Pseudonymi: Božena, Damascena, Ľ. Šeršelínová, Ľ. Špirifangulinová, Ľudka, Ľudmila, Ľ. Veselohorská, Ľ. Vrzalovská, Milko Ružodolský, Nechtík, Nevädza, Sojka, Teta Ľudmila, Ľudmila Riznerová ...
Ľudmila Podjavorinská (1872 – 1951) sa „...svojím dielom radí v dejinách slovenskej literatúry do dvoch oblastí a súčasne do dvoch vývinových období. Do roku 1918 na rozhraní medzi realizmom a modernou jej dielo prevažne súvisí s tvorbou pre dospelých, po národnom oslobodení s vývinom intencionálnej literatúry pre deti“ (Kopál, 1987, s. 66).

Spolu s ďalšími uznávanými tvorivými osobnosťami „...vo svojej tvorbe, reagujúc na nesmierne inšpiratívnu silu detstva, potvrdili skutočnosť, že tvoriť pre deti neznamená zrieknuť sa vlastnej literárnej metódy“ (Stanislavová, 1998, s. 8) a vytvorili na začiatku 30. rokov „literárny model, ktorý tvorbu pre deti a mládež zbavil dehonestujúcej didaktickej príznakovosti“ (Sliacky, 1984, s. 262).
Z. Stanislavová (1998, s. 143) pokladá Podjavorinskú za zakladateľku slovenskej umeleckej detskej literatúry.
Ako prvá uplatnila autodidaktickú funkciu detskej hry, pri ktorej šlo „...o tvorivé akceptovanie psychickej osobitosti dieťaťa“ (Sliacky, 1992, s. 203). Detská hra bola námetom básní ako Snehuliak, Chorá Lila, Jazdec, Už ho vezú!.

Neskôr sa v oblasti poézie sústreďuje na tvorbu veršovanej zvieracej epiky, ktorá jej umožnila „...aplikovať predstavu o poznávaco-zábavnom poslaní poézie pre deti“ (Sliacky, 1984, s.266). Jednou z rozsiahlejších veršovaných zvieracích rozprávok je Čin-Čin (1943), v ktorej prevláda epický charakter (dej, postavy, konflikt).
Hlavnú postavu v tejto rozprávke zohráva vrabčiak Čimo Čimčarara, ktorý spozná skutočnú hodnotu života komplikovanejším a dramatickejším spôsobom. „Táto zložitejšia cesta poznania je podmienená zložitosťou jeho chrakteru, zloženého z protirečivých povahových čŕt a vlastností: sebavedomia, priebojnosti a smelosti na jednej strane, lenivosti, vystatovačnosti, ľahtikárstva a egoizmu na strane druhej“ (Sliacky, 1984, s. 266).

Vrabčiak Čimo, milí moji,
večne dáke žarty strojí:
večne vrieskal, dvermi trieskal
každučký deň odboha,
bol to spachtoš, stonoha. (1999, s. 9)
Keď sa s inými chcel merať,
nemohol sa ponevierať.

A hľa, šlo to! Veru áno.
Privstali si skoro ráno,
bez rady i pomoci
pracovali do noci,
... (1999, s. 80)

Dramatický dialóg, ktorý autorka brilantne využíva, je nielen dynamizujúcim činiteľom textu, ale aj prostriedkom pre prezentáciu charakterových vlastností Čima a ďalších postáv.
Tu domáci: „Milý kmochu,
Dočkajteže ešte trochu,
Čujte i vy našu mienku!
Máte syna – ale čo?
iba také ledačo -“
„A vy dievku cifrulienku!“
„Nič nerobil, čo je živý –
ani ženu neuživí...“ (1999, s.23)

Kompozičnú a zároveň lyrickú funkciu plní úvodná a záverečná časť celého príbehu.
Vstalo slnko... (1999, s. 5)
Už slniečko ide spať (1999, s. 99)
Tieto básne majú za úlohu navodiť atmosféru. Na rozdiel od ostatnej časti rozprávky sú nositeľmi lyrickosti než dejovosti, epickosti.
Dej je usporiadaný do 29 kapitol, ktoré sú pospájané do jedného príbehu - nadväzujú na seba a dynamicky rozvíjajú príbeh hlavného hrdinu. Zachytávajú celý život postáv, ako aj zmenu ich charakterov a to v časovej postupnosti. Od charakteristiky vrabčiaka Čima, pytačiek, svadby, od ťažkých chvíľ a „trapasov“ sa dej posúva k šťastnému koncu, k mieru a láske, k ponaučeniu a dospeniu Čima a Čin-Čin.

Autorka do zvieracieho sveta vniesla základné existencionálne funkcie ľudského života: lásku, priateľstvo a iné citové vzťahy. Personifikáciou zvieracieho sveta odstránila všetky negatívne sociálno-spoločenské javy ľudskej spoločnosti. Z ľudovej slovesnosti využíva základné ideové hodnoty – dobro a spravodlivosť.
Autorka využíva situačný humor – komické situácie, zvukové prekvapenia. Pre jazyk je charakteristická lyrickosť, hovorovosť veršov, slovné zvraty, synonymá, antonymá.
Skočil... ale, milé dušky,
prilepil sa medzi mušky;
lakomý na mušiu labku
naletel na mucholapku! (1999, s. 44)
...i náš gajdoš za radosť,
chválu čaká, uznalosť,... (1999, s. 55)

Podjavorinská vystupuje v diele ako objektívny rozprávač –pozorovateľ deja. Svoj výchovný aspekt uplatnila pri Čimovom samospoznávaní hodnoty domova a rodiny.
V tomto diele, ako aj vo väčšine jej tvorby, je prínosom predovšetkým poznávaco-estetická funkcia, snaha „sprostredkovať, skonkrétniť dieťaťu elementárne ľudské hodnoty, vždy humánne, naplnené optimizmom a činorodosťou“ (Sliacky, 1984, s. 206).
Pri porovnaní ilustrácií v knihách Čin-Čin z roku 1984 a 1999 som skonštatovala, že ilustrátorka Viera Gergeľová v šiestom vydaní (1984) reálnejšie zobrazila vrabčí život ako Karol Ondreička v siedmom vydaní (1999). Vrabce ozaj vyzerajú ako vrabce a nie ako „kurčatá“ vo vydaní z roku 1999.
Ilustrácie v oboch knihách sú však zaujímavé a dieťaťu určite „otvoria“ pestrú škálu predstáv a vyvolájú náležité predtavy.
Ľudmilu Podjavorinskú ako autorku detskej literatúry značne obdivujem, lebo jej jazyk, ktorý využíva je neuveriteľne zrozumiteľný a jednoduchý; nenásilne vychováva deti. A práve Čin-Čin by som odporučila aj pre adolescentnú mládež, aby si uvedomili, že keď raz „vzlietnu z hniezda“, nebude všetko také jednoduché ako si predtavujú.