2.3 Kompozičné postupy
Román obsahuje dve knižky, pričom prvá aj druhá majú po osem kapitol.
Autor využíva postmodernistické postupy: dej je veľmi chaotický a občas sa dá ťažko vyjsť, čo kedy sa odohráva, pretože sa odohráva vo viacerých časových rovinách. Rozprávačom je Stingo a on podáva dej v prvej osobe singuláru vtedy, keď rozpráva o sebe a keď hovorí o Sofii, tak je to v tretej osobe singuláru. Hovorí o minulosti, akoby bol v prítomnosti. Potom rozpráva to, čo prežila Sofia, v minulom čase. Tiež v minulom čase oživuje spomienky aj na svoje detstvo. A často hovorí aj o budúcnosti, keď hovorí, o čom bude písať, hoci potom spomína, že tú knihu už vydal.
Dej je popretkávaný aj inými, kratšími príbehmi. Stingo odbočuje od témy a na niekoľkých stranách rozoberá život známych európskych osobností (napr. život obersturmbannführera SS/ vrchného veliteľa koncentračného tábora Osvienčim, Rudolfa Hössa) a amerických ( čierny vrah belochov Nat Turner), ale i neznámych ľudí (príbeh mladého otroka Artista).
Postava rozprávača románu Stingo má autobiografické prvky.
Autor veľmi rád používa epiteton (v ukážkach je vyznačený podčiarknuto kurzívou), jedno slovo rozvíja niekedy aj piatimi či šiestimi slovami, a práve preto sú vety dosť často tak dlhé, že čitateľ sa nepamätá na to, čo bolo na začiatku:
Aj keď to pán profesor naniesol dôvtipne, jemne, všetko namočil do chutnej pikantnej omáčky logicky znejúcich, zábavne štipľavých poznámok, ale to slovo a jeho pravý zmysel – a teda aj zmysel celého traktátu – bol taký strašný, že ho musela odsúvať do najzadnejšieho kútika mysle počas celého mrazivo studeného zimného víkendu, kým na otcovom zanietenom elaboráte pracovala.
Metafory (v ukážkach sú podčiarknuté) a personifikácie tiež patria medzi časté básnické prostriedky v tomto diele. Autor ich používa veľmi veľa, čím chce dosiahnuť, aby sme nezabudli, že jeho Stingo – rozprávač sa má raz stať významným spisovateľom.
V častiach, kde sa ozve Stingo – umelec, môžeme nájsť mnoho citovo zafarbených prostriedkov. Najviac sú to zúfalé výkriky jeho citov, ale aj pesimistické myšlienky a dodatky k predošlým udalostiam.
V románe Sofiina voľba sa často vyskytujú úvahy a filozofovanie. Stingo sa zamýšľa hlavne nad tým, že kým on prežíval najkrajšie roky svojho detstva a puberty, Sofia trpela v tábore. Často sa snaží vysvetliť si činy ľudí, dobrých aj zlých. Čo mi je čudné, občas svojim uvažovaním ospravedlňuje aj neľudské činy esesáckych veliteľov ich ľudskými citmi.
Autor dokonca poruší niekoľko románový zákonov. Očividný je najmä to porušenie, že hlavná hrdinka Sofia nie je vlastne typickou hrdinkou. Neobetuje sa pre svoju krajinu, lebo nie je statočná, ani nemá veľa takých vlastností, s čím by sa dalo chváliť. Podľa mňa je tak trochu aj hlúpučko naivná, hoci by mala byť skeptická po tom, čo prežila. Sofiinou azda najhoršou vlastnosťou je to, že strašne veľa klame, len aby sa Nathan na ňu pozeral inak.
Styron bez problémov odkrýva téme sexu, podobne, ak to robili beatnici. Stingo otvorene priznáva a rozoberá svoje erotické túžby a rozsiahle opisuje aj všetky svoje doterajšie sexuálne zážitky.
2.4 Charakteristika postáv
Sofia – sa narodila v Poľsku ako dcéra profesora na vysokej škole a učiteľky hudby, čo vysvetľuje tiež Sofiinu lásku k hudbe. Tiež by chcela študovať hru na klavíry, ale otec ju využíva ako svoju asistentku. Okrem hudby má rada aj literatúru.
Kým žije so svojím manželom, je frigidná, až jej milenec, vrah Armie Krajowej - Jozef, v nej prebudí ženu a Nathan ju naučí milovať sex.
Je zbabelá, lebo sa nezapojí do poľského odboja – Armia Krajowa a preto má neskôr výčitky svedomia.
Sofia bola veľmi krásna, jej tvár bola „dokonale normandská,“. Mala plavé vlasy, oči v tvare mandlí a zmyselné pery. Postavu mala tiež výbornú, podľa Stinga mala ten najkrajší zadok, „...rozkošne pripomínajúci darček z lásky, medovníkové srdce obrátené špičkou nahor.
Sofia sa po príchode do Ameriky citovo upne na Nathana. Je slepá voči jeho narkotizmu, úplne mu to toleruje. Vlastné názory ani nemá, vo všetkom sa riadi podľa neho.
Hoci drogy by nikdy nevyskúšala, nájde si inú vášeň – whisky.
Stingo – prežije svoje detstvo na Juhu USA. Ich rodina patrí do strednej triedy. Otca má veľmi rád, je to čestný muž, používajúci svoj rozum. Často dáva svojmu synovi dobré rady. Hoci aj on je úplný Južan, neuznáva rasizmus a ochraňuje černochov. Stingo dá na jeho slová ešte aj v dospelosti.
Matka mu zomrela ešte keď bol malý na nevyliečiteľnú chorobu. Často si myslí, že je vinný za jej skorú smrť, lebo raz neprišiel domov zavčasu a nezakúril, preto jeho chorá matka, neschopná pohybu, mrzla v zime a o pol roka na to zomrela.
Životným cieľom Stinga je stať sa spisovateľom, odíde na sever do New Yorku, aby tam uskutočnil svoj sen. Najskôr pracuje vo vydavateľstve ako lektor, ktorý triedi príspevky. Tam je až príliš kritický, preto svoju prácu stráca. Jemu to nevadí, pretože táto práca mu bola záťažou, pre ktorú nevedel písať.
V čase, keď sa zaľúbi do Sofie a spoznáva Nathana, má 22 rokov. Mne sa zdal na svoj vek niekedy až príliš vážny, hoci humorne rozpráva o svojej nadržanosti a nazýva sa Misterom Onanom.
Svoje pocity vie dokonale skrývať, kým sa Sofii neprizná, nikomu ani nenapadne, že by mohol byť do nej zamilovaný.
Nathan – je Žid žijúci v Amerike, odmalička duševne chorý. Jeho bohatý rodičia ho dávajú do všelijakých luxusných psychiatrií. Striedajú sa pri ňom obdobia, raz je normálny, no potom ho chytajú záchvaty zúrivosti, ktoré umocňujú drogy, čo berie. Až neskôr sa dozvedáme, že je paranoidný schizofrenik.
Každého klame, že je významný biológ, ktorý pracuje na hľadaní lieku proti detskej obrne. Je mu ľahké uveriť, pretože napriek chorobe je veľmi inteligentný a sčítaný. Pracuje totiž v knižnici, kde rád číta všetko, od vedy až po umenie.
Stingo ho má veľmi rád, zbožňuje ho ako svojho staršieho brata. Nathan mu vo svojich dobrých chvíľkach dáva rozličné rady k Stingovej knižke a neustále ho v písaní povzbudzuje.
Nathan je strašne veľkorysý, nikdy nie neľutuje. Raz Stingovi daruje šek na dvesto dolárov, lebo ho okradli. Sofiu večne nosí do dobrých reštauráciách a kupuje jej nádherné veci. Spolu so Sofiou sa niekedy oblečú do staromódnych kostýmov a idú tak na prechádzku.
2.5 Obsah diela
Príbeh sa začína vo vydavateľstve, kde Stingo pracuje. Z tadiaľ ho však vyhodí nový šéf, lebo nemá klobúk. Stingo je vlastne rád, lebo tam mal utláčaný zmysel pre písanie.
Odchádza aj zo svojho bytu do podnájmu do „Ružového paláca“ Yetti Zimmermanovej, kde sa stretá so Sofiou a Nathanom. Ich prvé stretnutie nie je práve najšťastnejšie, Nathan ma akurát obdobie zúrivých žiarlivých záchvatov. No potom ho volajú so sebou na pláž, Stingo najskôr nechce, no potom súhlasí. Takto sa začína ich priateľstvo a Stingo sa postupne stáva členom tejto „rodinky“.
Nathan Stingovi dôveruje, nevadí mu keď je s ním Sofia osamote, lebo je oveľa mladší od nich. Kým Sofia klame o svojej rodine a o svojej minulosti Nathanovi, Stingovi odkrýva celý svoj osud:
-Sofia sa narodila a vyrastala v rodine s postavením a dobrou finančnou situáciou v Krakove, v Poľsku. Jej otec, zanietený germanofilný antisemita, pôsobiaci ako profesor na univerzite, pohŕdal svojou manželkou aj dcérou, hoci mu Sofia bola asistentkou. Vzbudzoval v nej strach z toho, že spraví chybu. Sofiina matka bola veľmi dobrá a plachá žena, vzdelaná vo svete hudby, pretože bola vyštudovaná za učiteľku hudby. Sofia chcela nasledovať jej príklad, no nepodarilo sa jej to. Ale hudba sa predsa stala neoddeliteľnou súčasťou jej života, pomáhala jej zabudnúť a uvoľniť sa.
Otec ju vydal za jedného profesora, tiež antisemitu a germanofila. Necíti k nemu nič, ba ani nenávisť ako k otcovi, len ľahostajnosť, ako k hociktorému neznámemu mužovi. Majú spolu dve deti, dcéru Evu, hudobne talentovanú, a syna Jana, statočného a milého chlapčeka, ktoré dokonca aj profesor Bieganski, ich starý otec, zbožňuje.
Keď sa dostala do Osvienčimu, pokúšala sa dostať sa z tade za hocijakú cenu, dokonca obhajovala otcov traktát, ktorý z duše nenávidela. Bola ochotná zviesť aj vrchného veliteľa Hössa. Aj by sa jej to bolo podarilo, lebo sa Hössovi sa páčila. Lenže Höss bol príliš verný svojim presvedčeniam.
Hneď po príchode do tábora pošle svoju dcéru do plynu, preto chce dosiahnuť, aby aspoň Jan prežil a poprosí Hössa, aby ho zaradili do „verejne tajného“ programu Lebensborn. Jen sa totiž podal na matku a vyzerá ako „čistokrvné dieťa“. Vrchný veliteľ súhlasí, lenže Sofia sa nikdy nedozvie, čo sa s ním stalo, ale cíti, že neprežil.
Po skončení vojny sa dostala do strediska ľudí bez domova vo Švédsku a neskôr chcela začať odznova v Amerike, kde sa zamestná ako sekretárka pri chriropraktikovi Spočiatku sa cíti stratená, no v knižnici stretne Nathana Landaua, ktorý jej pomocou svojho brata, slávneho lekára Larryho, pomôže vystrábiť sa zo všetkých chorôb, zaplatí jej novú protézu a aj antikoncepcie.
Stanú sa z nich milenci a spolu obývajú dve izby na poschodí „Ružového paláca“. Chodia spolu už veľmi dlho, Nathan ju dvakrát požiada o ruku, ale po oboch zásnubách na neho prídu kritické obdobia a nezoberú sa. Po druhý krát je už Nathan na tom veľmi zle, zmizne na dlhší čas. Sofia a Nathan sa naďalej stretávajú, a práve keď sa Sofia chce presťahovať, znova sa objaví Nathan a vyzerá to tak, že už bude dobre. Naplánujú si aj svadobnú cestu na juh, kde chcú zobrať so sebou aj Stinga. No Nathanovo druhé ja sa po krátkom čase opäť objaví a vyčíňa horšie ako kedykoľvek predtým. Teraz podozrieva Stinga, že ho spolu so Sofiou podvádzajú a chce ich zabiť.
Sofia nechá na Nathana všetko a spolu utekajú len s jediným kufrom preč. Stingo ešte stihne zanechať odkaz Larrymu, ktorý ho ešte dávnejšie požiadal, aby mu Stingo zavolal pri problémoch s Nathanom.
Sofia a Stingo majú namierené k Stingovmu otcovi na arašidovú farmu. Cestujú a ubytujú sa pod falošným menom. V jednom hoteli sa pomilujú, no Sofia na druhý deň zmizne. Zavolá totiž Nathanovi a ten ju zavolá späť do New Yorku.
Keď Stingo ráno nájde list, nahnevaný pokračuje najskôr svoju cestu na juh, no potom cíti veľmi zlú predtuchu a rýchlo cestuje za Sofiou a Nathanom. Keď dojde do Brooklynu okolo Ružového paláca je plno policajtov. Nechcú ho pustiť dnu, no Larry ho uvidí a odprevadí do ich izby, kde Sofia a Nathan ležia na červenej prikrývke vyobliekaný do svojich historických kostýmov. Larry poradí Stingovi, nech sa im nepozrie do tváre a tak Stingo len potichu poukladá platne do obalu. Nedokáže plakať a na pohrebe sa dvakrát zasmeje, cíti sa ako šialený.
Po obrade sa vyberie na pláž, kde predtým oni traja často chodili a tam popustí uzdu svojho nešťastia a plače, kým nezaspí.
Zobudí sa až na ďalšie ráno, keď ho zobudia detské hlasy a dielo sa končí dvomi vetami, ktoré dávajú novú nádej a pobádajú čitateľa nemyslieť na minulosť, ale žiť pre prítomnosť:
To nebol deň posledného súdu – iba ráno. Ráno: nádherné a čisté.
3. Rozbory ukážok
Citácia č.1: Styron, Sofiina voľba 1, 1986, Tlačiarne SNP, Banská Bystrica, str. 145:
„Myslím, že tu by bol potrebný krátky pohľad na to desaťročie, aby som lepšie vysvetlil, aký mala Leslie na mňa ničivý, pustošiaci vplyv. Tí, čo zažili päťdesiate roky, popísali množstvo trpkých spomienok súvisiacich so sexom, väčšinou šlo o opodstatnené lamentovanie. Ale štyridsiate roky boli v skutočnosti oveľa horšie, Erosovi mimoriadne nežičlivé obdobie, trasľavo premosťujúce éru puritanizmu našich praotcov a dnešnú sexuálnu neviazanosť. Sex už síce vychádzal z klietky, ale vo všeobecnosti sa nevedelo, čo si s nimi počať... Pri pohľade späť sa kadekomu musia vidieť tie rozpory príšerné, až človeku rozum zastáva. Po prvý raz spoločnosť povoľovala, vlastne povzbudzovala neobmedzenú blízkosť tiel, ale predsa zakazovala naplniť ich túžby. Po prvý raz sa do áut začali montovať široké čalúnené zadné sedadla a to vytváralo dovtedy neznáme napätie a frustráciu vo vzťahu dvoch pohlaví. Bolo to kruté obdobie pre nádejných šermiarov, najmä ak boli mladí a roztúžení.“
Autor sa pokúša dnešnému čitateľovi priblížiť toto obdobie z hľadiska mladého muža s neukojenými potrebami svojim filozofovaním. Stingo často hovorí o svojich erotických snoch a túžbach, zúfalo trpí po strate pre neho ťažkého bremena, panictva. Zdá sa mi smiešne, ako muž dokáž uvažovať nad takýmito osobnými vecami, najmä keď sa predtým niekoľko hodín v mysli zaoberal trpkým osudom Sofie a ozajstným problémom toho obdobia, čiže o probléme mnohých ľudí zaradiť sa do spoločnosti po vojne a vyrovnať sa s minulosťou.
Pri opise používa pojmy ,ktoré sa vo všeobecnosti nie veľmi používajú. Dodáva tým týmto častiam akúsi viac-menej vedecko-umeleckú príchuť.
Citácia č.2 Styron, Sofiina voľba 1, 1986, Tlačiarne SNP, Banská Bystrica, str. 238:
„Nathan ani teraz nehovoril nejako hlučne ako skôr mrazivo panovačne, zádrapčivo, útočne. Túžil som zmiznúť, ale len som za ním váhavo postával, vyčkával. Pivové omámenie zo mňa vyprchalo a cítil som si iba krv prudko búšiť v ohryzku“
Z tejto ukážky sa dá zistiť, že ani Stingo nie je veľmi statočný, nie je ani pravý južanský džentlmen, ktorý by bránil dámu pred osočovaním a hoci „nežil“ tak dávno, nie je ako terajší frajeri, ktorí by pod vplyvom alkoholu napadli chlapa nadávajúceho svoju lásku.
Túto situáciu opisuje ,aj keď len stručne, tak perfektne, že čitateľ ju preciťuje tak, akoby tam v tej chvíli bol. Dosiahol to gradáciou, ktorá je podľa mňa veľmi pôsobivá.
Tretia, čiže posledná veta tohto kratučkého úryvku, je celá metafora, jednoduchá a bežná z toho dôvodu, aby sme sa vedeli prevteliť do jeho situácie.
Citácia č.3 Styron, Sofiina voľba 2, 1986, Tlačiarne Banská Bystrica, str. 43:
„Pustošené vykorisťované Poľsko, podobne ako americký Juh večne biedne, zaostalé, zväčša poľnohospodárske, takmer feudálne, malo – rovnako ako juh – jednu ochranu proti odvekému ponižovaniu , a to svoju hrdosť. Hrdosť a spomienky na zašlú slávu. Hrdosť na predkov, na meno rodu, a nemožno zabúdať ani na zväčša falošný urodzený pôvod či šľachtický titul. Mená ako Radziwill a Ravenel sa vyslovujú s rovnakým silným, i keď trochu strojeným pátosom. V porážkach Poľsko, takisto ako americký juh, si vypestovalo silný nacionalizmus. A predsa aj keď ponecháme bokom najvýraznejšie podobnosti, ktoré sú reálne a vyplývajú z podobných historických okolností, človek nájde aj zhody v tradíciách , výrazné najmä navonok: vášeň ku koňom, k vojenským titulom, nadvládu and ženami (spolu so záľubou v tajných nerestiach), príslovečný rozprávačský talent, prepadnutie „ohnivej vode“ – a Poliaci i Južania bývajú často terčom posmechu.
Napokon ostáva ešte jedna neblahá zóna podobnosti medzi Poľskom a americkým Juhom, ktorá – rozhodne nie iba navonok – spája obe kultúry tak dokonale, že v tej spoločnej výstrednosti splývajú v jednu kultúru – tá podobnosť sa týka rasového problému, ktorý v oboch svetoch stál v pozadí stáročných, všetko pohlcujúcich mátožných období schizofrénie. V Poľsku ako aj v americkom Juhu dlhodobá prítomnosť cudzej rasy vyvolala naraz krutosť a súcit, neznášanlivosť i porozumenie, nevraživosť i priateľstvo, vykorisťovanie i beznádejnú lásku. I keď možno povedať, že z tých protikladných vlastností prevládali tie horšie a škaredšie, ale v mene pravdy je potrebné spomenúť aj množstvo príkladov, keď slušnosť a čestnosť boli schopné postaviť sa na odpor absolútnej vláde panujúceho zla, často aj zoči-voči presile, či to už bolo v Poznani alebo v Yazoo City.“
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie