naňho, on k nim pristupuje...

Och, nie, však nie, ani jedna sa ti nepáči? Sú aj krajšie ženy, ale ja viem lepšie ľúbiť! Som tvoja slúžka, tvoja milenka! Ty si môj kráľ, moja modla! Si dobrý! Si krásny, si rozumný! Si mocný! (39) „Žila v akejsi nezmyselnej oddanosti, mala pre neho iba obdiv a sama pociťovala rozkoš a blaženosť, ktorá ju otupovala; a duša sa jej ponárala do tohto opojenia, strácala sa a topila sa v ňom ako vojvoda de Clarence v sude malvázie. A tieto ľúbostné návyky zmenili aj správanie pani Bovaryovej. Jej pohľady sa stali smelšími, reči voľnejšími, ba bola taká neslušná, že sa prechádzala s pánom Rodolphom s cigaretou v ústach, akoby si robila posmech z ľudí.“(40) Emma už nevedela zniesť život s manželom a všetečnou svokrou, a tak zaprisahala Rodolpha na útek. „Odveď ma!, vykríkla. Unes ma! ...Och, úpenlivo ťa prosím!“ (41) Rodolpho utiekol a nechal len list na rozlúčku. U Emmy prepukol zápal mozgu. Keď sa vystrábila, venovala sa viere a prepiatej dobročinnosti. „Jej duša, doráňaná pýchou oddychovala konečne v kresťanskej pokore; a Emma, vychutnávajúc rozkoš z vlastnej slabosti, pozorovala, ako jej ochabuje vôľa a naširoko otvára cestu záplave milosti. Jestvuje teda väčšia blaženosť, ako je šťastie, láska nad všetky lásky, nepretržitá a nekonečná, ktorá bude vzrastať! Medzi klamnými nádejami uzrela stav čistoty, v ktorom sa duša vznáša nad zemou a splýva s nebom, a túžila dostať sa do neho.

Chcela sa stať sväticou. Kúpila si pátričky, nosila amulety, želala si mať v izbe pri hlave lôžka relikviár vykladaný smaragdami, aby ho mohla každý večer bozkať.“ (42) „Venovala sa prepiatej dobročinnosti. Šila šaty pre chudobných, posielala drevo šestonedieľkam a raz, keď sa Charles vrátil domov, našiel v kuchyni pri stole troch tulákov jesť polievku. Dala si doviesť domov dcérku, ktorú muž, kým bola chorá, opäť poslal k dojke. Chcela ju naučiť čítať; darmo Berthe plakala, ona sa už nerozčuľovala. Rozhodla sa odovzdať do vôle osudu, byť ku každému zhovievavá.“ (43) Aby opäť nadobudla pevnú vôľu a chuť do života, Charles ju vzal na operu do Rouene. Tam stretli Leóna. León jej vyznal svoje city, Emma najprv váhala. Veta „V Paríži sa to robí!“(44) však rozhodla. Navštevovali sa a „Lúčenie sa pre nich stávalo neznesiteľným.“ (45) „Radšej umrieť!“ (46) , vravela Emma. V tomto období sa zapálila pre hudbu, klavír. Manžel nástojil na hodinách klavíra. „ „Ale hodiny“, namietla, „majú zmysel len vtedy, keď sú pravidelné.“

A takto dosiahla, aby mohla chodiť raz do týždňa do mesta na návštevu k milencovi.“ (47) „Od tej chvíle bol jej život už len hromadou klamstiev, do ktorých ako do závojov zahaľovala lásku, aby ju skryla. Lož sa jej stávala potrebou, mániou, rozkošou, a tak, ak vravela, že včera šla po pravej strane ulice, znamenalo to, že šla po strane ľavej.“ (48) Rovnako sa zamotávala do klamstiev aj po finančnej stránke. „Emma sa veľmi nevyznala v týchto výpočtoch a v ušiach jej zvonilo, akoby sa z vreca sypali zlaté peniaze a cvendžali okolo nej na dlážke.“ (49) Keď potrebovala vyplatiť zmenky, aby predišla exekúcii, zašla za všetkými známymi. „Nedala sa odstrašiť a tých, ktorých sa jej podarilo zastihnúť, prosila o peniaze, zaprisahala sa, že ich veľmi potrebuje a že ich naisto vráti. Niektorí sa jej vysmiali do očí a všetci odmietli.“ (50) Nepomohol jej ani León, aj keď sa snažil. Na radu Félicité išla aj za notárom Guillauminom. Ten súhlasil pod podmienkou, že by sa stala jeho milenkou. Emme sa táto predstava hnusila. „Nehanebne zneužívate moje zúfalé položenie, pane! Som na poľutovanie, no nie na predaj!“ (51) Skúsila ísť aj za Rodolphom, no aj to bez úspechu. „Viac ráz opakovala: „Nemáš!...Mala som si ušetriť túto poslednú hanbu. Nikdy si ma neľúbil! Nie si o nič lepší, než tí ostatní!“ “ (52) Začalo sa jej zmocňovať šialenstvo. „Celé svoje položenie uvidela zrazu ako priepasť.

Dýchala ťažko, div jej hruď nepukla.“ (53) Prišla pred lekáreň. Predstierala, že musí otráviť potkany, lebo jej nedajú spávať. „Kľúč sa obrátil v zámke a Emma šla rovno k tretej poličke, tak dobre ju viedla spomienka, vzala belasú banku, vytrhla zátku, vopchala do nej ruku, zobrala za hrsť bieleho prášku a hneď ho začala jesť!“ (54) „Potom sa vrátila, zrazu upokojená a takmer šťastná, že si splnila povinnosť.“ (55) „Sadla si k písaciemu stolu, napísala list, pripísala dátum a hodinu a pomaly ho zapečatila. Potom povedala slávnostne: „Prečítaj si ho zajtra, do tých čias, prosím ťa, nespytuj sa ma na nič!.. Nie, celkom na nič!“ “ (56) „ „Ach, smrť veru nie je nič strašné,“ myslela si, „zaspím a bude po všetkom.“ “ (57) „Ležala nepohnuto, lebo sa bála, aby pri najmenšom pohybe nezačala dáviť. No cítila, ako jej od nôh až k srdcu stúpa ľadový chlad.“ (58) „ „Už som skoncovala,“ myslela si Emma, „so všetkými zradami, podlosťami a nespočetnými žiadosťami, čo ma trýznili.“ Teraz necítila k nikomu nenávisť, akýsi podivný súmrak zahmlieval jej myseľ a zo všetkých pozemských zvukov počula už iba prerušovaný nárek biedneho srdca, tichý a nezreteľný ako posledná ozvena vzďaľujúcej sa symfónie.“ (59) „Potom začala strašne kričať. Preklínala jed, nadávala naň, prosila ho, aby už chytro účinkoval a stuhnutými rukami odstrkávala všetko, čo sa jej Charles, bez seba väčšmi než ona, usiloval nanútiť.“ (60) Skonala vo veľkých bolestiach. „Kŕč ju hodil späť na matrac. Všetci k nej pristúpili. Už nežila.“ (61)