Sú v ľudských dejinách veci, ktoré trvajú krátko ako sen alebo len ako povzdych: Včera ešte boli neoddeliteľnou súčasťou života, dnes si ich pripomíname už len v múzeách.
Túžba po trvaní je dobre utajeným motorom každej kultúry; naopak kultúra, každá skutočná kultúra je len to, čo trvá v čase a v priestore, čo trvá napriek všetkým, aj tým najzázračnejším zmenám. Umenie takto trvá kvôli človeku, pre jeho žitie – bytie.
Ľudové umenie má v hierarchii hodnôt, ktoré pretrvávajú, postavenie základné aj osobité.
•ZÁKLADNÉ: lebo je hlboko mocne vrastené do zemskej kôry, na ňom, na tomto prazáklade spočíva a z neho vzrastá všetka masa ľudskej kultúry.
•OSOBITÉ: lebo sa ľahko, ľahšie ako iné modusy umenia prenáša práve tak ponad čas ako ponad priestor.

Najfascinujúcejšie vlastnosť ľudového umenia je predsa len jeho komunikatívnosť. Tak sa mi vidí, že aj dávno mŕtvu spoločnosť a človeka v nej, v jeho najrozličnejších vzťahoch, akosi bezpečne zacítime a aj spoznáme z niekoľkých viet povedzme takej ľudovej rozprávky.

Charakteristika rozprávky

Rozprávka je prozaický žáner ľudovej slovesnosti, v ktorom sa obraz skutočnosti podáva formou vybájeného tvorivého výmyslu.

Dej

Dej ľudovej rozprávky je jednou zo základných podmienok napätia. Zo strany ľudového rozprávača predpokladá schopnosť a zručnosť exponovať do rozprávkového diania dostatok motívov, čarovných kombinácií, ktoré majú za úlohu utvoriť zázračnú rozprávkovú atmosféru, ale aj zauzliť dej a nahromadiť čo najviac prekážok, aby víťazstvo hrdinu bolo tým presvedčivejšie.
Ľudová rozprávka je veľmi dôležitou zložkou ľudovej slovesnosti. Do rozprávok ľud vkladal svoje úspechy a skúsenosti, svoje túžby a názory, svoje predstavy o dobre a kráse, o pravde a spravodlivosti.

Autori

Medzi prvými, ktorí zaujali stanovisko k významnej skladbe ľudovej rozprávky boli Ľ. Štúr, P. Dobšinský a P.Z. Hostinský.
Ľudovít Štúr to za všetkých sformoval takto: „Povesti slovanské vytiekli z toho samého žriedla, z ktorého i piesne naše, hlavný ale ich názor je omnoho rýdzejší, starší, zachovalejší ako v piesňach. Patrí v nich prírode moc hlavná, samočinná, božská, proti ktorej je šlovek nízky a stúlený. Inakšie to ani nemôže byť. Tá ohromná príroda, ... jej vznešenosť, tie úkazy, v ktorých sa čas po čase nad zemou vznáša jako v blesku a hrome, vetroch a orkánoch, porážajú myseľ človeka, nevyskúmavšieho ju ešte a nevediac rozobrať na príčiny a účinky. A keď ona raz touto mocou najvyššou vládne, nič jej je potom nie viac nemožné u človeka.“
Zbieranie, triedenie a umelecké dotváranie rozprávok sa stalo zmyslom a náplňou života Pavla Dobšinského. V rokoch 1880 – 1883 vyšli jeho Prostonárodné slovenské povesti v ôsmich zväzkoch. Z výberu je potrebné spomenúť zbierku Slncový kôň, dvojzväzkový výber Slovenské rozprávka I. – II. a zbierku Trojruža.
Desať zošitov Slevenských pohádek a pověstí spracovala a vydala česky, ale so zachovaním slovenských monológov Božena Němcová.

Hlavné znaky rozprávky

Jedným z charakteristických znakov ľudových rozprávok je ich schopnosť zaradiť do vzájomných súvislostí celý rad obyčajných javov, pojmov, bytostí alebo predmetov a hyperbolizovať ich do tej miery, že sa stávajú v ich kontexte neobyčajným a nadprirodzenými. Takmer v každej ľudovej rozprávke je výstižne poukázané na spätosť prostého človeka s prírodou. Príroda spolucíti s človekom, vyrovnáva sa s jeho stavom

Rozdelenie rozprávok podľa poetického výmyslu

Výmysel nebýva v ľudových rozprávkach zastúpený rovnako a ani na rovnakom materiály. Podľa charakteru výmyslu delíme rozprávky, ktoré tvoria okruh detského čítania do troch skupín:

•Čarovné rozprávky –
- sú najstaršou a najpočetnejšou skupinou ľudových rozprávok. Ich podstata tkvie v jednote reálneho a fantastického, ľudského a prírodného prvku. Základom deja týchto rozprávok je víťazstvo dobra nad zlom, slabšieho nad silnejším.

•Realistické rozprávky –
- zvláštnosťou realistických rozprávok je, že svojím dejovým uspôsobením stoja na pôde reálneho sveta. Niet v nich nič, čo by sa nemohlo stať, pravda, to o čo sa opierajú, o čom hovoria, je istým spôsobom posunuté za hranice reálneho. Odsudzujú nepekné zjavy niekdajšej spoločnosti, vysmievajú sa z ľudských necností, pričom lýtku spracúvajú v náležitom prepnutí, cez nadsázku, čo je už samo osebe jednou zo základných čŕt výstavby rozprávok vôbec.

•Zvieracie rozprávky
- podstatným znakom zvieracích rozprávok je to, že sú v nich zvieratá hlavnými postavami deja. Zvieratá sú tu nositeľmi ľudských vlastností.

Rozprávky emocionálne pôsobia na deti oveľa skôr, než sú schopné rozumom pochopiť celú symboliku. V ďalších čitateľských obdobiach sa k nim dieťa vracia ako samostatný čitateľ a emocionálne zaujatie si rozširuje o hlbšie ideovo–estetické spracovanie deja. Rozprávky učia deti používať fantáziu a tým aj rozvíjajú ich intelekt, a preto by sa ani v dnešnej uponáhľanej dobe nemalo na nich zanevrieť.