Ďalšieho rána sa v dedine konal jarmok. U Dymáka bolo mnoho hostí medzi nimi aj úlisný Ravasy, ktorý sa jednostaj, furt staval do cesty Aničke, vyškieral sa na ňu a svojimi chápadlami ju oblapkával . Ona sa mu chudera nemohla vyhnúť, ale našťastie... .
Po tomto incidente vošiel na scénu Dymák a všetko utíchlo. Okrem iného sa mu valasi sťažovali, že medveď zaútočil na stádo volov, jedného vola usmrtil a jeden ho tak bodol, že sa mu paroh nedal von vytiahnuť. Na tak sa Dymák a spol. vydali na hon na medveďa. Driapali sa hore zarasteným lesom až prišli na dohodnuté miesto a rozložili sa. Ešte predtým sa zastavili na salaši, kde sa posilnili žinčicou.

Keď už boli všetci na svojich miestach nasledovala chvíľka ticha, ktorú prerušil lomoz praskajúcich vetiev. Bol to medveď. Dymák, ako veľký macher a vedúci výpravy, vystrelil prvý, ale puška sa mu šmikne tak , že si prestrelí rameno. Medveď sa na miesto výstrelu. Dymák strelí ešte raz, ale guľka minie svoj cieľ. Medveď vyrazí Dymáka z úkrytu a začína sa boj. Do súboja sa pripojiť nikomu veľmi nechce. Až zletí cherubín z neba, junácky Janko z krovia, schytil valašku a zaťal ju medveďovi medzi oči, vytiahne aj s kosťou a zatne druhý raz, ale valaška sa zlomí. Zahabká po noži, ale noža nikde, už sa cítil stratený keď vtom Števo pichol medveďovi nôž medzi rebrá a Janko vtom momente chytil velikána za jazyk, ťahal a krútil. S jazykom sa poddávali chripák ba i pľúca. A rakyta oprel cievu svojej pušky o oko a namiešal ohňom medveďovi dokonale mozog. Macko sa zvalil, vystrel a zdochol.

Ešte pred týmto statočným činom mal Janko skončiť trochu inak. Zhovädilý Ravasy vykutral cestu kadiaľ Janko zvykne každý deň chodiť. Popadol ho diabolský nápad. Nad priepasťou bola lavička, mostík a on mu podpílil podpery, kým Janko zápasil s medveďom. Po vykonaní nástrahy sa Ravasy učupel do krovia tak, aby ho nebolo vidieť, ale aby on videl na spodok priepasti. Čakal. Náhodou šiel tade čipkár zo susedného mesta a akurát si rátal zárobok, keď stupil na lavičku a s mocným výkrikom Ježiš zrútil sa do priepasti.. Ravasy si s nadšením pretrel ruky a ponáhľal sa do priepasti zistiť či Janka netreba doraziť. Najsamprv si aj myslel ,že to je Janko, ale keď na znak rozlúčky do mŕtvoly kopol, zistil že to Janko nie je. Začal sa prehrabávať vo veciach a našiel tam fajne mastnú peňaženku, a hneď mu srdce podskočilo. A potom si spomenul na Jankov Nožík ktorý včera mu zobral pri potýčke i skrsol mu nápad. Zabodol Jankov nožík do srdca obete až po rukoväť a rýchlo sa snažil z miesta činu odísť a vrátiť sa k poľovníkom, aby nebol nápadný. Somár, zablúdil a pri šplhaní sa po jednej stene, strhol na seba klady dreva. Ťažká ho veru dosiahla ruka Božia.

Dymák ležal vedľa zvera v bezvedomí až keď jeden z honcov priniesol za klobúk vody ktorou ho ofŕkali prišiel k životu. Janko mu zatiaľ ošetril rany, lebo lekár, keď zbadal medveďa, ušiel dakde do krovia a nikto ho nevedel nájsť. Janko dal zhotoviť nosítko a Dymáka niesli do dediny.
Až keď bol Dymák na nosítkach, začal si Janko ošetrovať rany. Na lakti mal vtlačený trojhranný znak medveďa, mal ešte opuchliny a celý bol ostriekaný krvou medveďa
Napokon došiel aj lekár a ten pochválil Janka za dobre ošetrené rany. Cestou dole Dymákovi rozpovedali, čo sa dialo kým bol v bezvedomí a tak sa počas cesty z veľkej vďačnosti udobrili.

V dedine ich privítala Anička ktorá bola šťastná že Dymák žije, že Janko žije a že sa udobrili.
Dymák s Aničkou nástojčili, aby Janko ostal u nich doma cez noc. On neodmietol. Radosť však netrvala dlho.
Do domu vošli dva čatníci a zatkli Janka, lebo našli jeho nožík v tele mŕtvoly v jarku. Dymák nadával, Anička smoklila, Štefan škrípal zubami a ostatní junáci s ním. Janko nekládol odpor lebo veril, že sa všetko objasní.
Na druhé ráno krivý uhliar Rakyta a dvaja tovariši a učeň Fafira išli aby zapálili košikársku míľu. Cestou sa zastavili aj po prťou kde postavili slopec na medveďa. A skutočne sa tam niekto zadúšal. Keď zistili, že to je Ravasy, dobre že z nôh nepopadali. Vykliesnili ho a na cedidlách ho odniesli do dediny. Lekár skonštatoval, že už čaká len na smrť, lebo mal pomliaždené vnútornosti. A tak Ravasy kázal zavolať Janka a Dymáka, ale keďže nikto z nich zo známych príčin nemohol prísť dal zavolať sudcu a cechmajstra a pred nimi všetko vyznal. K smrteľnej posteli si dal zavolať aj Aničku, stisol jej ruku a prosil o odpustenie. Ona mu odpustila. A tak dokonal kajúci hriešnik so zrakom obráteným k nebu, držiac kríž spásy v ruke.

Slepá Jankova matka sa vrúcne modlila za spásu duše zosnulého.
Keď Dymák počul vyznanie Ravasyho, bol žiaľom i radosťou hlboko dojatý. Hneď dal zapriahnuť kone do mesta po Janka.
Čipkárove peniaze boli dané istej chudobnej vdove, jeho najbližšej rodine a on bol pochovaný počestne na cintoríne. Ravasymu vyplnili jeho poslednú žiadosť a pochovali ho na tom mieste, kde do slopca spadol.
Dymák po vyliečení svojich rán vystrojil Jankovi a Aničke svadbu a šťastne žili pod Dymákovou strechou. Jankova matka nechcela ísť preč z domčeka v ktorom poznala každučkú škulinku a tak ju tam Janko so ženou a s tromi synmi chodili pozerať.
Štefan sa oženil s Markou, kamarátkou Aničky. I oni mali kŕdeľ detí.
Laskomerova poviedka sa končí pozvaním do horného Pohronia na žinčicu, mladý syr, oštiepok, baraninku, zábavu a možno vraj Štefan pochytí bačove gajdy a len tak sa budú stráne ozývať zádumčivými spevmi slovenskými.