Gustav Flaubert

Charakteristika jednou vetou:
Francúzsky spisovateľ –realista, zakladateľ moderného európskeho románu a majster dokonalého štýlu – každú vetu donekonečna prerábal a brúsil – išlo mu o to, aby umenie neslúžilo ničomu inému, len kráse.

Životopisné údaje:
Gustave Flaubert sa narodil 12. decembra 1821 v meste Rouen. Bol synom lekára. Rodina bývala v nemocničnom byte a tak aj Gustave vyrastal v prostredí plnom ľudského utrpenia.

Je pravdepodobné, že to neskôr ovplyvnilo jeho tvorbu. Otec chcel mať z neho právnika, pre chorobu (trpel epilepsiou) však školu opustil, odišiel žiť do rodičovskej usadlosti v Croisset. V čase, keď sa umelecký život koncentroval v Paríži, Flaubert svoje romány písal v samote pri rieke Seine. S priateľmi - umelcami však udržiaval kontakty vo forme korešpondencie. Vo Flaubertovej pozostalosti sa zachovali mnohé pozoruhodné listy, písal si napríklad s George Sandovou, svojou láskou Luise Coletovou a s vtedy mladým nádejným autorom Maupassantom (do istej miery ho učil spisovateľskému remeslu). Flaubertove romány vzbudili veľkú pozornosť čitateľov (niektorých pobúrili) najmä tým, že boli iné – modernejšie, bližšie skutočnému životu ako napríklad Balzacove, ktorého postavy boli štylizované. Flaubert prenášal život aj v jeho surovej – negatívnej podobe priamo do príbehu. Tým vniesol do európskeho románu novú líniu, stal sa moderným románopiscom. Práve jeho dielom, kdesi medzi Pani Bovaryovou a Citovou výchovou, sa láme vývin európskeho románu. Od neho sa odvinú ďalšie pokusy moderného románu smerom „k obyčajnosti“. Autori tzv. nového románu v 50. – 60. rokoch 20. storočia sa tiež odvolávajú na Flauberta ako na svojho učiteľa, ako na prvého, ktorý začal románový pohyb týmto smerom. Okrem ciest do Talianska, Tunisu a na Blízky východ žil Flaubert len svojej práci. Písal veľmi pomaly a dôkladne pracoval s každým slovom v texte. Nikdy sa neoženil. Zomrel 8. mája 1880 v Croisset.


Diela:

Prvú verziu diela Pokušenie svätého Antona (vízia inšpirovaná slávnym Brueghelovym obrazom) písal ešte s romantickým elánom. Potom prešiel do realistickej tvorivej metódy. Jeho dielo Pani Bovaryová (Madame Bovary) patrí medzi najvýznamnejšie realistické diela. Verne sa v ňom odzrkadľuje psychický stav mladého autora, rozpor medzi vysneným a skutočným životom, ktorý vedie k hlbokej duševnej kríze. Hrdinka túži po niečom veľkom, povznášajúcom, ale nemá schopnosť, ani silu to dosiahnuť a napokon tragicky umiera. Román bol najskôr kritizovaný, neskôr ho literárni kritici považovali za vzor realistického diela.
Dej historického románu Salambo sa odohráva v starovekom Kartágu. Flaubert v ňom majstrovsky opísal potlačenie vzbury žoldnierov a tajnú lásku dcéry vojvodcu Hamilkara k vodcovi porazených vzbúrencov.

Román Citová výchova mal pôvodný názov Suché ovocie, čím chcel autor zdôrazniť, že predstavuje generáciu, ktorá vyschla skôr, než mohla dozrieť. Román je do veľkej miery autobiografický a považuje sa za jedno z najpesimistickejších diel francúzskej prózy. Nedokončený zostal Flaubertov satirický román Bouvard a Pécuchet. V ňom chcel autor ukázať ako sa vedecký pokrok odráža v povedomí malomešťanov – v románe majú podobu dvoch čudáckych pisárov. Dielo je paródiou na ich obmedzenosť, majú veľké plány, ale vôbec ich nedokážu realizovať.

Medzi významné Flaubertove diela patria aj poviedky (vyšli v knihe Tri poviedky). Prvú poviedku - Prosté srdce považovali niektorí kritici za perlu slovesného umenia. Druhá – Svätý Julián Pohostinný je oživením stredovekej legendy o Juliánovi a tretia – Herodias sa tematicky viaže na starovek. Najviac o Flaubertovi prezrádza jeho rozsiahla korešpondencia – Listy, ktorá sa často vydávala vo výberoch z diela a citovala. Je veľmi zaujímavá dodnes, prezrádza veľa o súkromí autora a o jeho estetickom kréde – blízkom parnasistom (umenie pre umenie). Flaubert napísal tiež drámy: Kandidát a Zámok srdca.