1. Realizmus
2. Životopis autora a tvorba
3. Obsah diela
4. Charakteristika postáv
5. Problémy
6. Kompozícia a štýl
7. Vlastný názor
8. Zoznam citovanej literatúry
9. Bibliografia

Realizmus
(1875 – 1905)
S priemyselnou revolúciou bol spätý rozvoj prírodných vied. Za skutočné hodnoty v ľudskom poznaní sa začali považovať iba tie výsledky výskumov, ktoré sa dali overiť experimentom alebo uskutočniť v praxi. Rozmach prírodovedeckého bádania ovplyvnil aj filozofické myslenie, najmä pozitivizmus (jeho predstaviteľom bol francúzsky filozof August Comte), vyzdvihujúci proti špekulatívnosti konkrétne ľudské poznanie, objektívnu analýzu spoločenských i prírodných javov. Za skutočné považoval pozitivizmus iba to, čo sa dalo zmyslami overiť a skúsenosťou dokázať. Pozitivistická filozofia mala veľký vplyv aj na vývin európskeho umenia a literatúry. Aj v tvorbe spisovateľov sa sústredilo úsilie na poznanie skutočnosti, na objektívne zobrazovanie spoločenských procesov, ľudských vzťahov i charakterov. Metóda umeleckého poznania, založená na analýze charakteru v jeho historicko – spoločenských súvislostiach, resp. na vykreslení typických charakterov (napr. lakomca, úžerníka) v typických okolnostiach (podmienky buržoáznej spoločnosti) sa označuje ako realistická.

Realizmus vznikol ako reakcia na predchádzajúce umelecké smery, najmä na romantizmus. Popiera jeho estetické princípy, ale zároveň naň nadväzuje. Ja ďalším stupňom vo vývine umenia a slovesnej tvorby.
Realizmus objavil postavy zo všetkých spoločenských prostredí a vrstiev, počínajúc londýnskym a parížskym podsvetím a končiac najvyššími kruhmi aristokracie a buržoázie.
Keďže autori realistických poviedok, noviel, románov a drám nevideli východisko z krízy buržoáznej spoločnosti, stávali sa iba jej kronikármi a kritikmi, pričom ich dielo bolo raz obžalobou, inokedy výsmechom, no pred ľudstvo nedokázali postaviť pozitívny spoločenský ideál, hoci po ňom neraz až mučivo túžili. Historická obmedzenosť kritického realizmu sa v tomto smere prejavila veľmi výrazne. O jej prekonávanie sa pokúšal naturalizmus. Predstaviteľom je Emil Zola. Naturalizmus zobrazuje skutočnosť až s fotografickou presnosťou, zameriava sa negatívne stránky.

Zatiaľ čo základom romantizmu je fantázia a vízie do budúcnosti, realizmus sa zameriava na skutočnosť a holú pravdu. Témou realizmus je všedný život, zatiaľ čo v romantizme to bola minulosť a historické námety. Evidentné rozdiely sú medzi hrdina týchto literárnych smerov. Pokiaľ ten romantický bol výnimočnou postavou, individualitou, pre ktorú bola charakteristickou bezvýchodiskovosť, bohatý citový život a tragika, osamelosť a ovládanie silnými vášňami, hrdina realistickej literatúry je človekom zo všedných spoločenských vrstiev a je zasadený do konkrétneho spol. života. V realizme je spoločnosť ovládaná peniazmi.
V realistickej literatúre sú najčastejšie tieto žánre: poviedky, novely a romány. Konfliktom v romantizme bol rozpor sna a skutočnosti, v realizme je to skutočnosť kontra skutočnosť.

Francúzska realistická literatúra

Od začiatku 19. storočia sa dostávala do popredia buržoázia. Menili sa ekonomické, morálne i citové vzťahy a úlohou literatúry bolo zobraziť túto skutočnosť. Významnými predstaviteľmi francúzskeho kritického realizmu boli:
Stendhal (1783 – 1842) – bol odporcom aristokracie kráľov, spoločenskej konvenčnosti a všednosti. Jeho hrdinovia sú ľudia vášniví, nepoddajní, ctižiadostiví, v ustavičnom konflikte s pokryteckou spoločnosťou, v ktorej nemôžu uskutočniť svoje sny. Romány: Červený a čierny, Kartúza parmská
Gustave Flaubert (1821 - 1880) – v románoch Pani Bovaryová, Citová výchova zobrazuje citové dezilúzie svojej generácie (rozčúlenie, sklamanie, hrdinovia túžia po láske, ktorú nenájdu)

Guy de Maupassant (1850 – 1893) – v spoločensko – kritickom románe Miláčik zobrazuje mladého karieristu, ktorému ženy pomôžu vyšvihnúť sa z jednoduchého prostredia do vládnucich kruhov. Román Mont – Oriol je realisticko – satirickým obrazom života francúzskej spoločnosti. Na živote rôznych postáv zosmiešňuje honbu za majetkom. Na francúzsky realizmus nadväzoval naturalizmus, ktorý chcel vystihnúť tzv. životnú pravdu v duchu pozitivizmu. Človeka zobrazoval ako súčasť prírody.

Emil Zola (1840 - 1902) v románoch Brucho Paríža, Zabijak, Germinal zobrazil ťažké životné podmienky robotníkov.
Honore de Balzac (1799 - 1850) je zakladateľom kriticko-realistického románu vo francúzskej literatúre. Jeho literárne dielo je obrovské – obsahuje vyše 90 románov a poviedok, autor dal tomuto veľkému románovému cyklu spoločný názov – Ľudská komédia. Rozdelil ju do 3 častí:
a) Štúdie mravov - osvetľujú sociálne a morálne účinky spoločnosti
b) Filozofické štúdie - vykresľujú príčiny spoločenských síl
c) Analytické štúdie – vysvetľujú princípy všetkého diania vo svete
Vystupuje v nich viac ako 2500 postáv, mnohé z nich vo viacerých románoch.
K Štúdiám mravov patrí román Gobseck, v ktorom vykreslil typ úžerníka tvrdošijne sa držiaceho svojich zásad.

Životopis autora a tvorba
Gustave Flaubert sa narodil 12. decembra 1821 v Rouene, v nemocnici l´Hôtel-Dieu, ako druhé dieťa primára chirurgického oddelenia Achilla Flauberta. Prostredie ľudského utrpenia, v ktorom vyrastal, malo zrejme nemalý vplyv na formovanie obrazu sveta v duši malého chlapca. V listoch Louise Colletovej sa vyznáva: „ Nemohol som sa pozrieť na dieťa bez pomyslenia, že raz z neho bude starec, či na kolísku bez myšlienky na hrob. A keď sa dívam na nahú ženu, vidím v duchu pred sebou jej kostru...Pohľad na radosť vo mne prebúdza smútok a smutné veci ma už len málo dojímajú...“ Jeho neter Caroline Commanvillová spomína: „ V povahe Gustava Flauberta bola akási neschopnosť byť šťastný, a to preto, že ustavične pociťoval potrebu vracať sa späť, rozoberať a porovnávať. I vo veku najčistejších pôžitkov ich pitvá tak, že vidí vlastne iba ich mŕtvolu.“ Sám Flaubert sa v liste priateľovi Maximovi du Camp k tejto neschopnosti byť šťastný priznáva: „ Je zvláštne, s akou malou vierou v šťastie som sa narodil! Už ako celkom malý som mal presnú predtuchu života... Bolo to čosi ako kuchynský zápach unikajúci cez okno: Netreba ti jedlo ani ochutnať, aby si vedel, že ti z neho príde zle..“

Tragický pocit života, objavujúci sa už v ranej mladosti, poznačil temnými farbami i jeho literárne začiatky. A tie sú veľmi skoré. Už ako deväťročný, trápiaci sa ešte s písmom a gramatikou, obracia sa na spolužiaka s týmto listom: „ Mohli by sme spolu písať, ja by som písal komédie a ty píš o svojich snoch, a keďže k otcovi chodieva jedna pani, ktorá ustavične tára hlúposti, zapísal by som aj tie..“ Malý Gustave so sestrou a priateľmi v biliardovej sále dr. Flauberta hráva divadlo. Ide o vlastné ponášky na romantické divadlo, ale hrávajú aj diela Moliéra, Scriba i Marmontela. Ešte pred svojím sedemnástym rokom Flaubert vytvorí hry Frédegonde a Brunehaut, Madame d´Ecouy, no najmä historickú drámu v próze Loys XI. V tomto období je Flaubert priam posadnutý divadlom a sníva o hereckej dráhe a svoj vstup do sveta umenia si predstavuje na doskách divadla. Aj prvý redaktorský pokus je spojený s divadlom. V piatej triede začal vydávať ručne písaný časopis Art et Progrés ( Umenie a Pokrok), do ktorého prepisoval recenzie hier uvádzaných na parížskych scénach a uverejňoval v ňom i vlastné poviedky a novely i prvé pokusy svojich spolužiakov.